DomovAKTUALITYPredaj - produktyServisAkciePrenájom priestorovPožičovňaMotošportKontaktGDPRMédia
Motošport > Africa Eco Race 2018

Africa Eco Race 2018

Menu

Greece rally 2x20
Africa Eco Race 2020
AbuDhabiDesertChallenge 2019
Contec XL rally 2018
Albánia rally 2018
Africa Eco Race 2018
   Report od Zuzky
ME Enduro Gelnica 2017
Bosnian Warrior 2017
Serres Rally 2017
Rally Kopanice 2017
Sardegna Rally Race 2017
Hellas Rally 2017
AbuDhabiDesertChallenge 17
Africa Eco Race 2017
Sardegna Legend Rally
Serres Rally 2016 - Greece
Sardegna Rally Race 2016
Hellas Rally 2016 Greece
AbuDhabíDesertChallenge16
Africa Eco Race 2016
Merzouga Rally 2015 Maroko
ISDE 2015 Slovakia
Serres rally 2015 - Greece
Sardegna Rally Race 2015
Hellas Rally 2015 Greece
DrapákRodeo Extrém Enduro
AbuDhabiDesertChallenge 15
Africa Eco Race 2015
Merzouga Rally 2014-Maroko
Serres Rally 2014 - Grécko
Sardegna Rally Race 2014
Hellas Rally 2014 - Grécko
AbúDhabí DesertChallenge14
Africa Eco Race 2014
Sardegna Legend Rally 2013
ISDE 2013 Sardegna
DAKAR 2013
ISDE 2012 GERMANY
Sezóna 2012
Dakar 2012
ISDE 2011 Finland
Sezóna 2011
ISDE 2010 Mexiko
Sezóna 2010
ISDE 2009 Portugal
ISDE 2005 Slovakia
Reporty zo súťaží

Aktuality

Report od Zuzky si môžte pozrieť tu: Report od Zuzky

A tuto sú moje postrehy:

Je päť hodín poobede prvého dňa roku 2018. Ležím si v kajute trajektu plaviaceho sa z francúzskeho Sete do marockého Nadoru. Tam začínajú ostré etapy tohtoročnej Africa Eco Race – rally z Monaka cez Maroko, Mauretániu a končiacu v senegalskom Dakare. Tohtoročná plavba začala mimoriadne dobre. Už včera večer po nalodení, ešte sme ani nevyplávali sme už mali vybavené všetky colné záležitosti, ktoré nám minulý rok zabrali skoro celý nasledujúci deň plavby. Máme za sebou aj silvestrovskú oslavu, aj doobedný úvodný brífing aj poobedné školenie z bezpečnostných systémov. Väčšinu , teda všetko vlastne ovládam, no tento rok pribudla do GPS jedna veľmi užitočná funkcia. GPS informuje špecifickým signálom bzučiaka že ideme v protismere a zároveň informuje protiidúce vozidlo že niekto sa blíži z protismeru. Inak všetko ostatné je po starom. Či už Iritrack alebo Sentinel. Väčší problém mám však so zubom. V sobotu po prebierkach mi pri večeri vypadla blomba zo zuba. Nič vážne, no ostré časti zubu mi tak dorasovali jazyk a ďasno že som nemohol ani hovoriť, ani jesť ani piť. Maťo ma chcel dostať k zubárovi, no odmietol som. Namiesto toho som si kombinačkami poulamoval ostré výstupky zubu a ihlovým pilníkom ich trochu obrúsil. No a namiesto blomby použil žuvačku, A napodiv to funguje. Akurát že pri jedení si žuvačku zo zubu vyťahujem a nejako to jedlo do seba dostanem. A takto budem aj jazdiť.

Myslím že Zuzka niečo k úvodu rally napíše tak sa nebudem vracať k ceste z domu ani k slávnostnému štartu v Monaku. Skôr sa vrátim k tomu ako som sa vlastne tu ocitol.
Po skončení minulého ročníka AER, mimochodom pre mňa veľmi úspešného, veď som vyhral triedu nad 450ccm, druhé miesto vo veteránoch a absolútne štvrté v motocykloch sme si s Maťom Benkom povedali že to isto nebol ročník posledný. Dakar v Južnej Amerike po tých trampotách s ktorými sa potýkal už tri roky nás vôbec nelákal. V auguste na dvoch endurách v Čechách som so Zuzkou dohodol že opäť pôjde s nami. Teda budeme stará zostava s Peťom Rečičárom a Jožkom Koleničom
Tak po Majstrovstvách Európy v Endure v Septembri v Gelnici som už nemienil ísť žiadnu rally, ale porobiť čo treba doma a vo firme a pripraviť sa na Afriku. No Rally v Bosne aj ME v Gelnici sa trocha podpísali na mojom zdraví keď som podcenil oblečenie a na oboch podnikoch som dosť ponachládal. Dokonca natoľko že ma v strede novembra tak seklo v chrbáte že som sa nemohol ani hýbať. Zuzke som napísal aby zistila u organizátora koĺko zo zaplatených peňazí by som dostal naspäť, keby som sa na poslednú chvíľu odhlásil. Bolo treba vraj doložiť lekárske potvrdenie ale dosť veľká čast peňazí by sa nevrátila. Tak som sa začal liečiť. Hlavne ten totálne seknutý chrbát. Podarilo sa a začal som sa cítiť vcelku dobre. Až natoľko že som sa objednal na takú komplexnú lekársku prehliadku. EKG, Echokardiogram,záťažové EKG a ostatné testy. A bol som milo prekvapený že dopadli celkom dobre. To už bolo pár dní do odjazdu. Maťo zorganizoval dopravu a po Vianociach, ráno 27.12 sme už v Považskej Bystrici mali všetko naložené a vydali sa na cestu do Monaka.
Budem sa snažiť z každej etapy dať čo to na túto stránku, no viacej asi stihne Zuzka, ktorá z asistenčným autom s chalanmi bude jazdiť od bivaku do bivaku a v aute bude mať snáď na písanie viac času. Tento rok budú reportáže z africa Eco race pravidelne od 2.1. na eurošporte a aj na Českej televízii, tak informovanosť na Slovensku bude hádam dobrá. Naviac je možné sledovať jazdcov na trati on-line cez Live tracking a z bivakov budú on-line prenosy na facebooku Africa Eco Race
 
2.1.2018 - Prvý deň
po vylodení sme mali štart do spojovačky o pol ôsmej. Do štartu 80 kilometrovej rýchlostky som išiel štvrtý, 2 minuty po Maťovi. Asi po 40-tich kilometroch som ho dobehol no keď odbočil mierne doľava, zdalo sa mi že treba doprava. Zbadal som sa už po 100 metroch a predbehol som ho asi po 15-tich kilometroch keď trocha prepálil zátačku. Pre zmenu v jednej takej navigačne zaujímavej pasáži zase Maťo neveril že idem dobre a stočil to do zlého smeru, no vraj prebehol okolo kilometra tam a kilometer naspäť. Bola to krátka ale navigačne dosť zložitá etapa. Som však rád že žuvačkové blomby držia a jazyk ma pomaly prestáva bolieť.
 
3.1.2018 – Druhý deň
Krátka spojovačka skončila pri dunových poliach Erg Chebbi pri Merzouge. Štart bol rovno do dún a bolo treba 5 kilometrov držať kurz aby sme chytili prvý waypoint. Nejako som tie duny prešiel no následné križovania píst som už nezvládol a viackrát som zabehol. Až tak ze čochvíľa ma predbehol Maťo štartujúci 6 minút za mnou. Takto aj s ´dalšími jazdcami čo poblúdili sme išli hodný čas, pokiaľ som nezastavil a nastavoval som tlmič riadenia ktorý som mal kôli nastavenia krku riadenia úplne uvoľnený a lietal som v piesku zo strany na stranu. Predbehlo ma viacej rýchlych jazdcov, ktorí včera blúdili a štartovali za mnou. Medzi nimi aj Felix a Marius z Nórska, ktorí sú tu s teamom Vlada Kušniera spolu s ullevalseterom. Krásne čisto bez zaváhania. Sú to dobrí enduro jazdci. Takto to išlo až do nejakého 150-teho kilometra keď som ích oboch videl za takým hrbolom. Felix dosť nešťastne vo veľkej rýchlosti padol. Hrbol ho nakopol a Marius idúci za ním sa pri tom ako sa po ňom pozrel padol tiež. Takto ich tam našli jazdci idúci za nimi, aj náš Maťo. Nasledovala tankovačka kde Maťo o tom hovoril. Pristavím motorku ku cisterne a ako som už zatváral benzínové uzávery priletel Dmytrij Agoschkov. Štartoval asi pol hodinu predo mnou z tretej pozície po prvom dni. Hovoril že strašne zablúdil. Je to strašný palič a motorku doslova týra. Minulý rok mu sa v Mauretánii utrhol piest. Po tankovaní som štartoval do druhej polovice rýchlostky asi minutu po trojici jazdcov v ktorej bol aj Maťo. Či som ich chcel dobehnúť a išiel som nad možnosti alebo jednoducho sa mi pod koleso zaplietol kameň v kamenistom zjazde s ostrými kameňmi no naraz som sa ocitol mimo trate medzi asi polmetrovými kameńmi. Nič iné sa nemohlo stať len to že som postupne do dvoch vrazil a ocitol som sa na chrbáte. Hneď som vstal a že idem postaviť motorku. Ležala na vrchu jedného z kameňov. No čosi mi v chrbáte vpravo ruplo. Poznám to veľmi dobre ten pocit. Rebrá. No nikdy som nemal zlomené rebrá vzadu, vždu len na boku. Nejako som však motorku vydoloval, lenže maska na nej len visela a prístroje boli nallačené dozadu. Aj to som nejak provizórne spravil a išiel s bolesťami ďalej. Až ma na tejto kamenistej ceste čakal jazdec čo tam tež padol a mal prístroje riadne dochrámané. Zastavil som, no vyzeral OK tak sme si odkývli a išiel som ďalej . Veľmi opatrne. Skúšal som všeliake figúry ako sa mi najlepšie ide. No ako si sa dalo. Čakalo ma do cieľa asi 200 kilometrov a veľmi dlhé dunové pole ktorého som sa v tomto stave najviac obával. Aj som raz na takých 5-8 minút poblúdil no zbadal som z kopca v diaľke bugynu tak som nejako trať našiel. Pred dunami ma na Ivecu predbehol De Roy no tešilo ma že som mu v dunách stíhal a možno aj dobiehal. Vyberal som si stopu mimo rozjazdeného piesku kde to najlepšie drží. No raz sa stalo že som padol a zaryl hlavou do piesku. No zdvihnúť motorku to bola bolesť! Ale aj to sa podarilo a idem ďalej až vidím pod dunou jazdca. Prijdem k nemu že čo sa stalo a to Dmitrij. Padol a keď zdvihol motorku už ju nenaštartoval. Toto píšem o polnoci a ešte tu nie je.
Do cieľa za dunovými poľami už boli len rýchle pasáže a v cieli som bol sám prekvapený že som prišiel deviaty v poradí. V celkovom poradí sme sa s Maťom napriek problémom posunuli
Večer nám oznámili že celú trať prešlo len 17 motorkárov a aj áut veľmi málo. Tatrováci s balečkami budú mať celú noc kopu práce aby ich stiahli z tých dún aby mohli do bivaku.
Večer som bol so Zuzkou u medikov. Preklepali ma no vraj to asi nemám zlomené že len riadne narazené. Dostal som hned 2 tabletky proti bolesti , po večeri ďalšie dve a na noc ešte nejakú inú. Ráno ak sa rozhodnem ísť vraj zase si mám zobrať dve. No uvidím či sa vôbec vyspím.
 
4.1.2018 – tretí deň
 
Nejako som sa vyspal ale pokiaľ som si našiel polohu pri ktorej ma to až tak nebolelo som sa veru naujúkal od bolesti. Ráno to bolo ešte horšie. No naši mi nejako pomohli s obliekaním, aj s nasadnutím na motorku. Dal som si skúšobnú jazdu a div sa svete, jazdiť sa dá. Tak som došiel na štart rýchlostnej skúšky ktorá začínala priamo pri bivaku a mala rovných 400 kilometrov.no malý problém vyvstal pred štartom, keď organizátori kontrolovali vodu vo vodných nádržiach. V jednej nebola, z druhej vytekala. Včera keď som pristál o dva kamene sa nádrže poškodili. Sľúbil som že si ich dnes opravím.
Po štarte sa mi išlo celkom v pohode. Po asi 30-tich kilometroch som videl pred sebou prach. Stále sa zahusťoval až sa vpredu vynorila silueta jazdca. Potešilo ma to. Až tak sa nemotám – povedal som si. Keď som sa ho chystal predbehnúť, na takej rolete mi vypadla predná maska z držiaku na blatníku. Musel som zasaviť a nahodiť ju. Tak som ho znovu dobehol, aj predbehol, no maska znova vypadla. Takto to bolo asi 3-4 krát a vždy ma pri oprave niekto prebehol. To ma už nasralo, tak pri prvej príležitosti som zobral zdrhovačky, jediné čo doteraz nevypadli a masku som tak poupevňoval že už vydržala do cieľa. No stálo ma to zase nejaké miesta. Do tankovačky na 185-tom kilometri ma už nikto nepredbehol, práve naopak. Asi dve miesta som stiahol. V tankovačke už nebol Maťo čo štartoval 6 minút predo mnou. Išiel teda bez chyby a nadelil mi minimálne dovtedy 12 minút. Trať doteraz mu isto sedela. Skôr vypaľováky kde jeho Replika ide neskutočne dobre a fabricky ladené tlmiče umožňujú ísť aj o 30 km/h rýchlejšie ako ja. Po tankovačke som zase zbadal pred sebou prach, neskôr aj jazdca. Prišiel som do CP, keď práve odchádzal. Tak som vyrazil za ním aby som aspoň zistil štartovné číslo. Takto som ho naháňal v prachu asi 17 kilometrov keď som sa zahľadel do roadbooku. Akosi mi nesedel uhol ktorým sme išli. Pozrel som na trať, no stopy od motoriek boli, no akosi málo a chýbali mi stopy o Vasilyeva o jeho Mini ktorý mal už byť pred nami. Tak som sa otočil a nechal chalana nech ide ďalej. Podozrivé už bolo to že žiadna motorka ani auto tých 17 kilometrov proti mne nešli. Až sa zjavila tá CP a auto čo práve z CP odchádzalo. A tým smerom ako som z roadbooka vydedukoval. Toto je moja slabosť. Keď je niekto predo mnou, pozabudnem pozrieť uhol v roadbooku a idem za ním. Tak už to bolo jasné a vypálil som správne. Už len jeden kiks sa mi podarilo vyrobiť. Prepálil som oblúk doľava do kopca za skalnatým pasom a namiesto toho som išiel asi 3 km rovno. Pri navrátení som videl De Roya ako tiež nevie nájsť cestu tak som mu ju už ukázal. To bola posledná moja chyba, keď nepočítam pár vyletení z trate v asi 30 kilometrov dlhom skalnatej trati. Toľko guľatých kameňov pokope som v živote nevidel. A jazdí sa po nich strašne zle. Kolesá utekajú a motorka ide zo strany na stranu. Strašne vysilujúce. Som strašne rád že som to dokončil, aj ke´d bez chýb by to bolo celkom dobré. No je to len tretí deň a celá rally je vlastne ešte pred nami. Dnes mi namontovali na prilbu kameru a celý deň som s ňou išiel. Možno niekde nájdem aj zábery s nej. Najradšej som, že aj s tým mojim zranením a pri bolestiach sa dá jazdiť. Najhoršie nasadať a vysadať z motorky. V tankovačke pri nasadaní ma zapichalo až som pustil motorku. No a organizátori mi pomihli prehodiť nohu cez sedadlo a tak som bez zastavenia prešiel 215 kilometrov až do cieľa. Akurát som sa zastavil u nášho kamoša z nórska ktorý sa predo mnou vysypal a dotĺkol si lakeť aj celú prístrojovú vežu na motorke. 50 metrov pred tým som mal šťastie, lebo po takej sérii hrbolov som už mal aj ja nohy za ušami ale som to ustál.
 
5.1.2018 – štvrtý deň

 

Tento ďeň sa nezačínal dobre. Síce som sa vyspal, ale ráno bol obrovský problém sa vôbec otočiť, vstať a obliecť sa. Vedľa v stane spí Ullevalseter a ak bol hore, pčul to vzdychanie a jojkanie. No akosi som sa premohol a obliekol som sa. No tie bolesti ráno sú neznesiteľné a nemal som už ani tabletky proti bolesti. Ani som nepreštartoval motorku a prvé po raňajkách bolo, že som sa pozrel do auta ako tam to majú chalani všetko poukladané, že či sa tam vojde motorka. No to nehrozilo. Tak som si pomyslel že pôjdem za nimi na motorke do ďalšieho bivaku. Že akurát odštartujem do rýchlostky aby som nemal takú veľkú penalizáciu a pôjdem po ceste. No bola celkom zima, tak ma táto alternatíva prešla a išiel som teda do rýchlostky. Zozačiatku po rovnejších cestách to šlo ale keď prišli tie kamenisté nedalo sa mi a bál som sa že keď ma rozhodí že to nezrovnám. Takto som sa trápil až do tankovačky na 250-tom kilometri. A práve toľko isto ma čakalo do cieľa. Prvé bolo že som zbehol za medikmi a vypýtal niečo od bolesti. Dostal som dvojitú dávku a po 15-tich minutách som odštartoval na druhú polku rýchlostky. Pomohlo to. Bola aj rovnejšia trať tak sa dalo ísť rýchlo. Maťo vraví že chodí tak 160. No mne to išlo maximálne 120. A čím ďalej tým pomalšie. Už som začal kalkulovať či vôbec dôjdem do cieľa. Prejavovalo sa to tak ako pred dvoma rokmi keď sa mi zapchávalo maličké sitko v hadičkovom konektore prívodu do vstrekovača. No to sitko mám nahradené veľkým papierovým palivovým filtrom. Mám aj pri sebe prepojovacíu rúrku, no filter sa nezdal špinavý. Tak je upchatý palivový filter v nádrži, napadlo ma. Alebo vstrekovač upchatý, alebo čerpadlo? No ako sa to chovalo začalo mi byť jasné že filter. Keď som išiel bez plynu a naraz pridal, motor išiel dobre ale len tak 2 sekundy. Na to stačilo natlakované hadice a vonkajší filter aby vstreklo pod tlakom, no pri stálom zaťažení išiel výkon dole. Natoľko že po 100 km už motorka nešla ani 100, po 200 km maximálne 90 a do cieľa som prišiel 70-desiatkou a pri pridan už motor kapal. Bol som rád že som vôbec došiel lebo ku konci bolo zopár dún , veľmi mäkkých, že tam tri autá vyhrabávali z piesku. Aj ja som sa zahrabal, lebo motorka nemala výkon a nevyšla dunu. Tak som si musel nadísť a rozbehnúť sa. Našťastie sa dalo. Okamžite sme s Peťom v bivaku vymenili ten filter za čerpadlom v nádrži. Už po fúknutí som zistil že chyba bola tu. Rozrezal som ho a papier bol obalený čiernou hmotou ako uhoľný prach. Motorku som s novým filtrom odskúšal a musím povedať že už ide ako raketa. Akurát ja som teraz kripel a viac ako pol plynu asi neotvorím. Bolí ma každý mimovoľný pohyb a na motorku nasadnem len s pomocou. V zápale boja však človek prekoná aj bolesť. Ďalšie dni teda nebudem už s nikým bojovať , jedine ak tak sám so sebou a s motorkou. Večer sme zo Zuzkou zase zašli za doktormi. Prehmatali ma dokonale, lepšie hádam ako rontgen a vraj to asi nie je zlomené ale riadne narazené s nejakým krvným výronom. Tak zase tabletky proti bolesti. Večer aj ráno po dve. Každá iná. Tak uvidím ako bude lebo zajtra zase meraných asi 450 km a 150 km spojovačka do Dakhly kde je konečne voľný deň.

6.5.2018 – piaty deň
Dnes som spal dobre a ráno ma prvýkrát na tejto rally zobudil budík. Inak som sa vždy zobudil skôr. Napodiv ma nič tak strašne nebolelo, tak ma už nebolo počuť skuvíňať.
Tak som bol tak správne naštartovaný na túto etapu. Po štarte asi 5 kilometrov bolo dosť navigácie, tak som sa nehnal a radšej hľadal správnu cestu. Niekedy v stopách, niekedy keď som nezaregistroval presne miesto odbočenia tak podľa uhlu mimo pistu. Trafiť sa bolo veľmi dôležité lebo nasledovalo asi 400 kilometrov rovných rýchlych píst kede sa dalo ísť aj 170 km/h. Ja som mal maximálku asi čosi cez 150 vďaka aj tomu, lebo oproti včerajšku to boli nebe a dudy. Teda cez 400 kilometrov zaľahnutý za riadidlami a plyn. Až do 202-hého kilometru kde bol WP. A tam mi na GPS skočilo 222km. Hneď som to zistil, tak som si treepmaster nastavil správne na 202. A zo vzdialenosti na Speedocape som odčítal tých 20 km až do ďalšieho WP kde sa to zase zrovnalo. Tak ďalej žiaden problém, až na to že do tankovačky na 250-tom km som prišiel z trochu iného smeru a tým pádom som nechytil začiatok speed limitu, ktorý vždy pred tankovačkou býva tak 50 m vopred.. No hneď sa zasvietila na GPS výstraha že som minul WP a že či chcem pokračovať ďalej. Ja že nie, a vrátil som sa asi 100 metrov pre ten WP a bolo to v poriadku. Dovtedy som predbehol asi 4-5-tich jazdcov.
Po tankovačke zostávalo ešte skoro 190 km do cieľa. Zase len samá paľba. Štvalo ma že mi vypadol z ľavého ucha štuplík a tým pádom som bol stále ohlušovaný revom vytočeného motora a vetra z asi 130 kilometrovej rýchlosti, ktorú som znížil len pri nejakej výstrahe čo bola zakreslená v roadbooku. Takto to pokračovalo až som prešiel WP na 422-tom kilometri – 13 kilometrov pred cieľom, pred ktorým bol ešte jeden WP, kilometer pred cieľom . Od 422-teho kilometra sa malo ísť uhlom 320 stupňov asi 10 kilometrov. Ten uhol som držal. No po pár kilometroch – neviem presne, som pozrel na speedocap a ukazoval 444 km. Zhrozil som sa! Čo som preletel okolo cieľa aj toho WP a som to ani nezbadal? No bol som si vedomý že som veľa od toho 422-teho km až toľko neprešiel tak som začal kolmo križovať trať a hľadať WP na 434-tom. Naľavo som narazil na cestu, ktorá v roadbooku nebola, tak zase napravo. Tam na kopci stáli vojaci a ukazovali že som mal pokračovať. Poslúchol som, ale stále som robil slalom doľava – doprava či ten WP nenájdem. Až priletelo auto a letelo rovno. Tak som sa pustil za ním až sa mi zjavil cieľ. No našťastie som vedel že pred ním má byť ešte jeden WP tak som to skrižoval a zasvietila šipka. WP som našiel a prišiel do cieľa.
Teraz si uvedomujem že keby som sa dobre pozrel do roadbooku keď som prišiel na asfaltku, mohol som po nej valiť až by som zbadal vlajky a nafukovaciu bránu cieľa ktorý bol pri ceste. Stačilo tak kilometer pred ním stočiť z cesty doprava a bol by som na tom 434-tom km kde bol WP a odtiaľ už bolo do cieľa vidieť. Nevadí, hlavne že ma jazda dnes bavila, nič ma strašne nebolelo, akurát pri zakašlaní v boku riadne zapichalo. To vďaka tomu že ma zobral do parády osteopat, riadne ma prehmatal, rozmasíroval, popreťahoval a dal dobré lieky. A ráno mi Zuzka ešte natrela ubolené miesto Voltarenom.
Tak sme v Dakhle, kde máme zajtra voľný deň o ktorom Zuzka isto niečo napíše. Ja sa budem venovať relaxu a oddychu, lebo za tie predchádzajúce dni toho mám ozaj dosť. A treba sa pripraviť na Mauretánske etapy ktoré vedia riadne premiešať poradím. Je ich 6 a vyslovene pieskových, dunových s neskutočne mäkkými dunami do ktorých sa ponoríte predným kolom ani neviete kedy. A na vydolovanie motorky z piesku treba veľa sily a v takom stave ako som bol minulé dni to by som isto neprešiel. No a hádam začnem počuť aj na to ľavé ucho, lebo teraz večer to je biedne. Práve sme pozerali na profil tratí na Dakare v Južnej Amerike a hovoríme si že také dlhé rýchlostné skúšky do 500 km čo máme tu tam nemajú a veľkú časť trate idú asfaltové cesty. U nás máme veľa dlhých etáp a bez asfaltových prejazdov. Len rýchlostky a veľakrát so štartom a cieľom v bivaku v púšti.
 
7.1.2018 – voľný deň Dakhla
Ráno mi nebolo najlepšie. Rebrá boleli. Skúsil som večer ľahnúť bez tabletiek proti bolesti ale to dosť bolí a ráno trvá asi 5 minút pokiaľ sa postavím na nohy. A najhoršie zakašlať. Ostatným je až smiešne ako sa pri zakašlaní krútim, krčím a jojkám :-). Tak som si po raňajkách a kontrole motorky zase ľahol. Zuzka mi dala Ibalgin aj Voltarenom  natrela boľavý bok. Len najhoršie potom vstať. Najlepšie keby som stále jazdil na motorke. Vtedy si tú bolesť nejako neuvedomujem. Ale dali sme sa na boj, tak to nejako dobojujeme. Zajtra nás čaká prechod mauretánskej zamínovanej hranice a prvá mauretánska rýchlostná skúška.

8.1.2018 – šiesta etapa
Vstával som o trištvrte na štyri, o štvrtej na raňajky a o piatej štart z dakhly na mauretánsku hranicu. Asi 380 km a ďalších 50 km na štart prvej mauretánskej rýchlostnej skúšky. V noci som sa až tak dobre nevyspal, trápil ma kašel a s ním spojené bolesti v boku. Tak sa stalo že už po skoro dvoch hodinách jazdy v úplnej tme som úpenlivo čakal na kilometer 280 kde budú pumpy aby som si zdriemol. Posledné kilometre som už išiel len zotrvačnosťou a oči klipkali. No dorazil som do toho mesta kde každých 100 metrov na ceste hliadkoval policajt. Tak pri jednom som motorku oprel o klietku s plynovými bombami a hneď zaspal. Ani som to našim čo na mňa čakali na hranici nestihol oznámiť, ani som nepočul telefón keď mi zvonil. Ani neviem koľko som spal zakvačený na opretej motorke, len keď som sa zobudil a priiel na hranicu Peťo mi povedal že na mňa akaju asi jeden a pol hodiny. Inak všetka česť marockým a mauretánskym colníkom. Cez obe hranice sme prešli skoro bez zastavenia. Tak to mali organizátori perfekt zabezpečené. Víza a políciu sme potom vybavovali až v bivaku a opäť bez fronty. No ako som došiel ku tartu rýchlostky som ešte vymenil zadné kolo, oprel sa o pneumatiku kamiónu a zaspal. Fúkal nepríjemný vietor tak som si ľahol na piesok na slnko a zaspal. Až sa ma Maťo nevedel dobudiť. Tak som ledva stihol štart. Zase to boli vypaľováky – spolu 211 kilometrov. Strašne som sa zľakol asi na 150-tom kilometri, keď vytočený motor čudne zakuckal. Po sekunde som okamžite ubral a do cieľa som to už až tak nenaháňal.
Predbehol som viacerých, mimo iného Felixa od nórov ktorý išiel podozrivo pomaly. Až keď som bol vedľa neho som si všimol že má dotlčenú prilbu. V bivaku honoril že na sérii hrbob ho rozpántovalo a praštil o zem. Ja som mal jednu krízovú situáciu, keď som si nevšimol takú kamennú hranu, z ktorej som zoskočil asi meter do hlbokého piesku, no ustál som to. Spätne pozriem do roadbooku a bolo to tam naznačené. Aj s dvoma výkričníkmi. Tak je fakt dôležité to sledovať aj keď sa nejedná o zmenu smeru.
Zajtra je na programe dlhá skoro 500 km rýchlostná skúška s cieľom v tomto istom bivaku ale motorky sa odovzdávajú do parc ferme a nedá sa až do štartu ďalšej etapy na nich robiť. ˇštartujem hneď za Maťom, lebo dnes som skončil tesne za ním.
 
9.-10.01.2018
Maratónske etapy.
Včera po skončení etapy som zaľahol a až pred večerom ma Zuzka zobudila. Bolo mi dosť zle. Rebrá až tak už neboleli ale zapálené hrdlo a neustály kašel sa isto podpísal na biednom výkone. To hrdlo a kašel ma sužoval už od Mentonu, keď sme sa v noci rozhodli navštíviť v bivaku Prokopa Siweka z Motosport revue lebo na druhý deň už odchádzal a ešte sme s ním chceli niečo dohodnúť.
Pol cesty sme bežali a fúkal nepríjemný vietor. 4 km tam a 4 naspäť.
Po štarte do rýchlostnej skúšky ktorý bol 2 km od bivaku som si povedal že už to nebudem naháňať. Deň nazad pri výmene oleja ma Peťo zavolal že aha aký je olej. Kovové mikroskopické zrniečka boli v celom oleji aj filter bol nimi obalený. Magnet ale čistý. Tak ma napadlo že nič iné to nemôže byť len oter z piestu. Predtým ale býval olej čistý. To ten chvíľkový divný chod motora čo som ale obratom zachytil a ubral. Isto muselo pri tom držaní plynu kus zatiahnuť piest. Tak riskovať dve etapy keď v cieli prvej bola zakázaná asistencia som nechcel. Naviac hrdlo bolelo, kašlal som a ani studenej vody z camelbagu som sa napiť nechcel. Večer sme boli zo Zuzkou zase u medikov a veru Carol mi povedala že by som štartovať dnes nemal. No dostal som pre istotu na večer dve tabletky, ráno ďalšie a že uprostred trate si mám dať ďalšiu. V noci som sa zobudil celý spotený, no keď som sa prezliekol do rána som už spal lepšie a ráno ma ani nenapadlo že nemám štartovať. Šup dve tabletky do seba a išlo sa. Do tankovačky som to dáko zvládol, no potom začali nekonečné malé ale veľmi mäkké duny a zopárkrát som sa zapichol predným kolom do piesku, Išlo sa na uhol tak veľakrát sa stopy stratili a hľadal som si svoju. Už som sa naučil vyberať stopy kde z piesku trčala aká-taká tráva. Tam to bolo vždy tvrdšie. Nejako som pochytal všetky waypointy a došiel do cieľa. Bol som rád že mám to trápenie za sebou. Okrem prvého dňa, keď som išiel v pohode, stále mám nejaké patálie. Na príklade Maťa je vidieť, že ak sa ide v pohode, s rozvahou a nerobia sa chyby, výsledok sa dostaví. Raz zakiksuje jeden, raz druhý. Bola za mnou Julia čo pred dvoma dni škaredo havarovala a myslela si vtedy že pôjde ďalej, aj motorku si dala spraviť. No vraj okrem dotlčenej tváre má aj čosi z ramenom, tak je to jej koniec.
Nebolo by dňa keby som nezakiksoval, no dnes ma to nestálo žiadne minuty naviac. Po dojazde do cieľa rýchlostky som si tak automaticky previnul roadbook na štart spojovačky. Prvé políčko – vyjdi na cestu a daj sa doprava. Potom po 12-tich kilometroch pride dedina so speed limitom. Tak som vyšiel na cestu – teda na takú širokú uvalcovanú pistu a dal sa doprava. No po 12-tich kilometroch nič, aj šípka GPS sa dáko smiešne stáčala. Tak previniem naspät k cieľu rýchlostky a za tým cieľom bolo ešte jedno políčko – na piste doľava a po 500 metroch na asfaltke doprava. Tak to prvé políčko na spojovačke bolo vlastne až ten výjazd na asfaltku. Teraz už zase ležím a tak som si povedal, že som sa vždy smial z všeliakých hypochondrov, no teraz sa mi to asi vrátilo. Cez zub, rebrá, kašel, hrdlo, hlavybolenie, vyzerá že som dostal už aj sračku :-). No pred zajtrajškom nič dobré, lebo prichádza asi najťažší deň. Dokonca máme alternatívny uhol v dunách ak by sme sa chceli vyhnúť tým najvyšším a najmäkším, no cez minutý waypoint bude čakať penalizácia a naviac tí čo toho budú mať dosť už v CP2 môžu použiť asfaltku do bivaku. No uvidíme čo ma to čaká a v akej pohode pôjdem.
Dnes sa mi toto nepodarilo zavesiť na internet, po dojazde do bivaku som hneď zaľahol, no skúsim či by to nedala Zuzka zajtra doobeda. Ešte že tu mám Peťa čo sa postará o motorku a Zuzka o mňa. Nosí mi teplé čaje, ráno mi dá jej porciu vajíčok, čo mám tak rád, robí roadbook, všetky zmeny pozakresluje a ešte všetko pekne večer povysvetľuje čo bolo na brífingu. Zoberie motorku k tankovacej cisterne, naplní benzínom, a zásobuje ma od medikov pilulkami a dbá aby som ich nezabudol zjesť. A ráno vždy všetko skontroluje či mám nachystané. Zlaté žieňa! 

 
11.1.2018 -deviata etapa
 
73-kilometrový presun bol dosť nepríjemný. Skoro žiaden asfalt, jemné rolety a zima. Aspoň mne bola. Prvá časť do tankovačky ubehla celkom rýchlo. Nepríjemné však boli kamenisté pláne a kamene schované v piesku. No druhá časť to už boli samé duny. Zopárkrát som sa zase zapichol pri zjazdoch z dún predným kolom do piesku. No a prišla tá časť kde sme mali na výber. Samozrejme som vôbec neuvažoval s obchádzkou a napodiv som ani v tých väčších dunách nezostal. Do cieľa už bolo nejakých 60 km a začal som cítiť ako mi hádže zadné kolo. Popredbiehali ma viacerí no nevadí. Isto rozsypaný mousse. Nejako som to do cieľa dotiahol ale tú spojovačku z rána sme išli naspäť a to som si teda užil. Som dokonale zvibrovaný. Peťo pri prezúvaní vybral z dosekanej pneumatiky už len kusy mousse. Ale som v cieli a to je dôležité.
 
 
11.1.2018 -deviata etapa
 
73-kilometrový presun bol dosť nepríjemný. Skoro žiaden asfalt, jemné rolety a zima. Aspoň mne bola. Prvá časť do tankovačky ubehla celkom rýchlo. Nepríjemné však boli kamenist�� pláne a kamene schované v piesku. No druhá časť to už boli samé duny. Zopárkrát som sa zase zapichol pri zjazdoch z dún predným kolom do piesku. No a prišla tá časť kde sme mali na výber. Samozrejme som vôbec neuvažoval s obchádzkou a napodiv som ani v tých väčších dunách nezostal. Do cieľa už bolo nejakých 60 km a začal som cítiť ako mi hádže zadné kolo. Popredbiehali ma viacerí no nevadí. Isto rozsypaný mousse. Nejako som to do cieľa dotiahol ale tú spojovačku z rána sme išli naspäť a to som si teda užil. Som dokonale zvibrovaný. Peťo pri prezúvaní vybral z dosekanej pneumatiky už len kusy mousse. Ale som v cieli a to je dôležité.

12,1,2018 – desiata etapa
 
V noci som aj spal aj nespal. Nevydržím dlho ležať a lepšie mi je keď chodím. Čaj nebol tak som si ulieval teplej kávičky. A do toho sladké Pikao z našich zásob. Oblečený som bol už dávno, keď naši vstali. Tak som sa dal na 40-kilometrovú spojovačku a ostal pred štartom na rýchlostku zakvačený do motorky a oddychoval. Keď som mal 2 minuty do štartu prišla carol že ako mi je. Nevyzeral som dobre, tak mi dala dve tabletky, že na cmúľanie a nezapíjať vodou. Tak som ich hneď zhrýzol a išiel na štart. Zozačiatku opatrne, no keď som dobehol 111-tku čo tartovala predo mnou už som sa cítil lepšie. Išlo sa v pieskovom vyschnutom riečišti s tvrdým pieskom – samé vlny. Už ma nebavilo ísť za ním tak som ho predbehol. A ešte pridal. No na jednej vlne ma trochu štorclo, na druhej do druhej strane a na tretiu som už dopadol riadne skríža a tak ma to katapultovalo že som rád že sa nič vážne nestalo. Akurát som dopadol na chrbát a razom som bol mokrý od vody. Roztrhnutý camelbag. Ale aspoň stlmil náraz. Zastavila 111-tka aj 109-tka – Rahm, ktorý je zatiaľ na druhom mieste vo veteránoch aj v triede +450ccm. Ja zase zhodne tretí. Pozbierali ma, narovnal som si prístroje, no speedocap mal vytrhnutý a zdeformovaný konektor, tak nešiel a išiel za nimi. No bez vody. A to nás čakalo asi najväčšie dunové peklo za celú rally. Keď som už bol taký vysmädnutý že sa to skoro nedalo vydržať prišla CP a tam som sa napil a vypýtal pollitrovú fľašku do zásoby. No prišli tie duny a voda sa hneď minula. Našťastie som zbadal vpredu v dunách de Roya ako sa zahrabal. Namieril som k nemu – sedel za volantom a jeho chalani lopatovali. Vypýtal som fľašku. Hneď mi hodil a išiel som ďalej. No situácia sa opakovala. Zase kričím: Gerard – vodu. Usmial sa a zase hodil jednu. Takto som tie duny zdolal. Ale zadné koleso, keby na ňom bol treepmaster by za tie dunové pole ukázalo minimálne 5-až 10 násobnú vzdialenosť ako som prešiel. Stále zahrabané, pretáčajúce sa a sem tam sa motorka zapichla do piesku predným kolom. Pokračovala k tankovacej CP. Už len 20 km – som si povedal, lebo benzínu som ozaj mal málo. Naraz vidím v diaľke kus vedľa trate jazdca. Rahm. Aj som si povedal že teda ho predbehnem len vidím že mi máva červenou fľaškou. Ostal bez paliva. Zastavil som a zhodnotili situáciu. Pozrel do roadbooka – tých 20 km už bola rovina a jedno krátke dunové pole. Vyliať benzín cez yátku sa nedarilo – bolo ho málo, ani hadičkou z camelbagu čo som si vytrhol – bola krátka. Tak sme rozpojili prepojenie nádrží a bratsky sme sa rozdelili aby sme obaja do tankovačky došli. Našťastie sme došli. Len po ceste som zistil že som si nezobral tú hadičku, ani zátku som nezaskrutkoval . Prášlo sa tak som ruku držal na nádrži aby za tam nedostal prach a piesok. Takto ma predbehol Tomáš na Tatre. V tankovačke sa ma ujala carol a z fľašky vystrihla provizorny uzáver a páskou popriliepala. A nabalil som sa dvoma fľaškami vody. Bolo horúco a zase mäkké dunové polia. Keď mi motorka spadla, vytekal benzín. A pri jazde po kameňoch vystrekoval a celé okuliare mi zaprskal a rozleptal že sm toho veľa nevidel. Nič ma nenapadlo čo mám robiť. Bez okuliarov som nemohol ísť, tak som aspoň zavrel prepojenie nádrží aby som minul prvú tú prednú. No pomoc prišla z jasného neba. Preletela helikoptéra a vdiaľke som videl zvýrený prach čo pristávala. Pri takej zvláštnej osamotenej skale čo som si ju zapamätal z predchádzajúcich ročníkov. Zamierim k helikoptére a tam sedel Ulík. Hneď som ho obral o okuliare a camelbag a ešte mi pomohol zatesniť ten provizórny benzínový uzáver zdrhovačkou. Už mi nič nebránilo ísť ďalej. Blížila sa posledná CP , aj som k nej pokne trafil zo správneho smeru. Opečiatkovali mi kartu no naraz pribehol jeden človiečik a vysvetľuje pekne po slovensky že všetci sa tu divne točia že by som mal ísť tam a tam. No ja hovorím že veď mám všetko OK a GPS píše že už nasleduje len cieľ – ASS. Tak sa chystám vypáliť, len mi bolo divné že čo tu robí slovák. Obzriem sa a to Maťo. Skoro ma obalilo: Čo tu robíš? Že musel nechať motorku na trati – postupne strácala výkon až zastavila. Tak to bola teda smola. Do cieľa asi 60 km a po rovine. No a tých 60 km už ubehlo veľmi rýchlo a bol som neskutočne rád že som sa dostal do cieľa a paradoxne som mal aj dobrý pocit že som pomohol. Druhé alebo tretie miesto – veď to je jedno. Od Rahma ma už čakala po návrate zo sprchy zmrzlina.
No ako som to všetko v cieli rozprával, napadlo ma že nie len Coma mal svojho času nosiča vody, tak dnes som mal aj ja. A rovno dvoch. De Roya a Ullevalsetera. Tak im týmto pekne ďakujem!
 
13.1.2018 – 11-ta etapa
Bola to krátka 218 km rýchlostka – minulé roky jednoduchá, no ku koncu zákerná. Jedna zátačka vyhadzovala mimo trať. No tentokrát tam boli zaradené aj viaceré dunové polia, tak to nebola až taká brnkačka. Ku cielu som už išiel opatrne aby sa mi nestalo to čo pred dvoma rokmi, keď sme sa tam asi 5-ti v tej jednej zátačke dorasovali. Aj som svoju dunku zbadal a veru boli okolo nej stopy čo to viacerí zase zátačku nevybrali. Potom už nasledoval 350 kilometrový presun do senegalského Saint - Louis kde ma však aj s Oliveirovcami otočili že sme si na vstupe do Senegalu nedali do pasu pečiatku. Nevedel som že tam majú samoobsluhu. Zajtra už len presun na pobrežie oceánu a krátka nemeraná rýchlostka k Ružovému jazeru pri Dakare
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

 
Copyright (c) 2010 ZATKOJAN s.r.o.   |  © Všetky práva vyhradené    |   Developed by ©  KAnet - SoftNet Services                                  Mapa stránky 
This web site uses Kentico CMS, the content management system for ASP.NET developers.