Africa Eco Race 2020

Na tejto stránke najdete každodenné informácie z trate rally. Nebude v mojich silách to sem dávať každý deň, no priebežne najdôležitejšie veci najdete na mojom FB. Dúfam že počas nášho relaxu v Saly pri mori to celé dokončíme.

Nalodenie v Savone
Vylodenie a prvá etapa
Celu noc som sa prehadzoval. Nedalo sa mi zaspať a stale som rozmýšľal ci to ráno na lodi naštartujem.  Keď som zaspal snívali sa mi strašne blbosti. Ráno trochu stresu pokiaľ sme našli v podpalubí garáž s motorkami. Prvé pozetám či som pod motorkou nenechal 8-mičku T-čko, no nič. Medzitym sa zjavil Martin s imbusákmi a 8-mičkou. Stlačil som štartér a ani len šťuk. Tak sme vymenili bateriu ktorá sa cele dva dni v kajute nabíjala a motorka chytila na prvú otáčku. Cez colne stanovištia som prešiel v pohode a pred stanom s občerstvením zastavil a čosi hodil do úst. To už tu boli Martin so Zuzou, tak som zobral multimeter aby sme zistili co tu batériu vybíja. Najskôr som videl ze napätie batérie po naštartovaní stúpa, tak dobíjanie by malo byť v poriadku. Elektrický system motorky nebral naprazdno žiaden prúd, no navigačné prístroje asi 220 mA. Postupne sme odpajali poistku za oiustkou a tých 220mA bralo GPS. No aj tak som nechapal ze sa nová bateria úplne vybila, lebo by som odprisahal že po nalodení a preštartovaní s novou batériou som pre  všetky prístroje vytiahol konektory z poistkovej skrinky. To ale  nemôžem odprisahať že som ich vytiahol po prológu v Monacu. Tak sa mi vybila pôvodná batéria. No teraz som uz bol spokojný že bateriu dobíja a išiel som na štart spojovačky. Po asi 250 kilometroch nasledovala rychlostná skúška. V lese, pieskový podklad a sem tam nebola žiadna pista a islo sa jednoducho medzi stromami. Dosť blbé na navigáciu. Aj som veru hneď na prvom políčku roadbooku chytil pistu viac napravo a keď mal byť po pravej strane vysoký stĺp tak ten tam nebol. Našťastie som sa nevrátil a pozeral pomedzi stromy a veru som akýsi stĺp naľavo v diaľke zbadal. Tak rovno k nemu a veru som trať našiel. Potom som išiel strašne obozretne a radšej pomalšie až ma predbehol strašnými štorcami znamy poliak Stasiaczek. Asi za 6 kilometrov sa zase rúti proti mne ze ideme zle. Nedal som sa rozhodiť, isiel som ďalej a s nezvykle triezvou hlavou som to donavigoval do konca. V cieli už každý hovoril ako kde poblúdili. Ja som bol ale spokojný. Až nemôžem uveriť, že som chytil absolútne 10-te miesto a triedu nad 450ccm som vyhral.

Africa Eco Race - druhá etapa.

Prva etapa bola hlavne o tom kto vie dobre navigovať a táto druhá hlavne o tom kto vie ako držať plyn. Ja neviem ani jedno ani druhé, no napriek tomu sa mi včerajši deň podaril. Rýchlo jazdiť sa bojím, hlavne v prachu, tak podľa toho to aj dnes vyzeralo. Po starte ma postupne začali obiehať paliči, ktorí včera skončili za mnou. A stači jeden aby zaprášil, ja spomalím a nato ma predbehne ďalší a tak ďalej. Bola to asi 340 km rýchlostka, jednoducho palba, tak som bol asi o druhej v cieli.Veľa sa neblúdilo, ale  boli aj takí čo ma predbiehali viackrát.
Inak, asi po päťdesiatich rokoch som konečne zistil že sa lepšie jazdí sediaci na sedle ako na blatníku. Niežeby som nejako zmenil štýl jazdy, ale som si predĺžil, zošíril a zvýšil sedlo. A je to lepšie aj na môj zadok.
Dnešné umiestnenie zhruba zodpovedá mojej výkonnosti, tak zajtra uz budem jazdiť zo seberovnými a to ma bude aj baviť.
Ide sa dlhá 500 kilometrová rýchlostná skúška a som zvedavý či to zvládnem za svetla. Africa Eco Race -
 
3.etapa.
nezacala dobre. Nepočkal som na Zuzku ktorá bola pre balíčky a išiel na štart. Až keď som odštartoval som zistil že som si nezaložil štuple do uší. Zuzka mi to vzdy pripomenie a všetko skontroluje. Po  250 km som v tankovačke bol už hluchý. Tam som si štuple založil. Neviem ci som sa tam tak dlho motal, ale keď som sa pozrel na GPS ktoré teraz sleduje 15-minútovú neutralizáciu pri tankovaní /odchod z tankovania si každý jazdec stráži sám/ som tam čas do odchodu nevidel. Boli tam ale dvaja jazdci čo prišli predo mnou tak som este čakal aby som neodišiel skôr. Po hodnej chvíli pozerám na ich GPS a ani oni tam čas nemali. Ani neviem kde boli no keď prišli som sa ich spytal kedy a podľa čoho idú. No vraj mali už ísť dávno ale pomáhaju kamarátovi spraviť motorku. Tak som teda vyrazil, no mohol som tam stratiť min.10min. A to som mal už stratu z asi 30 kilometrového  dunového poľa, lebo som dve duny nevyšiel, za jednou spadol a motal sa. Na trati bolo toľko kameňov, ako keby ich sem navozili z celej Afriky. Mimo toho tie duny, rýchle pisty, brody, pieskové riečištia, trialové úseky. Nečudo že sa mi utriasla vodná nádrž - strihlo dve skrutky M6. A to tam boli od výroby  M5. Tak Martin diery prevŕtal a dali sme M8. Našťastie večer som mu hovoril aby tú nádrž poistil aspoň troma zdrhovačkami. Nakoniec na tých zdrhovačkách vlastne visela nádrž až do cieľa. Neviem si predstaviť čo by sa stalo keby sa mi hlinikohŕvá vodná nádrž sklopila pod motorku a zasekla o kamene. To by bola taká rana do spodného rámu že by ma vymrštilo asi ako katapult na stíhačke.  To mali na svedomí tie kamene po celej trati že sa pevnostné skrutky strihli. Alebo aj zaistené matice uvoľnili.

4.etepa
Konečne ma nepredbiehali rýchlejší, lebo som štartoval pol hodinu za prvým. Išli sme zhruba tak ako sme odštartovali. Nepočítam tých čo predo mnou zablúdili a potom ma predbehli. No na pohode mi nepridalo, keď som zbadal ako Stefano Chiussi stojí pri motorke ktorá je obrátená do protismeru a asistuje mu iný jazdec. Bolo to za takými  jamami a mal asi pád, a do cieľa neprišiel. Chalan má smolu. Každý rok ho prenasledujú zranenia. Skončil aj Franco Picco. Dakarácka legenda, ktorý je na zozname víťazov Dakaru. Možno jediný čo je odo mňa starší. Síce asi len o pár týždňov. Videl som ho ako na rovine stál a telefonoval. Asi utýral motorku. Preto ja radšej tie roviny idem tak aby som vzdy cítil, ze motorka má nejakú rezervu vo výkone. Niekedy fakt len na štvrť plynu. Aby bola schopná zdolať Mauretániu, kde sa bude extrémne orehrievat v tamojších mäkkých dunách. Veď motorka nie je stroj, je to živá bytosť ktorá sa k tebe chová presne tak ako ty k nej. Keď sa niektorí chvália že išli niekde170km/h a mohli by aj 180, ja v kľude poviem že nad 150 iba na moment, a len preto aby som zistil že motorka ešte stále ide normálne. Dôležitejšie je trafiť všetky odbočky čo sa mi niekedy nepodarí, no dnes bolo veľa takých, aj zo špice štartovného poľa čo poblúdili viac.
Ak som si myslel že kamenie už po včerajšku skončili, strašne som sa mýlil. Stále si treba dávať pozor. Dôležité je to absolvovať v zdraví a nie riskovať. Preto idem toľko na čo si trúfam. Výsledok je u mňa tentokrát na poslednom mieste. Napríklad Felix Jensen, jeden z vedúcich jazdcov skončil dnes v nemocnici. 
Zajtra nás čaká rýchlostka do 500km a vyše 200 km presun do Dakhly, kde je tradične  voľný deň. A dúfam ze sa aj v oceáne omočíme.
                                                                     
piata etapa
bola vcelku navigačne jednoduchá a rýchla. A kôli tej rýchlosti veľa jazdcov zablúdilo. Keď v 150 km rýchlosti vidite v roadbooku zmenu kurzu na inú pistu ani sa nenazdáte a ste mimo. Aj mne sa to stalo. Bola odbočka doprava no odbocil som asi skôr, mozno o par metrov a v domnení ze som tu odbocku prepalil som sa tahal viac vpravo. Tie pisty na rovnej pláni rozlohy hadam 50x50 kilometrov niekedy ani nie je vidieť. Držal som potom kurz ako bolo na roadbooku. No ta pista sa asi stáčala viac doľava tak po desiatich kilometroch som na rozdiel od asi štyroch čo som ich stretol ako špekulujú kde sú a pustili sa doprava, ja som to nakrižoval doľava a po pár kilometroch som vo veľkej diaľke videl obrys kamiónu, prach a nad tým vrtuľník. Tak zhruba tym smerom som sa pustil a po asi 8 kilometroch som sa napojil. Tí čo stočili viac doprava sa niektorí stratili aj na hodinu. Ja asi 4-5 minút. Pri tej rýchlosti a naviac najazdenych asi 5 km to nebolo veľa. Ostatná čast trate nebola až tak zaujímavá. No niektorí jazdci zažívali krušné chvíle. Grittiho som videl asi 170km pred cieľom rýchlostky ako ide vzadu iba na ráfiku, neskôr asi 100 km pred cieľom dobre si vedúci Stasiaczek na totálne rozmlátenom zadnom mousse. Vraj to tiež dotiahol na rafiku. No ale najviac ma upútala trojica jazdcov ktorá ma neustále od prveho dňa predbiehala aby vzápätí stáli a ti dvaja pomahali tretiemu po pade sadnúť na motorku. Bol to na nohy ochrnutý vozíčkár Nicola Dutto čo si tu plnil svoj sen a tí dvaja sa pre neho obetovali aby mu to umožnili. Je až neskutočne akou rýchlosťou ma vždy obehli. Jeden doprovodca vpredu navigoval a hľadal co najlepšiu stopu, "Pan jazdec" v strede a tretí to istil vzadu. A tesne za sebou. Aj včera pred cieľom. Rýchlymi zatáčkovitými pistami sa rútili doslova driftom. V bivaku som si vsimol jeho motorku. Namiesto sadla pohodlné kreslo ku ktorému bol pripásaný, obe brzdy na riaditkach, recluse spojka, radenie servomoto7rom alebo elektromagnetom a celá motorka orámovaná aby sa mu pri páde nič nestalo. Tak ma to pred tym cieľom keď ma opäť predbehli dojalo, že som musel zastaviť a utriet si zlzy z očí aj z okuliarov kde mi cestou naprskali.     
         
Šiesta etapa
Bola to rýchla 175-kilometrová etapa. V cieli zistil Martin prasknutý držiak vodnej nádrže.
No a čo som nestíhal doma alebo sa len na to pozabudo, to sme s konečnou platnosťou vyriešili v Mauretánii. Od Tatrovákov vypýtali 4mm oceľový plocháč a vybrúsili z neho flexou riadne výstuhy, Pavel od tatrováckych mechanikov to všetko perfektne zavaril, tak si dovolím povedať, že je to teraz na 500% predimenzované a už nemusím tŕpnuť kedy mi nádrž odpadne.
Ani tento deň neostal bez zablúdenia. Išlo sa okolo vysokeho kopca a od neho uhlom asi 120 - 130 stupňov po pistách. Vtedy ma predbehol Minelli, neskorší víťaz mojej triedy. Vtedy ma mohlo napadnúť, že kde ide Minelli to bude isto zle. Keď mala celá rally do 7000 km tak on nabehal hádam o 500 viac😀. Ale isiel paľbu. Tak som sa v prachu dostal na pistu čo mala uhol asi 180 stupňov. Zbadal som sa až sme prišli k nejakej dedine. Nebola v roadbooku, tak som vedel že je zle a treba ísť vľavo a naraziť na trať. Došli ďalší a vydali sa hľadať cestu vpravo. Nech si idú povedal som si a s iným Talianom sme sa zhodli kde treba isť. No od miesta kde sme opustili trať sa vchádzalo do kamenistého úseku a pista zatáčkovito križovala ten úsek. Pisty v takých kamenistých úsekoch boli vytvorené odprataním veľkých kameňov na stranu. Ale aj tak to bol samý kameň. A ja a Talian sme sa do tých kamenov zakúsli. No len potiaľ, pokiaľ to vôbec išlo a pokiaľ sa dalo aj otočiť. Tak som ukázal, že sa treba vrátiť pred tú kamenistú vyvýšeninu a pekne to nasmerovať na predpokladanú trať v ľahšom teréna. A podarilo sa. Minelli a spol. ktorí sa pustili pri tej dedine doprava nás potom,  až dobre neskoro predbehli.

Siedma etapa
.Všetko bolo v poriadku, pokiaľ som neprišiel narázcestie s viacerými  cestami. V domnení ze som mal odbočiť už predtým  som stočil doľava.
Traja išli vpravo.. Nasledovala jazda podľa uhla až som našiel jednu pistu s dvona stopami. Potom pribúdalo stôp aj jazdcov. Prišla dedina. Boli v roadbooku nejaké osady, no bola to táto? Neviem. Obišiel som ju vľavo a smeroval uhlom ako bolo predpísané. A naďabil na stopy. Ďalej sme išli traja, keď ma dvaja predbehli až k bodu kde sa malo pri strome odbočiť doprava k WP. No žíaden väčší strom široko-ďaleko nebol. Tí dvaja zastavili a telefonovali asi s organizátorom. Že sú stratení. Podľa ich reakcie ich poslali ďalej že by sa  mali napojiť na trať. Vraj 7 km. No predtým išiel jeden oproti že treba naspäť a doľava zobrať ten waypoint. Z predpokladaneho smeru k WP sa však bezradne vracali ďalší jazdci. Tak som sa na to vykašlal, lebo práve tade prešla Julia Vanekken a bez zaváhania odbočila do smeru odkiaľ sme sa vrátili. Tak som išiel za ňou. A naozaj. Spoznal som nejaké orientačné body nakreslené v roadbooku, zrovnal som kilometre na GPS a spokojne išiel ďalej. Juliu som nechal v dunách, keď pristavila u vrtuľníku. V cieli mi Maťo povedal ze tam tiež zablúdil a ten WP bol asi 15 km vzdialený od tej cesty kade sme išli my. Takze 15 min. penalizácie za ten WP stálo za to nahľadať ho.

8.etapa
Štartoval som s Arturom Stasiaczikom
Na večernom brífingu nám bolo oznámené že nás čaká najťažšia etapa a aby sme si zobrali veľa vody. A to o tretej etape povedali že bola druhá najťažšia v histórii.  Veru mali pravdu. Desiatky kilometrov ostrých kameňov-tak okolo 10 až 20 cm hrubých, trialove úseky prerušovali pieskové alebo kamenisté cesty, no a povestné mauretánske mäkké duny. Bežne na 500-kilometrovú rýchlostnú skúšku máme v strede jednu tankovačku, teraz na  430-kilometrovú nám museli dať dve aby sme vôbec prišli do cieľa. Piesku bolo požehnane a v tých dunách neraz vreští motor naplno a motorka stojí skoro na mieste.Dnes som sa v dunách nezahrabal. Keď to už hrozilo zoskočil som z motorky a pod plynom tlačil na hranu duny. Keď boli tie duny tak som si vravel- zlaté tie kamene, a keď boli kamene tak som si vravel-zlaté duny.😀. Tak som to doklepal až do druhej tankovačky odkiaĺ boli do cieľa už len 113km. No zase piesok-už rozjazdený kamionmi, kamene, aj duny.
Mal som asi 70km do cieľa keď slnko vykuklo spoza mrakov a vtedy som si unedomil že je už strašne nízko. No hovorím si: "do cieľa býva zvykom, že posledné kilometre sú rýchle pisty tak som si to tak spočítal že do západu slnka to stihnem. Začal som tie rozjazdené pieskové pisty jazdiť pod väčším plynom.  No 40 km pred cieľom slnko zapadlo. Dalo sa isť dobre za šera, no rýchlo sa zotmievalo. Tak môj najbližší cieľ: WP 420 km chytiť aby bolo ešte ako-tak  vidieť. Potom bude rovná pista do cieľa.  No na tom wp ma už chytila úplná tma. A stále rozjazdená kľukatá piesková pista prerušovaná kamenými úsekmi. Svetlo mi nejako dobre nesveti, tak som bol rád keď na cca 400-tom km som predbiehal medical car. Že keby niečo mám pomoc za sebou. Ešte prišiel WP 426 a stále taká istá trať. No už na GPS svietilo ASS. Že už žiadny WP ale len cieľ. Za 4 km. Predbehli ma dve motorky ktorým to dobre svietilo. Aspoň orientačný bod- povedal som si, no v kríkoch sa rýchlo stratili. Tak som aj ja stratil stopu. Zhruba som držal kurz v piesku pomedzi kríky. Zas ma to naviedlo na trať. A po troch kilometroch sa na GPS zjavila šípka k ASS. Cieľ za 1km. No celé bolo to stále rozjazdená pista s hlbokým pieskom a sem tam cez kamene. Tesne pred cieľom som na kameni padol, no to už bol za mnou ten medical car a posvietil mi riadnymi reflektormi.Mal som toho naozaj dosť a zajtra vraj bude niečo podobné.   
 
 9-ta etapa
. Problémy som mal už pred štartom. Sú tu hrozné WC tak som naštartoval motorku a išiel asi 150m za veľký kameň. Papier som položil vedľa na zem a práve keď som ho chcel použiť zafúkalo a so stiahnutými nohavicami som ho musel naháňať.Podarilo sa ale ked som chcel naštartovať motorku nešla. Musel som ju dotlačiť k autu, no tam chytila.Tak som ju nechal bežať aby sa zohriala.  Celkom sa darilo a bola to pekná etapa s prevýšeniami a peknými výhľadmi. Z kopca vidieť pod sebou dunové pole bolo úchvatné. Pekné skalnaté kopce týčiace sa nad rovinou, pieskové rriečištia medzi nimi.  A práve v tom momente pri pohľade na ten kopec som zrejme prehliadol odbočku. No šli predo mnou nejakí, aj stopy boli tak som sa zbadal až po chvíli. Cesta mala ísť do kameňov zľava a vyjsť napravo. Kamenistý vŕšok sme mali naľavo, tak som šikmo vľavo krížil či tú cestu nenájdem. No už začali byť okromné kamene, jeden vedľa druhého, tak som sa vrátil kus naspäť, aj s jedným talianom ktorý sa ma potom chytil.  Ten kopec čo som sa na ňom kochal, poslúžil ako orientačný bod od ktorého som si zhruba predstavil uhol ktorým sme mali ísť. Cestu sme našli,  ale ostatní čo sme tam boli sa vydali niekam inde a ostali za nami. Strata minimálne pol hodiny. Keď som videl v dune jedného zapichnutého po predny blatník, pomahal som mu vykývať motorku z piesku lebo sám to nevládal. Veď aj tak meškám, tak ma to už nezabije. Tak už len zdarne do cieľa. No nič nie je celkom jednoduché ako sa na prvykrát zdá. Išlo sa takým udolím medzi dvoma dunovými poliami. Až do CP. No pred ním bola naznačená odchýlka doprava poza strom. To sa mi zdalo nepodstatné, no keď to špeciálne spomínali na brífingu podstatné to malo byť. Prišiel som do CP a gps ujazuje že som minul WP. Bol síce blízko tak aj šípka ukazovala, no bolo to do dún. Aj fotografi ukazovali že hore. Vyšiel som, no keď som bol už kúsok od neho, povedal som si - ešte ma trafí kamión čo bude letieť z duny, tak som sa otočil s tým že 15 minút penalizácie ma nezachráni. Aj Tomáš mal tento problém, no on ten kúsok hore vybehol a otočil sa aj s chyteným WP. Na tom CP ma predbehli tí dvaja čo išiel medzinimi  Nicola. Zase sme sa často stretávali, ako ma predbiehali alebo ja ich keď stáli.
Nasledoval kopec do ktorého sa rozsvietilá šípka na GPS. Špecialne nás upozorňovali aby sme sa šípky nedržali lebo by sme išli tam odkiaľ by sme sa nemuseli vrátiť. Tak som išiel pekne podľa roadbooku, teda vlastne aj  podľa stôp.Náročné pieskové výjazdy končili prudkým pieskovo -kamenistým výjazdom. Tam som na prvýkrát asi zlú stopu našiel a ostal na kameni. Keď som sa otáčal už dole stáli tì traja a pozerali hore akú stopu zvoliť. Prvý vybehol, ja teda potom po jeho stope a hore som odstavil motorku že ako to zvladne Nicola. Ostal na kameni a padol na bok a ležal tam. S tým prvym sme mu išli pomôcť postaviť na kolesá. Zastavil aj poliak na bugyne čo vyšiel hore inou stopou. Postavili sme ho, poliak išiel ďalej a s pomocou jeho druhého pomocníka sme ho vytlačili hore.
Po asi desiatich kilometroch som ostal zahrabany v prudkom prejazde cez dunové paso. Buggyni sa tiež zopárkrát otáčali čo nevýšli no ti traja s Villarubiom uprostred vypálili hore ako nič. Do cieľa rýchlostky som prišiel tesne pred západom slnka a ti traja tesne za mnou. Bola to zase náročná ale pekná etapa a svietilo na rozdiel od inych dní aj slnko
Večer v bivaku keď chcel ísť Martin na benzin motorka nechytila. Skúšali sme všetko možné, aj diagnostiku Martin napichol a nič. Nakoniec pridal trocha zmesi na voľnobeh a pomocou sprayu sme naštartovali. Uvidim ako zajtra, spray si beriem aj na rychlostku.

10.etapa
Ráno som motorku nastartoval cez spray a zobral som si ho pre istotu zo sebou. A potreboval som ho pred štartom do rýchlostky, kde motorka čakala dlhšie. Pri páde alebo zastavení motorky do pol minuty hravo naštartujem. Po dlhšom čase je to problemalickejšie. Začiatok etapy bol pieskový s dunkami, rýchle pisty a potom pieskové peklo.  Medzi malými dunkami pisty s veľmi sypkým čerstvo naviatym pieskom. Pri mojej pomalej jazde, lebo ma boleli po páde v ťavej tráve udreté pravé rebrá ktoré som mal z AbuDhabi v aprili zlomené aj s lopatkou a v novembri na Sardinii som si ich znovu natĺkol. Konečne sa prišlo na rovné úseky. Aj tak som nemohol isť naplno, lebo pri prechode nerovnosťami ma rebrá vzdy zaboleli. Aj ľavé lebo neskôr som si natľkol aj tie. Povedal som si ale že dobre tak. Išiel som totiž okolo záchranného vrtuľníka, a záchranárov, ktorí boli sklonení nad nevládnym jazdcom. Musím si davať strašný pozor, povedal som si.
Od rána bol vzduch presiaknutý pieskovým prachom, a pred tankovačkou, ktorá bola na veľkej náhornej planine už tak silno  fúkalo, že unášaný piesok úplne zastrel cestu. Tam kde sa dalo ísť 150 som išiel 40-50, lebo vôbec nebolo vidieť.
Tesne pred tankovačkou dalšie dva vrtuľníky. A zastavili ma, že etapa končí, tu bude cieľ rýchlostky a do cieľa nás zavedie šípka, ktorá bude tentokrát permanentne ukazovať trať. Mame si do GPS naťukať vový WP kód. Tak si hovorím, že mám čas a nechal som ostatných nech idú a ja som jedol zasoby z vrecka, pil a odddychoval. Potom som sa pomaličky vydal na trať. A vidím že šípka sa odkláňa od vyjazdenej cesty. "Snáď ten nákladiak nešiel do tankovačky tymto terénom?", povedal som si a spomenul som si že čosi si dvaja medzi sebou hovorili že 250 km. To bola pôvodná vzdialenosť do cieľa rýchlostky. Až teraz som pochopil že nás šípka nepovedie niekde na asfaltku ale pôjdeme celú trať. Nasadil som na mňa nezvyklé vražedné tempo aby som nemusel bivakovať do rána v púšti. A dobehol som aj tých čo ma bežne predbiehali.No asi 46 km pred cieĺom sa úplne zotmelo. Piesok v ovzduší vôbec neprepustil svetlo od zapadajúceho slnka.Išiel som teda pomaly za šípkou cez načítané waypointy do cieľa.Lenže tu šípka neukazuje presne trasu ale len smer k jednotlivym waypointom. Tak keďze som sa odklonil od vyjazdenej stopy aby sa mi išlo lepšie  a nevedel som isto či vpravo alebo vľavo, isiel som už len podľa šípky. A prisiel som na ľavú stranu dunoveho poľa. Zistil som to až keď som vošiel za šípkou do dún, ktoré ale v roadbooku neboli. Nevedel som kde som. Vyšiel som na prvú dunu a čakal či niekoho neuvidím. Veru po chvíli sa objavili v diaľke svetlá. Ale stáli. Možno sa ktosi tiež stratil alebo niečo opravuje, alebo len išiel na toaletu. Po asi 5 minutach sa svetlá pohli a ja rovno za nimi. V noci bez stôp cez duny. Bol som strašne šťastný keď som ujazdenú trať našiel. A až do cieľa ktorý bol ešte strašne ďaleko som tú stopu radšej neopustil. Nemam dobré svetlo a v tej tme sa mi zdálo že idem hustým pralesom, no bola to iba fikcia, a ten obraz v mozgu iniciovali iba nizke kríky popri trati, lebo inde svetlo nedosvietilo. Dokonca som v tom pralese videl popri ceste zhluk svetielok. Doteraz neviem co to bolo, ci nejaká tlupa domorodcov s čelovkami. Zdarne som to však popri neustálom sledovaní ubúdajúcej vzdialenosti dokrútil do cieľa.

jedenasta etapa
Každý rok to býva etapa ktorá sa ide na rovnaky uhol, zhruba 140 stupňov. A rovné hladké pisty, pred cieľom trochu zatáčkovité. Pred troma rokmi nás asi piatich prekvapila jedna zatáčka 8 km pred cieľom kde sme sa piati dolámali. Nasťa, ja, Stefano,  a další. Teraz po úvodných dunách, keď sme vošli na zatáčkovitú pistu s hlbokými koľajami s jemneho, čerstvo naviateho piesku a po desiatkach kilometrov nekončila, pochopil som ze je to trosku iný level. No z minulých dní keď som v takýchto koľajách utekal pred zapadajúcim slnkom a dovolil som si isť 3x rýchlejšie ako predtým som pochopil vyznam rýchlosti. Hádže ťa zboka na bok ale v priemere udržuješ stopu. Nie ako keď sa vlečieš a každú chvíľu ťa hodí von do ťavej trávy. To bola chyba od začiatku, ze som tak jazdil. A pritom som o tom dobre vedel. Keď tento terén nekončil ani po 100 km,uvedomil som si že ideme úplne inou krajinou. Našťastie tá pista začala byť prerušovaná rovnými tvrdými chott plochami a už to začalo byť zaujimavejšie. Potom zase dunove pole. Na konci dunoveho poľa vidím stáť Japonku Mami Masuda a máva na mňa.
Pár kilometrov pred tým ma predbehla a ohromila ma krásnym štýlom ako v stupačkách pekne plynule išla tými koľajami. Je to vraj byvalá motokrosárka,  má doma 4 deti a pomaly bude končiť s kariérou a bude sa venovať deťom. Maličká, spoza motorky by ju vidieť nebolo, ale sila.
Došiel jej benzín. Ľavú stranu motorky Beta mala prelepenú kartónom. Zrejme tam mala pôvodne zadnú prídavnú nádrž. Namiesto nej nosila ale v ruksaku 4-litrový kanister od oleja. Keď som u nej zastavil a pýtala sa že či jej nedám benzín, súhlasil som. Mal som natankované na štarte doplna a stačilo by to na 300km. Rýchlostka mala len 186km.Vytiahla z ruksaku hadičku s pumpičkou a chcela z nádrže do nádrže. No aj Japonci zrejme používajú čínske veci tak pumpa nefungovala. Ani reverzne. Tak som jej kázal vytiahnuť ten kanister a dať pod moju moto. Použil som moju osvedčenú ústnu vákuovú pumpu a za chvíľu mala naliate 3 litre. To by jej bohate stačilo na dojazd. Poslal som ju ďalej, ze ju budem zozadu istiť keby niečo. Už som myslel že je o chvíľu cieľ. Rozsvietila sa totiž šipka k ASS. Teda k cieľu.  A takých 800 metrov pred cieľom vidím Mami ako bezradne stojí pri motorke. Aj keď ma posielala ďalej zastavil som. Že batéria. Netočila motor. Po krátkom uvažovaní som pokračoval do cieľa. Dal si zapísať čas a hľadal niekoho so štartovacími kablami. Nakoniec mi ich požičala ruská osadka auta čo prišla práve do cieľa. Vratil som sa k Mami. Vypýtal od nej kľúče aby som sa dostal pod sedadlo a cez moju bateriu a cez káble Beta naštartovala. Super, povedal som si a začal všetko náradie baliť. No keď chcela odisť motorka jej skapala. Tak som este raz pripojil káble a počkal žeby sa batéria trochu nabila
 Ako keby bola chyba v dobíjaní. Ako moja BMW v r.2015.. Zase pri pridaní skapala. Odpojil som uplne jej batériu a naštartoval  čisto na moju.Keby mala jej nejaký vnútročlánkový skrat. Aj tak to isté. Teraz si uvedomujem, že som mal mozno vyhodiť filtrík z hadičkoveho konektoru k vstrekovaču.Keby bol upchatý.
Tak som išiel znova do cieľa od niekoho vypýtať lano a pokúsiť sa ju tých posledných 800 metrov dotiahnuť. Ešte pred cieľom som zbadal ako povedľa trate ide organizátorské auto. Dali mi gurtňu , vrátil som sa k Mami a uviazal motorky k sebe. No nedalo sa rozbehnúť. Zahrabávalo sa mi zadné koleso. No prišla Tatra Balai ze ju naloží. My sme ale chceli dôjsť spolu na lane. Totiž keď pomáha ďalší jazdec, nedostane penalizáciu. S balay by sa  rýchlostná skúška nepočítala za dojazdenú. A za to je čas posledného plus dve hodiny penále. Myslím. Niels z Tatry silou mocou naložiť. No nakoniec nam pomohli. Zoparkrát roztlačilu Mami a keď neskôr padla, zdvihli moto a zase potlačili. V tom piesku sme išli aj tak že ja aj Mami sme tlačili. No posledných 100 metrov bolo z plytkej duny dole kopcom a to sme zvládli. V cieli už len obaja bezvládne padli na zem a boli povďační za tie fľašky vody čo nám ľudia z cieľa dali

12-ta etapa
Štart o piatej nad ránom za úplnej tmy a mne ide iba tlmené. Nevadí, chytám sa jazdcov predo mnou. Odbočili na pumpu, ja som pokračoval sám. Skoro som ale zinfarktoval. V tom slabom svetielku asi 10 m predo mnou sa objavil malý oslík. Skôr somár to bol,keď mu život nebol milý. Asi o 20 centi som ho minul. Za hodinu sa pomaly začalo rozvidnievať. A mne oči klipkali čo sa mi chcelo tak spať. No vydržal som. Cesta k oceánu bola však dlhá a únavná. Ďalšiu krízovú situaciu som zažil keď som dobehol organizátorskú sanitku. Už som mal namierené ju predbehnúť, no nejaká prozreteľnosť mi povedala ze neskôr. Tak som sa zaradil za ňu a v tom momente tesne pred ňou na ľavú stranu cesty prebehli dve kozy. Keby som rovno predbiehal isto by som ich trafil. Ale konečne sme sa tam pri oceáne všetci stretli. Bohužiaľ bez tých čo s rôznych príčin, hlavne pre zranenia nemohli. Ako aj jeden z jazdcov Motorexu, štartovných čísel 103 a 104. Jazdili stále spolu, veľakrát som ich predbiehal, alebo oni mňa. Trafili včera pri presune do Senegalu obaja naraz ťavu čo im vošla do cesty. Videl som ju smutne kľačiacu pri ceste a pri chalanoch organizátori. Sanitka tesne za mnou. Je to smutné, po všetkých meraných usekoch, pred sebou už len príjazd k Ružovemu jazeru a takto skončiť. Chalani od Motorexu mi potom v bivaku ukazovali zakrvavenú prilbu jedneho z nich čo skončil v nemocnici s rozbytým čelom😕 Po chvíli čakania, fotenia pred poslednou, už nemeranou rýchlostnou skúškou prišiel štart. 10 km okolo oceána, potom ďalších 12 po miestnych pieskovych cestách a okolo Ružoveho jazera do cieľa. Bolo ale smutné pozerať na moju, už vlastne kamarátku, japonku Mami, s ktorou sa ja aj Dada poznáme už zo Sardinie z novenbra keď sme tam jazdili Sardegna Legend Rally. Asi po piatich kilometroch keď išla ďaleko predo mnou, som ju videl s nepojazdnou motorkou v piesku na pláži. Práve sa k nej vracal iný Japonec čo prešiel popri nej a videl ju tam. Škoda. V cieli pri Ružovom jazere ani na pódiu som ju už nevidel. Smola, a vždy  ju chytí ku konci etapy. A to nehovorím, keď ju viezla Tatra Balai z dún. Skromnučkú Mami čo tíško sedela na zadných sedadlách Tatrovky a nedala ani o sebe vedieť že je tam zabudli vyložit kde bolo treba a chodili s ňou zachraňovať ďalších jazdcov. Keď si ju tam vzadu všimli a vylozili mala pred sebou 1200 km do nasledujuceho  bivaku. No zvládla to do štvrtej nad ránom a mohla pokračovať ďalšou etapou.
Takto skončila tohtoročná AER a zapovedal som sa že posledná. No ale teraz s odstupom času si hovorim, že Afrika a bezo mňa, to akosi nejde do seba😀 Nešiel som na tento ročnik už so žiadnymi vysledkovymi ambíciami. Dosiahol som už v doterajšich ročnikoch viac ako by som čakal. 4-té, 6-te, -9te miesto absolútne, dva krat som vyhral triedu nad 450, raz som bol tretí. Mala byť nová trať a oveľa väčšia konkurencia. Aj na to som sa ale tešil. Poznám zo svetovych rally viacej jazdcov čo išli prvýkrat a tešil som sa že sa stretneme. Naviac som bol po fyzickej a zdravotnej stranke nie uplne fit tak mojim cieľom bolo zdarne bez zranení dôjsť do cieľa. Samozrejme nie posledný. V cieli som vlastne bol spokojný, aj keď možno aj mojou vinou mi pridali okolo jednej hodiny plus, vraj aj penalizáciu za neskorý príchod do cieľa 11tej rychlostky. Prisiel som vlastne do cieľa normálne no otočil som sa naspäť aby som pomohol japonke Mami dostať sa s nepojazdnou motorkou do cieľa a započitali mi čas keď som ji dotiahol. No to vôbec nie je podstatné, mojou chybou bolo ze som im v cieli ked som tam bol druhykrat neukázal na karte ze už mám čas dávno zapísaný. Oveľa viac ma hreje pocit ze som mohol pomôcť. Popri Japonke s benzinom a potom aj dotiahnutím na lane do cieľa,  jednemu jazdcovi Desert Rose vyhrabať motorku potopenú az po predný blatník v dune a pomohol vytlačit chalana priputaneho k motorke, vozíčkára prudké kamenisto-pieskové stupanie.