DomovPredajSlužbyAkciePrenájom priestorovPožičovňaAKTUALITYMotošportMédiaDiskusieKontakt
Motošport > Sardegna Legend Rally

Sardegna Legend Rally

Aktuality

Sardegna Legend Rally

Je to rally ktorý organizuje Bike Village na čele s Antonellom Chiarom. Je to taká pohodová rally kde nie je predpísaný 
ani čas štartu ani čas prejazdu. Každý sa jednoducho postaví na štart kde ho zaregistrujú a tak isto v cieli sa prihlási 
že prišiel aby ho nemusel organizátor hľadať. Aj tak sa každý snaží odštartovať do ôsmej hodiny lebo veľa jazdcov
dojazdieva za tmy. Roadbook je spracovaný tak precízne ako pri majstrovstvách sveta, aj trate sú obtiažnosťou také isté. Čo je tu naviac je priateľská atmosféra a občerstvovacie stanice na trati s chutnými jedlami a nápojmi včítane vínka alebo dokonca som videl aj flaštičky nejakej domácej pálenky. Na rally som išiel s čerstvou dvojnásobnou šampiónkou Českej republiky pre rok 2016 v endure aj v crosscountry Zuzkou Nováčkovou z obce Všetaty pri Mělníku. Na jednej strane som vedel že dobre jazdí, na druhej strane som bol zvedavý ako sa vysporiada s navigáciou, ktorá je tu naozaj zložitá. Zuzke som však aj v tomto veril, lebo sa starala na oboch ročníkoch Africa Eco race o môj roadbook, zakreslovala aktualizácie a naviac ako hlavná navigátorka v asistenčnom vozidle nemala s navigáciou žiadne problémy. A to musela v noci keď som mal poruchu na rýchlostnej skúške sa vracať asi 200 kilometrov a ísť podľa roadbooka v protismere. Na rally som pripravil teda dve motorky. Jednu KTM 450EXC 2015 s ktorou som dva roky jazdil rally a po Serres rally kde motorka dokázala ísť bez oleja čo som zabudol naliať spoľahlivo celé 4 kilometre, som na nej menil ojnicu, piest, čerpadlo a KTM 500EXC 2016 na ktorej jazdil tento rok Maťo Benko a poskytol mi ju zrepasovanú na budúcoročnú Africa eco race. Potreboval som si teda overiť či sú obe motorky v stopercentnom stave, lebo sa chcem rozhodnúť na čom pôjdem v januári do Dakaru. Zo Zuzkou sme sa dohodli že sa stretneme v Bratislave pri predajni so záhradnou technikou Gazda. Majiteľ nám umožnil parkovať Zuzkine auto v uzamknutom areáli. Po minuloročných skúsenostiach s poruchou auta pri ceste do Monaca na AER sme radšej išli s časovou rezervou. To nám umožnilo  na severe talianska pri mestečku Merano sa stretnúť s Dadou Ozanovou, čo mi veľakrát robila doprovod na Abu Dhabí desert Challenge aj Sardegna rally Race. Tentokrát ju strašne mrzelo že nemôže ísť lebo do 6-teho novembra musí robiť na tamojšom hoteli. Tak isto Maťka Medveďová ktorá mala ísť, na poslednú chvíľu musela kôli práci cestu odrieknuť. Tak vznikol malý problém že v jednej etape nebudeme mať v cieli servisné auto. No takých jazdcov bude isto viac. Do Merana nás zaviedla navigácia cez horský prechod kde sme sa vyšplhali až do výšky 2094 metrov. namiesto peknej cesty údolím. Dole som musel ísť so zaradenou dvojkou, lebo stále svietila kontrolka prehriatia bŕzd. V Merane keď sme na jednej križovatke váhali, zastavilo auto a chalan sa po slovensky opýtal čo hľadáme. Keď sme spomenuli Dadu tak hneď že veď boli včera spolu hrať biliard. A zaviedol nás kde sme chceli.Tak sme zaparkovali pri jednej reštaurácii a čakali keď prijde Dada z hôr. Vybehol čašník a myslel som že nás ide odtiaľ vysánkovať. No naraz po slovensky že čo tu robíme. Že čakáme kamarátku z hotela na hornej stanici lanovky. Čakáte na Dadu? Opýtal sa. Tak to už sme mali dosť. Dadu tu všetci poznajú. A  že sa všetci stretli pred časom na slovenskej diskotéke kde hral Maduar. A že môžme aj autom skúsiť ísť hore, len aby ak niekto pôjde dole sme nemuseli aj vyše 100 metrov cúvať dole na nejaké širšie miesto.  Nakoniec som sa bál že v noci by som to nezvládol a počkali sme až Dadu dole zvezie kuchár. Zvítali sme sa a pozvala nás do jednej reštaurácie. A tam veľká tabuľa s jedálničkom v slovenčine. Vraj Slovenský bar. Celá obsluha Slováci. Chutne varili tak dobre najedených nás Dada zanavigovala až k jej hotelu kde sme v aute prespali. Ráno zase pribehla Dada, zviezli sme sa pomaly do Scheny a zaviedla nás do reštaurácie kde robila čašníčku jej kamarátka Yulia z Ukrajiny. Strašne milá maličká baba, menšia ako Dada. Dokopy vraj 46 kíl a jazdí na 200 kilovej Ducatti. A expert nad experta čo miluje adrenalín. A tiež poriadne uletená. Jednoducho Dadina verná kópia. Stále si brblala s Dadou po taliansky a sem tam so mnou po rusky. No a keď sme odchádzali nechcela zaplatiť že to je všetko od nej grátis. Až sa s peniazmi čo jej nechala na stole  Dada, naháňali až po cestu. Tak sme odchádzali s veľmi dobrými pocitmi. A Zuzka bola veľmi rada že sa zoznámili. Cestou do prístavu v Livorne sme sa ešte stavili pod šikmou vežou v Pise a išli sa nalodiť. Spíme si v útulnej kajute a nad ránom som pocítil nejaký náraz no nič nehlásili že máme opustiť kajuty a ísť do garáží k autám. Pozrel som ale von oknom a akýsi prístav sme opúšťali. Tak som zase zaspal. Okolo siedmej sme sa zobudili. Už sme sa vtedy mali vyloďovať no stále sme sa plavili. Až do desiatej. Tak sme meškali tri hodiny. Pri východe z lode vidím známe miesto. Plocha kde bolo depo aj Parc-fermé ISDE 2013. Olbia. A mali sme pristáť o siedmej v Golfo Aranchi. Nevadí, no na motorkách som mal ešte kopu roboty tak sme sa ponáhľali do mestečka Castelsardo k hotelu Pedraladda. Tam nás čakala taká nepríjemnosť. Len pre istotu som dávno zabookoval izbu z termínomo deň skôr. A zabudol na to. Tak mi prišlo zaplatiť celý pobyt. No organizátor medzitým zaslal veľmi  výhodnú ponuku na izbu s polpenziou. Na maily nereagovali tak sme sa snažili teraz zmeniť pôvodnú rezerváciu na túto akciovú. Našťastie po čase a konzultácii so šéfom nám pani na recepcii vyšla v ústrety. Boli sme radi. Pôvodne sme chceli spať v aute, no asi by sme boli jediný a naviac sme stáli rovno na ulici tak by to asi nebolo najlepšie riešenie. Bolo treba začať robiť motorky. Malo to byť spravené už doma, lenže som nepočítal s rozdielmi v nosníkoch predných tlmičov. Kôli jednoduchosti aby som nemusel demontovať podložky, držiaky riadidiel a tlmič riadenia zo 450tky na  500vku, som prehodil celé horné nosníky medzi sebou. Mali rovnaké číslo no líšilo sa koncovým dodatkom. Myslel som že to preto že jeden je oranžový a druhý čierny. Išlo to nasadiť na stĺpik trochu ťažšie no podarilo sa. A že ostatné dorobím večer pred odjazdom. Vymeniť ešte predné tlmiče. Na 500-vku WP Trax zo 450tky a na 450tku pôvodné čo tam boli pred WP Trax. A tu nastal problém. Jeden tlmič išiel nasadiť hladko no druhý vôbec. Diery v spodnom a hornom nosníku boli vyosené. Vtedy ma napadlo zmerať predsunutie osy v nových tlmičoch čo mala 500vka. Mimo toho že má tenšiu osku, predsunutie bolo menšie ako u staršej 450tky. Aha, povedal som si. Čo ubrali vo WP na tlmiči to pridali v KTM na nosníkoch. A už sme doma! Zase medzi sebou zameniť nosníky, vymeniť medzi sebou držiaky riadidiel, na 500-vku gelové s podložkami, premontovať tlmič riadenia. Na 500vke teda budem mať dlhšie nosníky aj väčšie predsunutie osy takže ideálne na rally. Všetko sa podarilo, no neuvedomil som si že plastové kryty klzákov z pôvodných 450kových tlmičov sú na traxoch. Náhradné som nemal, tak zobrať z 300vky. No na to treba vymontovať z 300vky celé tlmiče. Rošáda ako hrom. Nakoniec som si povedal že keď už mám vymontované tlmiče z 300vky nebudem ešte skladať aj krytky ale zoberiem celé tlmiče, aspoň to bude mat Zuzka mäkššie a ja budem mať menej roboty. Sú tam struny 4,0 N/mm oproti 4,4 na 450. A keď prijdem domov objednám nové krytky. Nakoniec som z 300vky zmontoval aj zadný tlmič s pružinou 69 N/mm a dám ho na 450tku. Tak bude mať Zuzka veľmi komfortnú motorku. No to som už tieto diely jednoducho nahádzal do auta že to dorobím so Zuzkinou pomocou na Sardínii. Aj sme to všetko porobili a sme si išli motorky vyskúšať do terénu. Obojstranná spokojnosť. Tak večer na brífing v taliančine a nemčine z ktorého sme aj tak nič nepochopili, na večeru a robiť roadbooky. A  dobre sa vyspať.
 
29.10.2016. - prvá etapa
Zuzka dala budík na siedmu no mne sa akosi nechcelo tak sme ešte pospali a na raňajky. Tam nikoho. Všetci čo ešte nevyštartovali boli aspoň oblečení a natiahnuté roadbooky. My sme namiesto toho ešte išli len na raňajky. A odštartovali sme tým pádom medzi poslednými. Divili sme sa že sa skoro všetci čo odštartovali vracajú z mesta naspäť. Tak ma napadlo že bol nejaký slávnostný štart z námestia.Tak sa ani poriadne nepozerám ma roadbook a idem na kruháč na začiatku mesta. No v roadbooku žiadny kruháč, ani metre nesedeli. Čakám nejakého jazdca a chytám sa ho. Trocha sa stratil a vediem Zuzku skoro cez celé mesto no štart som nenašiel. Tak zase naspäť na štart. Vynulovať treepmaster a znova štart. No a naraz aké jednoduché a polovica jazdcov včítane nás zablúdilo 470 metrov po štarte. Totiž po 470 metroch ešte pred kruháčom sa malo ísť vľavo do ulice ktorou sme dokonca k hotelu naobed autom  prišli. Tak ako som chceel na úvod Zuzke dať lekciu z navigácie utrpel som hroznú hanbu. A vtedy po ďalšej odbočke a výjazde do terénu som pustil Zuzku dopredu aby teda ona navigovala. No a namiesto problémov, baba ktorá v živote nepozerala na motorke navigáciu nás spoľahlivo vytiahla ďalej do terénu. No po prvých kilometroch som Zuzku zastavil. Akosi mi trepali predné tlmiče. Povolená matica stĺpika riadidiel a nedotiahnutý zverný spoj horného nosníka. Dotiahol som spoj, no matica sa mi nedala, nemal som 17-tku kľúč. Ani pod tlmičom som nemal miesto na kľúč.Vôľa v riadení sa mi zdála dobrá tak sme išli ďalej. Skoro celú prvú časť etapy do občerstvovačky som nechal Zuzku vpredu a ja s odstupom aby neprášila išiel za ňou. Žasol som ako všade trafila. Išla síce pomalšie ale skoro 100 percentne navigovala. Keď niekedy prepálila odbočku hneď sa vrátila. A presne ako som ju učil - nechoď za ostatnými a spoliehaj sa iba na seba. Takto to išlo až nejaké dva kilometre pred občerstvovačkou. Tam sme stretli tlupu jazdcov čo sa pýtali kde je "Restaurant" Tak to bolo napísané v roadbooku. Pozerám na ich treepmastre a mali nabehané asi 6 kilometrov navyše čo blúdili. Nastavil som im to a ukázal na roadbooku kde sme. 
Tak išli ďalej. Pokiaľ zase nezastavili a nevedeli kde sú. Ani ja som si nebol istý, len Zuzka ukázala že "táto cestička" je táto v roadbooku. Bola to pravda, tak som po nej išiel a našiel odbočku k Restaurant. Pri takom jazierku boli stany, pod nimi švédske stoly s gulášom, vínkom, syrmi, klobáskou, zeleninou. Prefekt to bodlo! 
Drudá časť etapy sa išla veľmi dobre. krásne terény, roadbook ktorý sedel na milimetre a veľa jazdcov čo sme predbiehali. Hlavne pre to že sme neblúdili. Zuzka išla prvá a vôbec ju neznervózňovalo že na odvočkách a za nimi postávali jazdci a hútali kde ísť. rovno odbočila a pálili sme ďalej. no a do cieľa nás ťahala vidina plechovičiek Pilsner Urquel. v cieli sme si teda otvorili hneď po dve. Boli sme radi že to všetko prebehlo bez problémov. Jedine tá moja iahnutá skrutka stĺpika na vrchnom nosníku riadidiel spôsobila vôľu v riadení. A to som cítil pri každej nerovnosti a brzdení.Vyhodil som teda tlmič riadenia a vôľu vymedzil. večer klasika:  Výmena vzduchových filtrov, kontrola motorky, brífing, večera a príprava roadbooka. A sľubili sme si že na štart druhej etapy vstaneme oveľa skôr. Takže budík na pol šiestu, lebo raňajky sú o siedmej.

30.10.2016 - druhá etapa
Na raňajky sme išli o siedmej, no zase boli skoro všetci už naraňajkovaní a motali roadbooky. Ale aj tak sme na tom boli lepšie ako včera. Ideme etapu z Castelsarda do Olbie. Tam som rezervoval hotel pri ktorom bude cieľ a depo. tak ako všetci ostatní. Na trať sme vyrazili pred deviatou, lebo sme ešte čo-to porobili na motorkách a pripravili si tašky s oblečením, obutím a všetko čo treba aby sme mali na hoteli. Auto totiž ostáva v Castelsardo a tieto veci organizátori viezli k cieľu etapy pri hoteli Hilton.
Tak sme vyrazili.  Zuzka prvá, ja s odstupom za ňou. No a to už bol citeľný rozdiel v rýchlosti. Asi si už privykla na moju 4-pade a predbiehala jedného za druhým. Hlavne v ťažkých nebezpečných kamenistých zjazdoch a výjazdoch. Viackrát som ju predbehol a pálil čo som vládal aby som ju stihol v nejakom peknom úseku vyfotiť, No vždy pokiaľ som stihol vytiahnuť mobil už bola pri mne. Aj tak sme porobili viac ale len statických fotiek. Takto sme dorazili pod veľkú skalu ku nejakej farme kde bola občerstvovačka. motorky sa stavali do parkoviska obklopenom kameným múrikom. No a opäť veľa jedla, pitia, všetko s miestnych zdrojov pripravovaných miestnymi ľuďmi. Tak sme si aj odpočinuli no zase do sedla motorky. V tejto časti som spravil v jednom mestečku či dedinke jednu navigačnú chybu. V spleti uličiek takých úzkych že keby išlo auto v protismere tak by som sa musel uhýbať na chodník. No ani ten tam vlastne nebol. každých 20 metrov niekde odbočiť. Úplne som sa zamotal no naraz som zbadal domácich a posielali ma smerom dole. Ale vedel som že tu nie som správne lebo mi nič v roadbooku nesedelo. No Zuzku čo išla za mnou som nevidel ani nepočul. Už som chcel vytiahnuť mobil aby som jej zavolal že ak niekde stojí aby naštartovala a zatúrovala nech viem kde je. Nevedel som sa vrátiť po mojej stope. Bol som úplne stratený. No rozhodol som sa dostať na hlavnú cestu čo bola niekde smerom hore a nájsť tú križovatku z ktorej som do tej spleti uličiek odbočil.Túsom vedel v roadbooku identifikovať. Aj som ju našiel, zrovnal metre a opäť do uličiek. A tam vidím Zuzku ako stojí na kraji cesty. Že čo som išiel rovno keď tu je ten vodovod či čo to vlastne bolo v tom roadbooku zakreslené. Že som mal ísť doprava. A že čaká že sa vrátim. Tak sme išli doprava a za chvíľu sme boli von z tohto labyrintu.Druhá časť etapy bola kratšia tak sme za pár hodín boli pri hoteli Hilton v Olbii.Veci sme tam už mali tak len vybaviť ubytovanie. No problém! Nemali sme tam rezervačku. Napriek tomu že som im posielal e-mail. Aj som im ho ukázal, aj ich odpoveď. Až tam som si spomenul že som im mal dať číslo kreditky a pretože som na nej mal iba asi euro päťdesiat tak som tam chcel vložiť a poslať info do hotela no jednoducho som doma na to zabudol. Tak som chcel na bookingu nájsť nejaký hotel nablízku, no v okolí sme nič nevideli. Recepčná povedala že sú úplne plní. No že ešte sa spýta vedúceho. Tak sme pri pivku čakali skoro hodinu. A Zuzka prišla k pultu a spýtala sa. No už som zbadal na jej tvári taký trocha rozpačitý úsmev. prišiel som teda a pýtam sa čo a ako. No a že predsa niečo našli a za cenu ako ponúkal organizátor. výhodná cena aj s polpenziou. Akurát že máme dve izby. Tak sme zobrali kľúčik od izby a vošli dnu. Až potom som si spomenul že recepčná hovorila niečo ako: "president, apartman", a podobne.Takže sme sa ocittli v prezidentskom apartmáne. a to vďaka tomu, že vtedy tu žiadny prezident nemal rezervačku. Veľká vstupná hala, s veľkým  skleneným stolíkom, obrovská sedacia súprava v bielej koži, obrovská kúpeľňa s veľkou hydromasážnou sprchou, veľká hydromasážna vańa, pult s dvoma umývadlami, veľká spálňa opäť s veľkým led televízorom a pozdĺž oboch izieb obrovský balkón. No na spravenie roadbooku a prespanie to hádam bude stačiť - povedal som si.
Večer zase klasika - brífing z ktorého sme nič nerozumeli, spravenie roadbooka a napustiť hydromasážnu vańu. to sa podarilo, no na vani bola samá elektronika tak sa nám ju nepodarilo spustiť a čo je najhoršie ani sa nám ju nepodarilo potom vypustiť.
31.10.2016 - tretia etapa
Ráno som sa ešte pokúsil vypustiť vaňu, aj som tam na vani ulomil nejaké krytky ale nič. Tak sme ráno odovzdávali izbu s plnou vaňou. No žiaden problém v tom nevydeli, tak raňajky. Odovzdať na prepravu tašky a hor sa na trať. teraz to bolo  len čosi viac ako 130 kilometrov.
Išlo sa čiastočne po včerajšej trati no najzložitejšie úseky boli vypustené. Už bolo do konca len pár kilometrov a keďže teraz to bolo bez občerstvovačky čakali sme už len pokiaľ prijdeme k autu do cieľa. Mali sme pripravené dve plechovky Plzne tak sme sa tešili. A zo samej nedočkavosti spravila chybu zase Zuzka. Pri prejazde cez hlavnú cestu bolo treba ísť vpravo a po asi dvadsiatich metroch zase z cesty doľava. Vlastne skrižovať cestu a myslím že to tam bolo aj napísané. Zuzka išla prvá, zabočila doprava správne no ťahala to rovne po ceste. Ja som vedel že po čase na to prijde lebo asi po kilometri prechádzala asfaltka na šotolinu. Tak som išiel správne a pri tom vjazde na šotolinu som sa schoval. No strašne dlho som čakal až som sa začal báť kde je. Vyšiel som naspäť na cestu a čakal. A po chvíli prišla naspäť. že tak myslela na to pivo až zabudla odbočiť. a že asi po kilometri bola nejaká značka, nejaká práca na ceste a že si myslala že je to ten koniec asfaltky. No do cieľa sme už došli úplne v pohode, nahlásili sa, zobrali tašky a hor sa na to pivko.


 
Pokračovanie nabudúce.
 
 
Copyright (c) 2010 ZATKOJAN s.r.o.   |  © Všetky práva vyhradené    |   Developed by ©  KAnet - SoftNet Services                                  Mapa stránky 
This web site uses Kentico CMS, the content management system for ASP.NET developers.