Oficiálna stránka: http://abudhabidesertchallenge.com
31.3.2014 Tak dnes som už pekne ostrihaný sadol s ostatnými do taxíku a prezreli sme jednu časť Dubaja – okolie najvyššej budovy sveta Burj Khalifa. Moderné centrum mesta s umelou riekou a jazerom. Večer sme išli pozrieť na umelý poloostrov the palm Jumeriah. Zaviezol nás tam taxik až k hotelu Atlantis. Škoda že pre nedostato času sme nešli pozrieť do delfinária kde je možné plávať v bazéne spoločne s delfínmi, pohladiť ich, porozprávať sa s nimi a samozrejme za patričný obnos tunajšej meny aj sa s nimi vyfotiť. Muselo nám stačiť pozrieť obrovské akvárium so žralokmi, rajami a ďalšími morskými živočíchmi. Od Atlantisu sme sa rozhodli prejsť na pevninu do centra pešo po obvodovej časti poloostrova. No dáko som si pomýlil tvar tohto poloostrova s iným a tak namiesto aby sme sa dostali na pevninu tak po asi 7-mich kilometroch sme sa ocitli v areáli dákeho klubu a to bol koniec. Ďalej už len voda. Predstava ďalších 7 kilometrov späť a potom zase zo 5 km na pevninu bola strašná tak sme súhlasili s tým že nás priamo na hotel zavezú svojím autom. No šofér si zrejme pomýlil hotel a úplne bezmyšlienkovite blúdil po Dubaji a nevedel kde je náš hotel aj keď sme mu povedali názov. Pomohla moja navigácia do ktorej som si dal nainštalovať najnovšie mapy Dubaja a dada, ktorá si pamätala že kúsok od hotela bol MacDonald. Aj keď navigácia nenašla hotel, tak našla ten MacDonald a boli sme konečne doma, aj keď síce už po polnoci. 1.4.2013 Dnes v utorok sme ráno išli taxíkom do prístavu Jebel Ali pre auto. Všetky formality boli v poriadku, a zatiaľ čo Mira s Dadou zaviedli do takej čakárne. Mňa vybavili modrou pracovnou prilbou a krikľavo žltou reflexnou vestou a spolu s mojími sexi červenými bay watch kraťasni čo som sa s nimi fotil na Dakare s Layou Sanz mi začali zháňať pracovné topánky,lebo som tam prišiel iba s ľahkými kroksami. Topánky s mojím číslom nenašli tak zavolali hlavného bezpečnostného technika ktorý mi osobne povolil vstup na moje vlastné nebezpečie na prekládkový portál. Kontajner s autom sme našli hneď, len sa dostať doňho, odbrzdiť, odradiť bol problém. V taliansku ho do toho kontajnera asi nakladal dáky 30 kilový chudý talian a ja som sa do toho auta cez dvere nedostal. Popri obrovskom smiechu prístavných robotníkov som sa vyzul, pretlačil okolo steny kontajnera ku dverám, otvoril okno a cez okno som sa horko-ťažko dostal dnu. Nešlo ale naštartovať, tak ma vytiahli von. Vonku bolo treba pripojiť batériu čo taliani odpojili, odistiť zadné dvere, a odstavil som ho na parkovisko, kde mal prijsť pozrieť auto colný orgán. Každú chvíľu mi bolo povedané že o 5 minút, celovo 3x po pol hodine, takže som čakal asi 1,5 hodiny. Nakoniec colník prišiel , skontroloval len VIN čísla a išli sme na hotel. Mali sme už málo nafty,tak sme zabehli na pumpu. Natankovali sme za cca 0.7 eur/liter. Benzín tu stojí cca 0.35 eur/liter, tak nečudo že väčšina áut sú tu benzínové 4-litre. Keď Dada s Mirom išli zaplatiť a kúpiť dáke bagety na obed a ja som sa pokúšal zaparkovať auto, prišiel ku mne jeden pán a že či viem po rusky. Jasne že viem, povedal som. Tak začala debata čo tu robím s autom, ako som to auto dostal a tak. Naraz spravil vec čo ma totálne zaskočila. Otvoril peňaženku, vybral 200 AED a dal mi že veď sme bratia Slovania. Nechcel som, no zároveň som nechcel uraziť tak som ich zobral. Začal fotiť naše auto, menovky na dverách a hovoril že clej rodine povie že bol v dubaji so Slovákmi. Medzitým prišli naši, dal so mu nálepky a plagáty a všetci sme sa vyfotili. Pýtame sa čo tu robí. No a on že je zástupcom MOL pre Dubaj a vlastne my sme tankovali jeho naftu. Poobede sme navštívili pláž pri hoteli Burj al Arab, pokúpali do večera a doteraz píšem tento článok a Dada dáva na internet fotky čo nafotila. Zajtra v stredu ideme do Abu Dhabi do depa na okruh F1 a pozajtra vo štvrtok nás čakajú už administratívne prehliadky. 2.4.2013
Special test
Special test bol situovaný pri mori s na piesovej ploche, kde trať bola vytvorená graderom na šírku asi 10m. Motorky štartovali v opačnom poradí ako mali pridelené štartovné čísla. Zhruba 1 a pol minútová trať sa mi išla v pohode, akurát pred cielom som to celé dovŕzal, keď som prakticky skončil pri žltej cieľovej zástavke čo je vlastne iba návestie a vlastný cieľ je až o 100m ďalej pri červenej. Stálo ma ti koipu sekúnd, no pri rally úplne nepodstatných. Super testom sa vlastne len tvorí štartovné poradie na druhý deň. No ani tak som nezostal posledný – 39.miesto.
Štart prvej ostrej etapy je 107 kilometrov od okruhu F1. Rozhodol som sa že tam pôjdem už na motorke ako ostatní jazdci. No nakoniec som nechal motorku v aute že ma tam Dada s Mirom zavezú. To bola ale prvá chyba. Išli sme podľa toho istého itinerára ako motorky. Miro šoféroval a snažil sa ísť za jednou skupinkou motorkárov. Keď nám ušli v snahe ich dobehnúť pridal a prepálil jednu odbočku. Že ideme zle sme zistili prakticky už na úrovni križovatky. Ďalšía chyba- nezastavili sme aby sme opatrne precúvali ale išli ďalej že sa otočíme. Nakoniec sme tak kiksovali, že sme nabehali hádam 50 kilometrov, a stále sme nevedeli kde sme. Keď sme sa ocitli na dákom stavenisku diaľnice, už nám nevedel poradiť nikto. Akurát jeden stavebný inžinier mi ukázal aspoň smer na Yas Ysland, k okruhu F1. A to sa už blížil čas štartu. Od okruhu sme sa už držali itinerára a cestu ľahko našli. No čas štartu mi už vypršal, tak Dada volala Marii čo mala na starosti jazdcov, že čo ak prijdeme neskoro. Vraj sa máme obrátiť na Marca – taliana s ktorým sa Dada už spoznala keď konzultovala plombovanie motora.
Prišli sme na štart a Marco nás už čakal. Vraj v kľude, ak sa stihneme pripraviť pred štartom áut nie je problém. Nakoniec v strese som na seba všetko nahádzal, ani roadbook nezaložil a odštartoval do tých dún. Roadbook ani nebolo treba, lebo tu sú všetky waypointy navádzané šípkou na GPS. Ani vlastne neviem ako by sa inak dalo ísť , keď 100 - 200 kilometrov nie je nič iné len duny a duny. Tak som odstartoval asi 15 minút za ostatnými, s Comom, Goncalvesom a Barredom a ostatnými továrenskými jazdcami na záver. Spolu 20 minút meškanie už na štarte. Potom sám a sám – a duny piesku a nič iné len piesok. Nikde ani živého ducha. Až po 148 km tankovanie z barelov. Do tankovania som predbehol síce zopár jazdcov, čo mi tak trochu pridalo na sebavedomí. A stretol som jedinú ženu v bikoch –rusku Nifonten s pokazeným motorom. Všetko išlo v pohode akurát prišli posledných 50kilometrov. Duny rozjazdené autami boli mäkké a motorka sa borila do piesku. Obrovsklé utrpenia, hlavne posledných 5 km kedy mi motorka padala a nevládal som ju dvíhať. ale keď som už videl cieľ všetka únava opadla a bol som rád že som v cieli. 2,den. Začiatok etapy som išiel tak aby som vyšiel každú dunu a naby som sa nemusel vracať. Lebo to sa nedá len tak otočiť, motorku treba vykníseť z piesku, stiahnuť predným kolom dole, zdvihnúť, naštartovať a znovu sa vrátiť na dunu alebo nájsť inú. Takto to išlo v pohode až do asi 220-teho kilometra z 240 meraných. pretočil som si roadbook až na koniec aby som videl akým terénom ešte pôjdem. a posledných 10 km boli už len rovné úseky, či v piesku, alebo po spevnených pistách. Takže prežiť už len posledných 10 km v dunách. Aj som zopárkrát padol , dvíhal motorku , no vidina cieľa ťahala stále ďalej a ďalej. Až prišla taká rovnejšia pasáž a po nej hlboká jama. nedobrzdil som a ke´d som letel vzduchom, prial som si aby som to dáko ustál. No dopadol som na predné koleso, nasledoval premet a motorka šla na jednu stranu a ja na druhú. Otrasený som sa dáko pozviechal a išiel po motorku, no to naťahovanie sa s ňou a dvíhanie ma natoľko vysililo že som na ňu sadol a išiel sa napiť. No z camelbagu sa vytiahol pri páde sosáčik a voda sa vyliala. Čosi som si potiahol a bol koniec. Tak som sa teda ďalej vydýchaval, no to slnko a tá teplota /v autách mali vraj pri naplno zapnutej plnej klíme do 60 stupnov / ma tak zrazila k zemi že sa mi už začalo zdať že sú dookola dáke stromy a hľadal som medzi nimi tieň. No najbližšie stromy mohli byť tak 200 km odtiaľ. Keď som si naraz uvedomil že ak ma tu nikto nenájde a nepomôže tak tu skolabujem stlačil som červené tlačítko na Iritracku. Spätne mi zavolali že čo mi je. Nič iné som nepovedal že som padol, ťažko dýcham, nemám vodu. Vôbec ma nenapadlo že mám ešte 3 litre v motorke, taký som bol dezorientovaný. Tak že prijdu pomňa. Po chvíli ktosi u mňa zastavil , ani som už to ale bohvieako nevnímal, no povedal že za 10 min. je u mňa vrtulník. Vrtulník priletel, naložili ma na nosítka, zapli na lano a dvíhali. A mne sa vtedy zdálo že ma dvíhajú popri vrchovcoch vysokých stromov. Vo vrtulníku mi dali hneď studený kyslík a chladené infúzie. No predtým rozstrihali na franforce bundu aj chrániče pod ňou. Po chvíli mi začalo byť už celkom fajn, aj som sa chcel posadiť a vyzuť čižmy a dať dole prilbu. no nedovolili, namiesto toho ma pripáskovali k nosidlám. Pristáli sme pri klinike asi 70 km od bivaku. Takú starostlivosť a množstvo vyšetrení s okamžitými výsledkami , tak to som ešte nikdy nezažil. Všetci strašne milí , nápomocní. celého ma zoskenovali, porobili odbery , napichli na všetky možné prístroje. Keď som niečomu nerozumel, bol pri mne pilot vrtulníku a prevolal do bivaku, kde hned prepojili na Dadu a prostredníctvom nej sme komunikovali. Nakoniec povedali že som O.K. Popýtali sa či nie som hladný. ja že hej, tak doniesli na takom pojazdnom stolíku kompletnú večeru. Predtým sme na chodbe mohli byť na ich internete. no keď som jedol naraz doniesli stolík s počítačom až ku posteli kde sme spolu s Holanďanom čo ho tam tiež priviezli jedli. Pôvodne povedali že nás zavezú do bivaku, no potom vraj z bivaku po nás pošlú auto. Už sme dlho čakali, nikto nechodil. No žiadno sme sa nemohli dovolať do bivaku, Dadine číslo som naspamäť nevedel ani Holanďan čo ho tam tiež doviezli nemal pri sebe mobil. Tak komunikoval cez mail s jeho doprovodom. Po dlhšom čakaní sa naraz zjavila v dverách Dada. Že jej organizátori požičali auto aj so šoférom. Tak sme sa dostali okolo polnoci do bivaku. 3.deň ráno nám povedali že ak dostanem povolenie od lekára, by som mohol štartovať . No momentálne to nepripadalo do úvahy, bundu a chrániče som mal komplet dostrihané, nemal som žiadny vak na chrbát, kde by som si dal camelbag a dáke veci, keby som išiel v drese. Tak že za tretí deń dostanem penalizáciu a budem štartovať 4. deň. To vravela Mary. No bol to len jej názor a z omylu Dadu vyviedol riaditeľ podniku. Vraj akonáhle červeným tlačítkom na Iritracku privolám helikoptéru, tak nemôžem pokračovať ďalej. tak sme ešte rozprávali zo chlapíkom čo púšťal k štartu. Že ak dovolí doktor, tak môžem ísť. No nepovedal že časovú kartu čo by som mal dostať podpisuje riaditeľ. Ten keď videl že Dada vybavuje reštart s kadekým čo do toho môžu niečo povedať prišiel za ňou a že už jej vraj povedal , že nepôjdem ďalej a hotovo. Všetci dookola nás ľutovali a vraveli že riaditeľ by to mohol povoliť, že je to v jeho právomoci. len on si jednoducho postavil hlavu. No aj tak sme sa rozhodli že ráno prijdem na štart. Bol som fit, motorka tiež a tú bundu Dada zašívala celý večer. Našťastie mala zo sebiu ihlu aj niť. po večeri sme išli do bufetíku na pivo a bol tam aj hlavný poriadateľ rally, prezident autoklubu UAE, bývalý automobilový rally jazdec dr.Mohammed ben Sulayem . Aj sme sa kývnutím hlavy pozdravili, aj sa pousmial. tak si hovoríme že čo keby Dada s ním len tak prehodila zopár slov. A čo nám neskôr Dada povedala keď prišla do stanu že čo jej povedal mi vyrazilo dych. doslova toto: " No načase aby som konečne vymenil riaditeľa". A hneď komusi vraj volal a že je to vybavené. Tak teda dada dobehla do stau a ešte pomaly do polnoci zašívala bundu. a s mirom sme zdrhovačkami tak provizórne spáskovali chrániče a bol som pripravený na štart. 4.tý deň Ráno som sa obliekol, a s Mirom a Dadou sa vypravím na štart. No a sám riaditeľ na mňa tam čakal. Spýtal som či som O.K. , a hybaj ho do unimobunky , odkiaľ vyšiel aj so štartovnou kartou. No ke´d mi ju podával nezabudol podotknúť že či som teda už spokojný. Ja že hej a aby sa nehneval. to bolo všetko, a išiel som odštartovať. Asi 70 km cestný úsek začal rovnou cestou s výjazdom asi po 6-tich kilometroch na dialničnú T-križovatku, pokračovaním vpravo . po štarte som si pretočil roadbook asi na 16. kilometer, kde sa malo prejsť na dialnici do protismeru cez úzky priechod v stredových zábranách. ten 6-ty kilometer som si už pretočil a nevidel som ho. samozrejme som naň zabudol. tak idem tých 120, pozerám kade- tade aj do roadbooka a čakám ten 16. kilometer. a naraz hrôza. V tej rýchlosti som sa ocitol priamo na tej T-križovatke a predo mnou stredný deliaci pás dialnice s lanovými zábranami. Brzda, šmyk a akurát som to dobrzdil tak že som sa bokom motorky ositol medzi lanami. Nič sa nestalo, ale keby išlo auto, tak neviem, neviem. po chvíli som došiel na štart špeciálu. Objavila sa tam po chvíli aj Dada s mirom, ktorých po celý čas vozili Švédi po servisných staniciach a štartoch špeciálov. To s nimi dohodla ešte pri vyberaní auta z prístavu v Dubaji. A nezabudla povedať že videli taký dlhý šmyk od motorky rovno do zábran. Že sa tomu jazdcovi isto niečo muselo stať. Ja vravím: Isto nie, ve´d ten jazdec stojí pred tebou a živý a zdravý! Hneď to povedala švédom a tí sa chechtali ostošesť. štart do tejto etapy bol hromadný, v troch radách 5 minútb po sebe. Bol som samozrejme v tretej aj s kamarátmi z depa - poliakom maciejom, oboma švédmi aj s ruskou čo sa jej stále každý deń dačo vysrstilo. Štart sa podaril vcelku dobre, aj ďalej to šlo , bila to zozačiatku taká piesková dialnica ale s nebezpečnými medzami. Za jednou som uvidel rusku ako ostala v hlbokej jame a po pár kilometroch na ďalšej medzi kýva prilbou jazdec. Dobrz´dujem a vidím že dole pod medzou leží motorka s číslom 44 a vedla nej chlap, celá tvár dokrvavená. okolo asi 6-ti jazdci. Nić by som nepomohol , tak po chvíli idem ďalej , ale fakt mimoriadne opatrne, pokiaľ som na to nezabudol, a pokiaľ som pred sebou nezbadal jedného zo Švédov . V snahe ho dobehnúť som spravilm zopár chýb, pokiaľsa nestratil. Pri jednom páde, vypnem motor, zdvihnem motorku, idem vyradiť a s hrôzou zistím že spojková páčka je v kĺbe zlomená. Ďalej to boli hotové galeje. nie keď som išiel ale tie nájazdy na duny. Čo som predtým tesne pred vrcholom duny na dvojke prispojkoval a pri prejazde vrcholom cez spojku pridal, teraz som tesne pred vrcholom radil 1-čku aby mi motor nezaklaplo. no stalo sa že aj zaklaplo, aj som zopárkrát spadol. No a v tom hlbokom piesku vyradiť bol problém. Motorku nabok, uvoľniť koleso z piesku, rukou vyradiť, zdvihnúť ťažkú motorku, naštartovať a pod plynom zaradiť a naskočiť. strašne únavné v tých pekelných horúčavách. takto dobehnem do tankovačky, kde ma čakajú Dada s Mirom a švédom Olle - om. Olle hne´d behá po doprovodoch, zháňa páčku. hondy také majú. No márne. Ja zase počas posledných kilometrov som rozmýšĺal čo s tým. Aj som vymyslel. stačil drôt a kombinačky. Ako by Radek Matoska povedal - " kombinačke". tak som to za asistencie našich a Olle zdrôtoval a že teda pre núdzové vypnutie pri vyraďovaní. No tak sa mi tá moja robota zapáčia, že som sa na štarte do druhej časti sekcie krásne rozbehol cez spojku a až do cieľa som ju naplno využíval. Unavený som zaspal. Po pive z alpou sa spalo celkom fajn, ani to teplo som necítil. Keď som sa zobudil, motorka nachystaná na ďalší deň. Miro vypýtal od suseda poliaka páčku čo mal ako náhradnú zo sebou. V bivaku sa nám nepodarilo zohnať inú. Tak mi ju poliak nechal. Na oplátku som mu dal prepínač roadbooku, ktorý som mal náhradný, bol síce iný ako mal, museli sme to elektricky poprepájať, no keď nezohnal žiadny iný bol mu dobrý. A nechal som mu ho aj na Rally Katar kde po tejto rally posielal motorku. Ve´d sa stretneme v júni na sardínii a tam mi ho vráti. Medzitým sa Mohamed zaujímal ako som dojazdil a že ak by sme hocičo potrebovali má mu Dada zavolať. Spraví pre nás všetko čo bude treba, vraj zavolá aj do Dubaja do prístavu aby nás po skončení rýchlo vybavili. 5.-ty deň Ráno som sa vypravil na štart, už bez stresov či ma zoberú. figuroval som už v priebežných výsledkoch, aj ke´d s veľkou penalizáciou za neabsolvovanie pár kilometrov druhého dňa a celého tretieho dňa. No taký bol ešte jeden domáci a keďže som bol rýchlejší, bol som predposledný čo bol vlastne môj minimálny cieľ. zopár jazdcov však pre rôzne príčiny nepokračovalo a vypadli. trať bola podobná prvému dńu. ˇ5ažšia prvá časť a ľahšia už s malými dunami druhá časť. aj tak som mohol dopadnúť veľmi zle. v takom rovinatom úseku s asi tak maximálne dvojmetrovými dunami, ktoré sa dali aj pekne odskakovať som na vrchole jednej zbadal pred sebou jazierko, tak asi priemeru 8 metrov. Len tak tak som sa mu vyhol, ktovie aké bolo hlboké. Toto sa nedalo ani v roadbooku presne zaznačiť , pretože tam sme chodili každý svojou stopou, nezriedka v šírke až 200-300 metrov. tak ani organizátori čo robili aktualizácie roadbooku tesne pred etapou o tom asi nevedeli, lebo ani na brífingu o tom jazierku nepadlo ani slova. tak som to dorazil do cieľa špeciálu . samozrejme po ceste do bivaku som zablúdil a ocitol som sa v akomsi priemyselnej zóne. no podľa šípky zase k cieľu špeciálu a potom som si už dával pozor na roadbook. V cieli samozrejme šťastný, gratulovali sme si všetci čo sme sa ako tak poznali. Francúzi si zobrali z motorky GPS aj Iritrack a motorka šla do parc fermé do boxov okruhu F1. Čakala tam až do slávnostného prejazdu cieľovým pódiom. Tam už každého jazdca čakal Mohammed ben Sulayem , podal každému ruku a pogratuloval. aj som sa mu tam poďakoval za ten môj reštart. Počkali sme ešte na barredu, Comu, Goncalvesa a ďalšie esá a naložiť do auta Ešte sme s Mirom odmontovali roadbook a oba treepmastre, lebo pôjdu na druhú BMW s ktorou pojdem Rally Hellas začiatkom mája, čo bude moja dakarka ešte na lodi. Do auta sme napchali ešte poliakovu motorku aby nemusel ísť cez 100 km do dubajského prístavu po osi ako išiel po vylodení z Dubaja do Abu. Večer bola záverečná afterpárty, s množstvom jedla a málom pitia. no prežil som to. Už bolo po záverečnej, všetky stoly a stoličky spratané a s dadou sme ešte ležali v takom veľkom koši kde nás ostro sledoval dáky zriadenec, či vypijeme tie pivá čo sme chceli doniesť Mirovi na izbu, ale kôli nemu sme nemohli. Že to musíme vypiť tam. No nakoniec keď sme to vypili sa mi podarilo zohnať ešte jedno pivo, čo som si ale tajne strčil do gatí a prešiel s prázdnymi rukami okolo našej kontroly. Miro sa nemohol dočkať no nakoniec mohol byť rád že to pivo sa k nemu vôbec dostalo. Deń posledný v Emirátoch Ráno do Dubaja. Po odovzadaní auta a naložení do kontajnera - momochodom to bol doslova pôrod dostať sa cez okienko von z auta a von z kontajnera. Dada to aj zdokumentovala. Keby nebolo chudučkého prístavného robotníka čo ma vyniesol na pleciach, zostanem v kontajneri až pokiaľ ho po mesiaci v Janove nevyložia. Z prístavu nás už brali poliaci na ich prenajatom aute a zakotvili sme ešte na Jumeirah beach. teplučké more, len na take bahnenie. A kopu krásnych medúz medzi nami. S poliakom a jeho partnerkou sme sa tam dohodli na účasti na Sardegna Rally Race v júni a obaja dáme prihlášku na Dakar 2015. Ak nás zoberú , spravili by sme asi taký medzinárodný tím. však uvidíme. dokončenie a zhodnotenie nabudúce. Fotky od oficiálneho fotografa Fotky od Dadky - Ďalšie fotky od Dadky Fotky sú na FB, prístupné každému. Ak sa to niekomu nebude dať otvoriť, zaregistrujte sa prosím na FB. alebo to potom prásknem priamo sem ak bude čas. To ale určite nebude.