Myslel som, že postupne doplním reporty z každej etapy no asi by to už bolo úplne zbytočné. Naviac keď Zuzka písala všetko, aj to čo som jej ja narozprával. Takže by som tak v krátkosti zhrnul naše účinkovanie na Africa Eco Race 2015 a ešte raz spomenul všetky kiksy čo som vyrobil.
Išiel som sem z cieľom dokončiť a to na akomkoľvek mieste. No po prvých dvoch dňoch a hlavne po porovnávaní sa s ostatnými jazdcami som nadobudol takú predstavu, že ak by všetko vychádzalo a neboli by dáke zvláštne problémy tak by to mohlo byť umiestnenie v prvej desiatke a tajne som dúfal aj miesto v prvej päťke. No človek mieni a osud mení. Pamätám dobre na ten okamih keď sa mi úplne rozplietlo predné koleso. Strašný pocit beznádeje uprostred púšte plnej prachu a kamenia. A nikoho, iba prechádzajúcich pretekárov. Prvá bola u mňa Nasťa, lebo som ju poslednú predbiehal. Stlačil som zelené tlačítko na iritracku znamenajúce mechanicklý problém a sadol vedĺa motorky. Postupne prichádzali všetci čo som ich popredbiehal . Už som len čakal na Tatrovku balai čo ma niekedy v noci zoberie do bivaku. Hrozné pomyslenie. V duchu som preklínal celú našu silvestrovskú oslavu. Pred ňou som sa pýtal Mira: Je všetko porobené? Je motorka hotová na zajtra? Odpoveď: ano. Tak som sa dáko uspokojil, namiesto toho aby som s ním pozrel tie základné veci hoci aj len na pohľad. Alebo zo Zuzkou, však je to enduráčka čo si sama pripravuje motorku na preteky. Isto by nám neušli pozornosti povolené špice na prednom kole po dvoch náročných kamenistých etapách. A táto etapa to boli zase poriadne rany do kolesa. A tak to aj dopadlo. Zastavoval pri mne ďalší a ďalší jazdec, že čo je. A prešli aj tí čo štartovali za mnou a už aj autá a dva Kamazy. Ukázal som im úplne rozpletené kolo, vypadnuté platničky z brzdy. Jeden, už ani neviem kto, že teda ak končím aby som mu dal benzín, že nevie či má dosť. No vtedy do mňa prišla taká zlosť prameniaca zo zdanlivo bezvýchodiskovej situácie a jednoducho som povedal, že to spravím a idem ďalej. Dúfam že mu potom nedošiel benzín, mrzelo by ma to že som mu nestiahol aspoň pár litrov. Čosi sa vo mne zlomilo a začal som tie špice dáko ukladať v kolese, no nebolo to možné presne, lebo spústa niplov bolo vytrhaných z ráfku. Aj tak som to postupne kombinačkami popreplietal a jedno mi bolo či je to pravá špica alebo ľavá, dával som ich proste tam kde dočiahli. Ak dobre nepasovali povytáčal som ich kombinačkami aby išli vôbec naskrutkovať. Aby ich bolo v kolese čo najviac. Ešte som musel prehľadať terén a asi 20 metrov dozadu som našiel aj brzdové platničky. Namiesto čapu čo mi vyrazilo von som ich zaistil jednou poškodenou špicou. A koleso sa točilo a brzda brzdila. Obrovská úľava. Nezáležalo mi na tom že drelo raz o jeden teleskop a raz o druhý. A bolo obrovské vajíčko. Dôležité že motorka začala ukrajovať postupne meter po metri zbytku rýchlostky. Najskôr 30km rýchlosťou no potom popri postupnom doťahovaní špicí som si dovolil aj 80. Keď ma videl J.L. Schlesser, ako s vibrujúcou motorkou prichádzam do tankovačky potľapkal ma po pleci a pýtal sa ako môže pomôcť. No už vtedy som bol presvedčený že to dotiahnem do cieľa. Že sa mi to podarilo, to som vlastne už písal. Tak som si povedal že ak som toto dokázal prekonať že mi už nemôže nič brániť dokončiť rally.
No omyl. Už doma som chcel odmontovať spojkové veko aj veko zapaľovania a skontrolovať všetky skrutky čo sú tam. A zalepiť Loctitom. Po skúsenostiach z Dakaru. No pre chorobu som radšej ležal v posteli na liečil sa aby som bol fit. A toto som zanedbal. Aj sa to vypomstilo.
No keby nebolo mojej nenapraviteľnej hlúposti – hľadať waypointy jazdou podľa šípky GPS keď sa ukázala, namiesto jazdou podľa roadbooka mohol som v tejto etape spokojne doraziť do cieľa rýchlostky. Namiesto toho som prechodil všetky kopce a húštiny dookola trate a motorka s vybitou batériou načisto zastavila úplne mimo trate pri rieke, ktorú bolo vlastne treba obísť a neísť podĺa šípky. Šípka ukazovala síce smer k WP ale ten bol za riekou, ktorá sa nedala prejsť, iba obísť. A to Zuzka presne doplnila do môjho roadbooku, a keď si nebola celkom istá, odkreslila si to a spravila prepočet vzdialenosti podľa Ullevalseterovho roadbooka, takže to bolo spravené na 100%. A mi to aj pekne vysvetlila. A ja somár som jej celovečernú robotu jednoducho ignoroval. Keby som šiel ako treba motorka by sa pokazila na spojovačke, kde som bol dohodnutý zo Zuzkou že ma s Mirom počkajú hneď za cieľom rýchlostky na pumpe a pôjdú celú spojovačku za mnou. Takže dostať sa do bivaku by nebol žiaden problém.
No ako sa to skončilo to som už písal a napísala to aj Zuzka v svojich reportoch.
A ďalší kiks: zo vzduchového filtra prenikal olej. Doteraz sa mi to nikdy nestalo, u dvojtaktov čo som jazdil ani nemohlo a z porúch 4-taktov som nemal dáke skúsenosti. Miro povedal, že to môže byť tým že som motorku prevrátil a odvzdušňovacíou hadicou vytieklo čosi oleja do filtra. No predtým som motorku prevaĺoval krížom, krážom, no toto som nezaregistroval.
Takže uspokojení sme vymenili v nasledujúci deň, čo bol zároveň voľným dňom veko so statorom zapaľovania. Zobrali sme ho s druhej motorky čo som mal vlastne so sebou na tento účel. So Zuzkou čo som jej dal tú vybrakovanú motorku / išla len na batériu, bez dobíjania/ sme pobehali na tri krát tak po 20kilometrov okolo mora aby sme motor prepláchli od tých špon od zničeného statora a rozbitého oceľového plášťa zakrývajúceho magnety na rotore. Motorka išla perfekt. Až na ten olej tečúci z filtra. Ten ma trochu trápil, no akosi sme sa uspokojili. A to bola veľká chyba. Ten olej naznačoval že nie je niečo v poriadku a že sa tlačí do spaľovacieho priestoru. Asi netesné krúžky, zatlačené do piestu šponami. To ešte uvidím ako to bude vyzerať keď motor rozoberiem. A tak som vyrazil ráno na ďalšiu etapu. Odhliadnuc od toho že som nemohol po pár kilometroch naštartovať keď som zastavil vedľa jednej pumpy / nefungoval iba spínač zapaľovania no pokiaľ sme na to prišli pomenili sme CDI, relátka a všetku elektroniku / motorka išla. No na ceste som jej dával zabrať – opravou som čosi stratil tak som išiel tak 130 aby som to dohnal. Až po najbližšiu pumpu. Tam keď som zastavil vidím celý motor otečený olejom. Vlastne celú motorku až po zadné kolo. No a to som už vedel že je zle. Nečakal som už ani na našich čo išli za mnou a začal svojim náradím všetko odstrojovať, že budeme za hranicami z Mauretániou kde mal byť štart rýchlostky meniť motor. Naši prišli, motorku sme naložili a hybaj na hranice. No mauretánski colníci nám nechtiac strašne pomohli. Tempo akým nám vybavovali víza, aj keď motorkárov vybavovali prednostne spôsobilo že organizátori zhodnotili situáciu ako neúnosnú a zrušili túto rýchlostnú skúšku aby ju niektorí nemuseli absolvovať celú v noci. A to nám vlastne pomohlo. No do bivaku sme sa aj tak dostali okolo desiatej večer, ešte sa najesť a hybaj meniť motor. Miro vyberal zo sériovky, ja z dakarovky. Potom spoločne druhý motor napasovať do rámu. V noci s nedostatočným osvetlením, pri baterkách a led páskoch to bol celkom problém. Bolo treba ešte trocha dobrusovať rozperky, a iné problémy ešte vyvstali, no okolo pol piatej nad ránom motor po naštartovaní káblami vrčal. Tak sme poslali Zuzku čo nám dovtedy účinne pomáhala do postele aby aspoň jeden bol ráno trochu fit a s Mirom sme to všetko do zdarného konca dokončili a dali motorku na nabíjačku. A ten motor ráno krásne naštartoval a bez najmenšej chybičky došiel až do Dakaru.
Tak obrovskú chybu sme teda spravili že sme motor nevymenili hneď v ten voľný deň, nemuseli sme sa vôbec zaoberať zapaľovaním a nabíjacími cievkami, preplachovaním motora a mali by sme na to spústu času. Alebo najlepšie ešte o ďeň skôr, keď sme zbadali otečený filter.
Ešte sa vrátim raz k tým mojim pádom a ich následkom.
Prvý riadny pád som zažil na takej kamenistej pláni keď som predbiehal – už asi piatykrát od štartu rally Nasťu Nifontovú, úradujúcu majsterku sveta v Crosscountry rally.. A vždy potom som pred ňou niečo vyviedol. Teraz to bol taký škaredý pád, že keď som sa dvíhal a táto zhovorčivá a veselá kopa z Moskvy pri mne zastavila, tak som len hrdinsky povedal že sa nič nestalo, že nech ide kľudne ďalej. No motorka bola dotlčená, rajdy vytočené, GPS na riaditkach v držiaku tak skrútené že do konca rýchlostnej skúšky som si v duchu musel pripočítavať asi 25 stupňov aby som zistil svoj azimut. Naviac ušklbané kryty, zohnutý držiak prístrojov. Mne našťastie nič, no tých drobných hviezdičiek čo som videl keď som horeznačky ležal by som sa isto nedopočítal.
Nič by to nebolo hrozné keby po čase držiak prístrojov čo bol dokrivený a nalomený tými vibráciami pri jazde na kamenitom teréne sa úplne neodlomil. No čakali ma dunové polia a to som myslel že tu nebudú také rázy do motorky a že to dáko prežijem. Keď som mal pomaly na dosah ďalší CP s tankovaním kde by som sa snažil počas tých 15 minút neutralizácie s tým niečo spraviť tak som sa dostal do takého hlbokého bieleho feš-fešu že sa mi motorka skoro utopila v tom prachu a piesku. No a motor zhasol. Vyhrabem motorku a stláčam štartér. Nič! A vidím potrhané káble popri držiaku prístrojov. Sprvu som to začal dáko prepájať no po chvíli som to videl ako už úplne neriešiteľnú situáciu a začal som si hľadať miesto pri motorke v tieni že počkám na balečko. Potom ma napadlo že skúsim premostiľ štartovacie relé náhradnou spojkovou páčkou. No – motorom začalo točiť. No nechytilo. Tak som našťastie s tým rýchlo prestal, aby som nevybil batériu. Nepočul som totiž že by sa spustilo palivové čerpadlo. Tak som sa zase začal mrviť v tých kábloch a hľadať káble s rovnakými farbami. No bolo to potrhané aj v konektoroch tak som sa tam trápil skoro hodinu až naraz započujem zabzučanie. „Čerpadlo ide!“ – vykríkol som si sám pre seba! Tak teraz len dobre odblankovať tieto dva drôty , pridržať pri sebe a tou páčkou cez kontakty relé štartovať. Nemožné sa stalo skutočnosťou: motor naskočil. Tak že pustím drôtiky, motor zhasne a ja ich riadne zmotám dokopy. No keď som pustil drôtiky motor šiel ďalej. Taká rados�� to sa nedá popísať! Takže bolo treba len na chvíľu spojiť drôtiky a naštartovať.
Ako bolo a ako som to vlastne štartoval je zrejmé aj z tohto videa.
Po ďalších dvoch dňoch som náhodou zistil že ani ich netreba držať, iba brnknúť o seba a do takej pol minúty naštartovať. A nemusel som otravovať ani pani doktorku v CP čo som ju raz požiadal držať drôtiky čo ja som štartoval, aby som nemusel dávať dole rukavice. A o ďalší deň neskôr pri takomto štarte som zavadil o ďalší drôtik, motor pretočilo. Tak som mal metódu na naštarovanie motorky vyriešenú. Brnknúť dva kábliky o seba a potom pridržať ďalší káblik pri tom prvom. Tak to už bol luxus a ani ma nenapadlo dáko to pripojiť k tlačítku štartéra. Aspoň som vždy zaujal ľudí okolo keď som štartoval svoju motorku.
Dáko som to dotrepal do bivaku. A bolo treba opraviť držiak prístrojov. To ako som to vyriešil – presne ako by sa to nemalo som už popísal. Najhoršie že sám som nebol presvedčený že je to dobre preplátované a počítal som že to nevydrží. Otázka bola len koľko kilometrov sa s tým bude dať prejsť. Bolo už cez dve hodiny v noci preč tak som už ale ani nešpekuloval to prerobiť. Že až v nasledujúcom bivaku. A presne som vedel že budem musieť tenké hliníkové plechy použité na preplátovanie nahradiť hrubšími a najlepšie oceľovými.
Na Mira som to nechcel nechať, bola to vec čo som si sám montoval a nastavoval, tak som si to chcel aj sám opraviť.
No ako to dopadlo tak to je najlepšie zrejme z tohto videa
Po 80-tich kilometroch držiak roadbooku teda opäť nevydržal. Našťastie išli okolo organizátori a vypýtal som si tri rýchloupínacie gurtne čo som ho dáko upevnil aby som všetky prístroje náhodou nestratil. Zozačiatku kameniatá trať a postupne sa kamene zväčšovali a niekde sa dalo ísť iba jedničkou – dvojkou. A hore kopcom, dole kopcom. Keď na jednom horizonte som pozrel ďalej – dlhé kilometre bolo vidieť len veľké a ostré kamene a cez ne sa kľukatila cesta – nič iné. Tam dostali zabrať hlavne pneumatiky u automobilov. Po tejto etape veru servisáci z BFgoodrich mali čo robiť. Tak som teda s roadbookom padajúcim raz na ľavú a raz na pravú stranu dorazil do cieľa. Zaujímave, že keď sa dalo ísť takých 120 km/h a napravil som si roadbook pekne rovno tak vydržal v tejto polohe dlho. Až v cieli som však zistil že predný kryt čo mi tiež padal a prichytával som ho len zdrhovačkami, keby som ho priskrutkoval k držiaku roadbooku normálne dvoma skrutkami čo vibráciami vypadli tak by roadbook pekne stál. No už netreba plakať nad rozliatym mliekom. Držal som teda riadny plyn a výsledok neskutočný – 10. miesto. Na to, ako to mohlo byť bez týchto problémov radšej nemyslím. Do cieľa som prišiel okolo tretej , no oproti našej súťažnej trati bola tá asistenčná oveľa dlhšia a pomalá. Teda namiesto toho aby som robil motorku, lebo od mechanika Mira Zapletala som mal sľúbený oceľový 1,5 mm plech som čakal aj s ostatními jazdcami v cateringovom stane. Aj som si poležal na koberci aj pospal. Prišiel večer, skoro všetky autá už boli v bivaku a naše nikde. Až niekedy neskorý večer na mňa kričia: „Jan , Zuzana coming“. Všetci vedeli že čakám auto a Zuzku tam už každý poznal.
Tak zase pomaly do druhej-tretej vyrábať. No nenechal som to už na náhodu, držiak som preplátoval z každej strany dvoma 1,5 mm oceľovými plechmi. To mi už vydržalo bez problémov až do Dakaru. No pre zmenu som si vyrobil zase iné problémy.
Ďalší deň som totiž z veľmi dobrej pozície kdesi v prvej desiatke zakiksoval navigačne. Čosi som o tom už písal a vysvetlil aj vo videu natočeného po príchode do cieľa. Tu je to video.
Teda v predposlednej etape som zase štartoval zo zadných pozícií na čo som sa vcelku tešil, lebo človek má stále pred sebou jazdcov čo ich predbieha a to dodáva sily a radosti z jazdy. No išlo sa zozačiatku asi 30 kilometrov na tej istej trati ako sme prichádzali do cieľa a bola to taká feš-fešová dvojkoľajka. No a tam som dobehol dvoch čo išli vedľa seba. Aj som na nich dobiedzal, aj skúšal mimo cesty predbehnúť no raz ma pribrzdili kríky, raz kamene a to sa ťahalo asi 10-15 kilometrov, Neviem či ma nevideli, alebo jednoducho nepustili. No myslím že asi nevideli, lebo to boli z Desert Rose a dosť sme sa predtým kamarátili. Na jednom úseku čo som zhodnotil ako vhodný na obehnutie som vyšiel mimo cestu a že ich sprava obehnem No dostal som v tom prachu takú ranu do predného kola, ža tak som so sebou praštil že až sa mi motorka stočila do protismeru. Tí dvaja medzitým zmizli a ja som vyrovnával rajdy, naprával basre a po pár minutách už štartoval. No akosi som pozabudol že som otočený do protismeru a vyrazil som. Až po dákych dvoch kilometroch jazdec v protismere. A veru som si vtedy uvedomil že idem opačne, lebo som prechádzal okolo takej ohrady, kde viem že som pozeral do roadbooka a zrovnával metre na tripmastri. Otočil som sa, predbehol toho chlapa a tých dvoch som ešte dobehol a predbehol pred dunami v piesku kde sa už tak neprášilo. Aj naše video z bivaku o tom hovorí.
Tak už nás čakal len posledný deň – presun k brehu Atlantického oceánu a krátka 23-kilometrová rýchlostka s hromadným štartom k Lac Rose. Motorka bola bez chyby tak po bežnej údržbe sme išli spať s tým že treba vstávať o štvrtej. Aj sme vstali, naraňajkovali, pripravili sa na štart. Tam si zapínam diaľkové svetlo a nič. Iba malý led-pásik v parabole svietil ako obrysové svetlo. Tak to bude problém, povedal som si, a ešte som po štarte s tým niečo skúsil spraviť. No naraz som zistil že som tam už len sám, lebo sa štartovalo do tohto prejazdu po piatich sekundách aby sme boli zhruba naraz na štarte rýchlostky, ktorá sa tentokrát štartovala hromadne. A bola riadna tma. Tak som rýchlo naslepo vyrazil za svetlami v diaľke. No na cestu som nevidel. Rukavice som mal prevesené cez ruku a tak som sa trocha rozbehol aby som si ich založil. No nevidel som obrubník, ktorý som zachytil. A už som sa viezol do priekopy. Motorka po zvýšenej krajnici ešte ďalej a riadne to pod ňou iskrilo. A to bolo dobre, lebo aspoň som videl kde letí. Zmizla medzi kríkmi. Aj som ju našiel, vytiahol na cestu no hodný čas mi trvalo ju naštartovať. Tie drôtiky som len intuitívne nahmatával, no podarilo sa. Mne sa nič nestalo, ani motorke, okrem trocha stočených tiadidiel. Už som len čakal dáke auto ktorého by som sa chytil. Aj išlo tak som pekne pokračoval ďalej, no bol to taký trochu slalom na ceste, bez svetla tá orientácia nebola bohvieaká. Potom nás predbehlo dosť rýchle auto – zrejme asistenčné, tak som sa chytil jeho. No bolo treba aj 100 – 120 ísť. Takto sme postupne dobehli motorky. Dosť mi robilo zle keď išli protiidúce autá, to som nič nevidel a dobre sa zase išlo keď išlo za mnou auto, lebo cez jeho svetlá som videl na cestu. Až naraz asi tri autá v protismere, nič som nevidel a zišiel na krajnicu. Kus po nej a potom som sa snažil vyjsť opäť na cestu. No nevidel som kde začína asfalt a naviac tá krajnica bola znížená tak keď som zachytil o asfalt tak som zase letel. No to už dosť bolelo, aj motorka dostala svoje. Dokrivené rajdy, otrhané basre, ošklbaná penová rukoväť, utrhnutá nožná brzda. Ja dotrhaný no okrem škrabancov na rukách, prste a nohe a narazenej dlane vcelku nič. Aj som rozmýšľal že pol hodinku postojím pokiaľ sa rozvidní no nakoniec som sa chytil zase auta a motorky dobehol. Keď sa rozvidnelo až tak sa mi uľavilo. Tak som sa dostal na breh oceánu kde bol pripravený štart rýchlostky. Ešte povysvetľovať všetkým čo sa mi stalo, aj doktorkám čo ma už dobre poznali a našťastie nemuseli nikdy u mňa zasahovať. Teda okrem toho dvojnásobného štartu cez káble a pomoci s drôtikmi v CP. Potom už len spoločná fotka všetkých jazdcov a ešte ja s medičkami a na štart.
No aj na tej krátkej trase som zablúdil. Už som si myslel že sa budem len držať jazdcov idúcich vpredu alebo stôp, no medzi takými kopčekmi sa mi stratili, a stôp bolo neúrekom tak som zabehol. Tak ma zase skoro všetci predbehli, no do cieľa som ich ešte niekoľko nechal za sebou a boli sme v cieli rally. Video z tohto dňa. Ostatné už v Zuzkiných reportoch.
Rally napriek týmto neustálym problémom a ešte aj problémom z autom o čom zase písala Zuzka sa mi strašne páčila. Kamarátsky prístup všetkých organizátorov, celého medical týmu, spolupatričnosť všetkých jazdcov, žiadne separovanie, to by tak malo byť. Bol som 2 x na Dakare no zdá sa mi a mi to aj viac ľudí potvrdilo, že tam všetko toto končí zaplatením štartovného. Isto to tam organizátori však nemajú jednoduché, je tam viac jazdcov a viac menej si tvrdo konkurujúcich a ide tam o väčšie peniaze. No tu v Afrike je úplne normálne že riaditeľ pretekov René Medge, či ostatní činovníci si pekne sami postavia stan medzi ostatnými, a prežívajú celé dva týždne s jazdcami. Nikdy sa nezabudnú opýtať ako sa išlo, alebo pochváliť. J.Louis Schlesser sa pristavil a povedal že si ma všimol ako jazdím, keď prelietal ponad mňa vrtuľníkom a že v tomto veku fakt to máloktorí. Bola to isto len lichôtka no od takého človeka čo vyhral celý rad Dakarov, staval autá na Dakar to veru poteší. Alebo jeden jazdec už ani neviem ktorý v cieli mi hovoril že ako som počas rally systematicky ničil svoju motorku, ako som sa viackrát pokúsil o sebevraždu a aké problémy sme mali s asistenčným autom, tak že iný by to vzdal už prvé dni a my sme to takto dotiahli až do cieľa. Spomeniem ešte Tomečkov celý tým, čo nám neskutočne pomohli pri dotiahnutí nášho štrajkujúceho auta po asistenčnej trase, doviezli nás z Kopřivnice do Saint Cyprien a doviezli teraz aj auto z Marseille domov. Veľká vďaka. Aj všetkým ostatným čo nám akokoľvek pomohli. Organizátorom, medikom, jazdcom.
A vďaka Mirovi za servis motorky a Zuzanke za to všetko čo pre mňa robila. Zobral som ju ako náhradu za Barču Cihlářovú s ktorou som bol a dohodol sa na Afrike v Košiciach na endure a kde mi pomáhala v časovkách a depe. Vedel som že na ňu bude spoľahnutie. No nakoniec nemohla ísť a zastúpila ju Zuzka. A to sme sa dohodli len prehodením pár riadkov cez facebook keď som bol v Maroku na Rally Merzouga. Hneď sme sa dohodli, popravde už to bolo na poslednú chvíľu a nemal som pomaly ani na výber. A veru dobre že sa mi ponúkla. Z akou zodpovednosťou ku všetkému pristupovala, ako nikdy nič neopomenula, ako sa rýchlo oboznámila s navigáciou a so všetkým čo obnáša taká diaľková rally je až na neuverenie. Ako riešila všetky problémy s autom, odťahmi. Ako musela namiesto mňa čo som mal plné ruky roboty s motorkou, robiť roadbooky, vykreslovať zmeny s ktorými aj niektorí jazdci mali problémy. Aj keď bolo treba prepočítať metre po zmenených trasách. Keď sme si nevedeli rady skonzultovala to s Láďou, Tomečkovým navigátorom alebo so samým Ulewalseterom. A úplne samostatne ako keby mala za sebou 3-4 Dakary. Stále bola poruke keby niečo bolo treba. A všetci jej veľmi radi pomáhali. A akú dobrú náladu v týme udržiavala. a ešte počas cesty autom keď šoféroval Miro, alebo potom v bivaku stihla čosi popísať a spolu s fotkami zavesiť na internet. Hádam najlepšie je vidieť tú pohodu v týme na videách čo sme natočili v bivakoch. Žiaden stres, všetky problémy sa riešili s triezvou hlavou a s úsmevom, z ničoho som si nerobil dáke veľké problémy. Ale som si ich, aby som sa až tak nenudil pre zmenu zase pravidelne vyrábal. Tak sme sa nakoniec rozišli všetci len v dobrom a s krásnymi spomienkami. A myslím že sa isto na dákej ďalšej rally opäť stretneme.Tu je Záverečné, trocha nostalgické video z pláže pri Obama Beach Hotel, kde sme strávili posledné dva dni pred odletom. A Zuzkin odkaz
Tak to bolo také zhrnutie a jednotlivé vstupy pred a počas rally sú popísané nižšie. A Zuzkine reporty sú tu Rozhovor o Africa Eco Race v televízii JOJ - Noviny o 12 zo dňa 18.2.2015
7.12.2014. Štart rally sa nezadržateľne blíži.
Koncom týždňa som dohodol s Tomečkom že by nás troch aj s autom doviezli na prebierku do Saint Cyprien. Zuzku zoberieme cestou v Prahe. Tento rok neberú Press car, tak majú na jednom kamióne balai voľné miesto. Na druhom balečku vezú závodnú Tatru. Nakladať budeme teda v Tatre Kopřivnice.
Posledné dni som sa venoval najmä prípravestaršieho auta Fiat Ducato. Počas obidvoch Dakarov aj párkrát doma keď sme potrebovail zaradiť 4x4 sa to nikdy nepodarilo. Radenie je tu pneumatické a vždy po pár dňoch nečinnosti nešlo zaradiť. Pomohlo len zdvihnúť auto, demontovať veko membrány, ručne rozhýbať piestnicu a naspäť zložiť. Robota aj na dve hodiny. A toto fungovalo zase len pár dní. A podľa Tomečka je to v Afrike viac ako nutnosť. V Bivakoch a hlavne na asi 5 kilometrov dlhom prejazde mínovým poľom medzi Marokom a Mauretániou. Je tam odmínovaný iba koridor v nespevnenom teréne kde je to na dvojkolke problematické prejsť.
Na chvíľu som sa vrátil do svojich konštruktérskych čias a podarilo sa mi vymyslieť takú hliníkovú skrinku s radiacou vidličkou umiestnenú medzi membránu a veko membrány. Radiaca vidlička zapadajúca do predĺženia piestnice membrány bude potom ovládaná páčkou priamo z kabíny. V LAGO-Nástrojárni vo Veľkom Rovnom mi skrinku zo dňa na deň presne podľa náčrtu vyrobili, vidličku som upravil z radiacej vidličky kosačky MF70, ešte drobné diely podorábal a zložil. Systém funguje a najlepšie že pri zachovaní pôvodnej funkčnosti pneumatického radenia. Kontrolka 4x4 svietila aj keď ešte ani nebolo zaradené, len spínač bol stlačený. Teraz úplné zaradenie vidím na polohe tej radiacej páčky. A keby sa nedoradilo, dotlačím radenie manuálne rukou alebo aj nohou. Doplnil som to všetko ešte akustickou indikáciou zaradenia aby vodič nezabudol 4x4 vypnúť pri vjazde na pevnú cestu. Vtedy by boli extrémne zaťažované diferáky, lebo auto nemá medzinápravový diferenciál.
Auto inak funguje, ešte sa spraví bežná údržba , úprava elektroinštalácie, doplnenie 12V zásuviek, napojenie malej chladničky. Ak stihnem, vymením na aute nejaké polepy. Keďze nepôjdeme po osi, nechám na aute letné gumy.Do Kopřivnice hádam dôjdeme.
8.12.2014
Tak bežná údržba to nebude. Zistil som úplne zhnitý ľavý prah a podbehy. Tak sme ho komplet odrezali , povystrihovali zhnité plechy a ako prah použijeme jokel 60x60mm a zaplátame všetky diery hliníkovým plechom. Podobne sme to na jar pred AbuDhabí spravili na pravej strane. S touto robotou som nepočítal no treba to spraviť. Zajtra idem do Motoshop Žubor pre nejaké diely do BMW ( tiež na bežnú údržbu ???). Minulý týždeň mi prišli z Francúzska nový ovládač roadbooka a treepmastra F2R a nový treepmaster RNS. Má väčší display a lepšie ovládateľný ako ICO a na Merzouge ho malo namontované veľa jazdcov. Už som ho aj namontoval a odskúšal. 20.12.2014. Plecharinu na Ducate máme za sebou, hliníkovým plechom sme poplátali všetko čo sa dalo, ponatierali. Máme za sebou kontrolu mechanických častí u Dušana Čiopku v BB. Okrem výmeny olejov, filtrov, brzdových platničiek bolo treba nové predné tlmiče, zlomené predné pružiny sa vymenili, do zadného pérovania sa doplnili druihé listy. Motorka má prelaminované plasty. Už je tak pokročilý čas, že nejaké vylepšenia vzhľadu nieto času. Zajtra ešte premontujem z druhej BMW riadenia, lebo čo som mal na Dakarovke Husqvarnové tak obidva hneď vytiekli, boli úplne na kočku.
28.12.2014
Tak máme za sebou nekonečnú cestu z Kopřivnice do SaintCyprien. My v Tatrovke Balai Tomáša Tomečka a auto na plošine. Večer sme tu v okolí trochu poblúdili hľadaním ubytovne na jednej farme kde mali byť ubytovaní Tomečkovci. My sme odtiaľ asi 20 km v hoteli. Tak sme stratili blúdením a nasledovným vykladaním auta že sme došli do hotela okolo desiatej večer. Hotel zavretý, služba bola iba do 9.hod. Žiadne telefónne číslo. Už sme mysleli že budeme nocovať posediačky v naštartovanom aute keď Zuzka našla čosi ako bankomat kde sa dalo zadať naše meno, ukázala sa naša rezervačka, stačilo už len vložiť kreditku a vypadla čipová karta na odomknutie izby. Všetko by bolo O.K. keby som vedel PIN. Tak to zatiahla Zuzka , no pri druhej izbe som si trúfol zadať môj PIN len tak intuitívne a čipová karta vybehla. Super!
Ráno po raňajkách sme išli hneď na prebierku asi 20 km do prístavu Saint Cyprien.
Mali sme mať prebierku o 11.00, no zobrali nás skôr a cez všetky stanovištia či na administratívke ale aj na technickej išlo všetko hladko, akurát na skúške hluku mi kázal technik si dať do výfuku vložku a nezabudol pripomenúť že ju nesmiem počas celej súťaže vybrať. Bol som na to pripravený a po piatich minútach som už bol vybavený a odoslaný do parc fermé. Večer o siedmej si motorky vyzdvihneme a spravíme dáky okruh mestom ako prológ.
Po zatlačení motorky do UP bolo na rade auto. Naskrutkovať na prístrojovku GPS ako majú aj pretekári aj IRITRACK. Všetko pozapájať, namontovať anténky a zavolať technika nech to skontroluje. Opäť všetko v poriadku, tak si tu teraz sedíme v naštartovanom Ducate a čakáme do piatej kedy bude školenie obsluhy GPS a IRITRACKU pre jazdcov aj pre doprovod. Po tom prológu nakladáme motorku do auta a ideme smer španielsky Motril do prístavu. Je to asi 1000 km, tak asi po dvoch hodinách cesty by sme mali prespať v hoteli kúsok vedľa dialnice. A ráno 29. To dotiahneme. Loď odchádza o 23.00.
očítam koľko je v parc fermé motoriek Začnem sprava. A keď som narazil na moju, bola trinásta. Tak som radšej začal zľava. No a napotvoru zase trinásta. No dúfam že to znamená kopu šťastia.
29,12,2014
Včera sa štart trocha posunul, aj sme viacerí trochu poblúdili ale to len preto že na okruh sme nemali roadbook a len na križovatkách ukazovali smer poriadatelia. Tak sme dorazili k takej športovej hale kde mal byť brífing, no pri tej hale nám už nikto neukázal že treba odstaviť motorky, tak zopár jazdcov sme sa vracali, hľadali cestu späť na štart a tak sme vždy narazili na nejakého poriadateľa čo nám len ukázal cestu ako prvýkrát k tej hale. Až potom sme zistili že sme na mieste. Nasledoval dlhý brífing a okolo pol desiatej sme nakladali motorku a vydali sa do Motrilu. Teraz sme sa práve zobudili v hoteli vedľa dialnice a pokračujeme v ceste. Ubytovali smer sa až o jednej v noci a máme zhruba 7 hodín spánku za sebou.
30.12.2014
Dnešný deň sa mi celkom darilo. Aj keď som párkrát zablúdil, lebo som sa držal jazdcov pred sebou. Najlepšie sa mi ide samému lebo sa nepráši a poctivo pozerám roadbook. Až na starú chybu o ktorej viem a akosi si neviem odvyknúť. Organizátori vedia umiestniť WP tak zákerne že ak sa pred ním rozsvieti šípka, netreba ísť za ňou lebo je tam skoro vždy dáka pasca. Či obrovské balvany alebo roklina. Tak som raz skoro spadol do rokle asi 4 metre hlbokej. Len štorcom som zastavil zadným kolom 10 cm pred ňou. A raz som vošiel náročky do rokle že náprotivný breh vyjdem, no bola tam asi metrová kolmá stena a síce som ju vyšiel no hore som len tak odhodil motorku na bok. Bola riadna zima a islo sa v horách s vysokou nadm,orskou výškou.Postupne som predbiehal, ostatní išli buď pomalšie alebo blúdili. 10.miesto ma milo prekvapilo. Zajtra je už dosť dlhá rýchlostka, zavčasu sa vstáva tak ideme spať.
31.12.2014
Dnešný deň sa mi veľmi páčil. To aj kôli tomu výsledku. Síce sme viacerí zablúdili lebo sme išli za sebou, no ja som sa prvý zbadal že to je zle tak som sa otočil a tým pádom ich necal za sebou. Potom dlhé desiatky, možno sto kilometrov sám, a sem tam som dakoho predbehol. Skoro všetko som trafil, a všetky WP som nachytal.V cieli nádherné 6.miesto, neskôr vylepili že piate. Tak neviem. Zatiľ som ešte nepadol, nerád by som bol aby sa mi dačo stalo. Jeden WP na takej pláni s výjazdom do dún som trochu hľadal, aj dve autá ma tam dobehli. Potom v tankovačke doleteli akurát keď som vychádzal na trať dva Kamazy no a za nimi sa vôbec nedalo. To bola trať asi podľa ich gusta, lebo popredbiehali okrem asi troch áut všetky. Tomeček na Tatre išiel za nimi s dosť veľkou stratou. Až asi 10 km pred cieľom za jednou dunou asi jazero asi 30m v priemere. Skoro som tam vletel. A jeden Kamaz tam bol potopený a druhý ho ťahal. Takže Tomáš sa mohol tešiť. Večer taká menšia oslava nového roku, a zajtra sa ráno ide.
1.1.2015
Nestíham vlastne nič okrem roboty na motorke, takže ak bude mať Zuzka najnovšie informácie obratom ich bude uverejňovať v svojich reportážach. Prečítate si to všetko kliknutím na tento odkaz 8.1.2014 Včera večer až do jednej v noci sme opravovali držiak roadbooka. Zohnali sme hrubší oceľový aj hliníkový plech. No nakoniec, aby som nemusel rezať plech flexou ale len strihať som použil tenký 0,6 mm hrubý plech - na každú stranu malo ísť po 6 vrstiev. No pre časovú tieseň som dal iba po tri vrstvy. Už napohľad bolo jasné že to nemôže vydržať no akosi som veril že vydrží. No pred prvým CP keď som mal za sebou už zopár predbehnutých jazdcov včítane Niftonovej sa mi začal roadboak kývať zo strany na stranu. Tak pomaly držiac prístroje ľavou rukou na CP. To som už stratil to moje priebežné asi siedme miesto. 9.1.2014 Dnes som štartoval 10-ty, do CP2 som išielasi 9-ty no spravil som navigačnú chybu. po slalome medzi dunami bolo treba ísť vpravo na pistu a držať jeden rovnaký kurz - 264 stupnov. ja som tento kurz držal medzi dunami a naviac keď som po 114 km netrafil CP dal som sa vľavo a prešiel márne 15 kilometrov. Potom naspäť a CP som našiel 3km vpravo. Too musela byť strata vyše hodiny aj viac. Zajtra bude posledná meraná etapa v Mauretánii , presun cez hranice so Senegalom a bivakujeme v Senegale.Pozajtra presun k oceánu a pódiová jazda k Ružovému jazeru. Viac a naviac pohľad na rally z pohľadu asistencie nájdete v pútavých reportážach od Zuzky Nováčkovej. Tu zakomponujeme aj videá čo sme natočili.