O desiatej sme išli pozrieť k tomu colníkovi. Vlado mal prevdu keď mi napísal že papiere na vozidlá vybavíme až v prístave. ˇVšetci robili iba pasy. Zbytočne sme sa zapisovali. Stáli tam tí čo to včera nestihli a bolo ich zase požehnane. Pomýlilo ma to, že keď sme išli Africa Eco Race sme to všetko, aj na autá a motorky vybavili na lodi a v prístave sme nikde nezastavovali a išli hneď na štart etapy. To ale boli pri colníkoch organizátori a posielai nás ďalej.
6.10.2015 jedna hodina po polnoci. Tak sme dorazili do Casablancy na letisko do hotela Sky Atlas. Po Maťovi a Tonovi ani stopa a to mali priletieť o polnoci. Teda jednu stopu som zachytil. Otvorím FB a Dada mi píše že: Aha Jano koho som stretla vo Frankfurte! A na fotke Maťo s Tonom. Tak počítam že sa zakecali a zmeškali lietadlo a uvidíme ich až niekedy po rally. A to som počítal že ma Dada pred štartom ostrihá ako to býva naším dobrým zvykom. A naviac som jej zobral aj prilbu aby si s nami pred prebierkami zajazdila na dunách. Inak cesta od prístavu v Tangere prešla v pohode. Akurát colníci odhalili že Peťo nevyviezol naspäť motorku čo s ňou štartoval na Intercontinental Rally vo februári. Totiž to si Peťo zlomil nohu, odletel domov z Casablancy a motorku mu viezli a mali aj odhlásiť jeho kamaráti na čele s Harom. Asi sa tak nestalo, a tak nám vznikli tieto problémy, ktoré sa však s pomocou Zuzky a jej Peťka podarilo zažehnať a papiere nám potvrdili. Neviem však čo nás čaká na ceste domov.
Po colnici sme chceli vymeniť dáke eurá za ich Dirhamy. My sme menili hotovosť, no chalani od Vlada mali len kreditky a chceli vybrať z bankomatu. No nedarilo sa im, tak hovorím že im požičiam eurá aby si zamenili. No medzitým zavreli zmenáreň. Tak sme im na pumpách požičali 400 dirhamov a počas cesty sme ich počkali aj za mýtnicou a dal som im ešte po dvoch stovkách aby mali na mýto. Nedalo sa totiž platiť kartou.
Tak a teraz je už pol tretej tunajšieho času a Maťo ani Tono sa nehlásia a ani Dada čo mala priletieť do Marakechu. Tak neviem či ich máme vôbec čakať.
Tak práveš teraz o 02.26 hlási Peťov mobil že je Maťo je už dostupný. Tak čakáme! Až asi o tretej po polnoci sa chalani objavili na recepcii. Zajtra zistímer prečo tak neskoro.
8.10.2015
Ráno vstali chalani akosi zavčasu a hybaj na raňajky. Ja že nemám chť že nepôjdem. Tak ma Peťo zamkol na izbe aj keď už dávno si mal zvyknúť že ke´d ja poviem že nechcem, tak že to znamená že chcem ale až o minutu-dve. Dak som bežal na raňajky až keď prišli najedení.
Okolo deviatej sme vyrazili do dún. Maťo ako vždy nás ťahal do tých najvyšších. Čosi som aj do mobilu pofotil. Dám to na FB. Už sa išlo lepšie ako včera. Pred obedom sme zišli na pumpy do merzougy a naspäť okrem Peťa sme prešli dunami rovno k hotelu. Peťo išiel už len pistami. Práve chalani spustili centrálku pre maťov norwiťácky prenosný výčap a trošku si dáme. Peťo prepásol svoj čas, kedy s každodennou presnosťou začína mať chuť na tajin – tunajšie chutné jedlo. Ja sa idem hodiť zatiaľ do bazéna.Poobede som sa dohodol so Števom že im požičiam motorku a na oplátku mi požičia potom on svoju. Vymenili mi na nej olej, filter a uvidím čo mi povie ako sa na nej jazdí. Prišli s Novosadom až večer. Zlatko trochu upravil pérovanie - aj keď som ho dosť popoľovolal, aj tak ešte povolil kompresiu na zadku a veru sa ide lepšie. horšie je to s kolesom. Nemal som najnovší mousse, tak asi preto začalo kolo hádzať a naviac vznikla vôľa na ľavom ložisku.A trocha zodreli gumu. Ale dobre že sa to všetko stalo ešte pred štartom. Kolo som vymenil - aj keď so staršou gumou ale s novým mousse Dunlop. 10.10.2015 Pred odchodom do Erfoudu som predvčerom večer dostal ešte od Dady pod dunami Erg Chebbi ako to býva naším zvykom pred štartom takejto rally správny letný rally strih. Včera doobeda sme všetci aj so Števom Svitkom vyrazili cez duny a pisty na motorkách do Erfoudu. Peťo za nami prišiel autom a ubytovali sme sa v našom známom hoteli. Večer sme sa ešte povozili v dunkách kde bude prológ a vyskúšal som si Števovu motorku. V dunách by som si hádam zvykol, aj dvíhať z piesku som ju poskúšal, no na vypalovákoch je to neskutočne stabilné. Dá sa ísť oveľa rýchlejšie ako na EXC. Noc bola trocha nepokojná a na dnešok som si pripravil jednochodovú stravu zo suchých rožkov a uhlíkov. Zatiaľ čo chalani sa napchávajú dobrôtkami. Snáď sa polepší. Naobed sa išli chalani ešte povoziť, no ja neriskujem a radšej ostávam na hoteli. hádam navštívim aj bazén. Poobede máme prebierku. 10.10 2015 Večer Síce nám veľa vecí chýbalo no pri prebierke bola Dada čo sa pozná skoro z každým činovníkom a keď bolo treba vždy sa prihovorila. A šéf technikov , talian Gianfranco pozná aj mňa tak sme prešli Aj tak sme museli od Števa a Vlada popožičiavať nejaké veci - zdravotný a bezpečnostný materiál potrebný v prípade nehody alebo v prípade hľadania jazdva v noci v dunách. Trochu vznikol problém s licenciami no našťastie Táňa zo SMF mi pri odchode dala pre všetkých povolenie štartu čo musel Števo pri prebierke predložiť. Ja som mal FIM licenciu tak všetko OK. Namontovali sme si GPS a Iritrack pre sledovanie jazdca organizátormi a Iritrack zároveň umožňuje sledovať jazdca kýmkoľvek s prístupom na internet. Aj keď mám žalúdočné potiaže rozhodol som sa otestovať dnes večer riadnou porciou dobrého jedla. Uvidím čo to so mnou urobí. 11.10.2015, prolog Prológ neznamená nič len to že sa pri ňom tí najlepší kalkulujú na akej pozícii budú štartovať, lebo prví desiati si vyberajú pozíciu na štarte prvej etapy. Tak je najhoršie skončiť desiaty. Ten ide s najväčšoupravdepodobnosťou prvý a musí tvrdo navigovať a ostatní to majú už uľahčené. Časové rozdiely sú zanedbateľné, lebo je to len asi kilometer.
12. 10.2015. – Stage 1
Etapa prebehla bez väčších problémov. Jazdili sme prevažne dunami Erg Chebbí. Nejakým zázrakom som sa nikde nezakopal akurát pri križovaní jednej veľkej duny som zatočil trocha nižšie ako bolo treba a nedošiel som k vrcholu. Tak som sa stočil a na druhýkrát sa všetko podarilo. Ešte som zašiel asi dva kilometre , keď za jedným WP sa malo stočiť doľava do riečišťa v kurze 104 stupňov, no pozeral som do diaľky kde prášilo do kopca5 jazdcov a ťahal som za nimi. No pri pohľade na roadbook som sa zbadal a späť som odrátaval tie 4 kilometre až som bol na úrovni toho WP a zabočil som ako bolo treba. V cieli som bol vcelku spokojný, najmä preto že dosť jazdcov minulo jeden alebo viac waypointov a ja som mal v ciely GPS bez zaznamenanej chyby. Pekný výsledok zaznamenal Števo. Aj keď podľa jeho slov ešte nešiel tak navigačne zložité rally, viackrát zabehol, no dokázal sa prepracovať hneď za továrenského jazdca KTM Sama Sunderlanda a za sebou nechal napríklad čerstvého majstra sveta v rally – ďalšieho továrenského jazdca KTM Matthiasa Walknera.
Maťo schytal za minutý WP hodinu. V kontrolnom bode sme sa všetci stretli aj s Tonom. Maťo vyštartoval asi 15min pred nami no keď sme išli s Tonom z tohto CP pribehol Maťo že sa zatúlal a že nevie ako ďalej. Tak sme cestu hľadali spolu, aj sme našli a niekoľko desiatok kilometrov v dunách som Maťa viedol, lebo mu nefungovalo GPS. Tono sa nám však kdesi zatúlal a prišiel do cieľa asi 10 minút za nami. V cieli mu zistili že mal len poškodený káblik medzi GPS a speedocapom.
13.10.2015 – Stage 2
Začalo sa to dobre. Väčšinou voľným terénom s kameňmi veľkosti pinpongových loptičiek. Vyjazdila sa jednokoľajka no mne sa lepšie išlo mimo tak som popredbiehal viacerých čo si v tej jednokoľajke riadne prášili. Až som prišiel na miesto kde stál vpravo vrtuľník. Malo sa odbočiť vpravo na takom križovaní viacerých píst. Malo to prijsť ale asi o sto-dvesto metrov, no povedal som si že vrtuľník je tam na to aby sme tam odbočili, že si asi fotia odbočujúcich jazdcov. Tak som zahol, a hľadal po dvoch kilometroch WP. Jasne že som ho nenašiel aj keď som pochodil vpravo aj vľavo. Našťastie vrtuľník čo tam sedel len na pomýlenie neodletel tak som to miesto našiel, pokračoval som 200 metrov a tam bolo jasné že odbočiť treba tu, Strata drahocenného času! A nasledovala ďalšia nepozornosť. Všetko zapríčinené tým že ďalší išli predo mnou. Tiež sme pobehali hory pred nami, pokiaľ nešiel okolo maršal a ukázal cestu. Až v cieli mi Tono s Maťom hovorili že nás videli zvrchu a pustili sa za nami. Večer bolo treba pripraviť motorku na dve maratónske etapy kedy nie je jazdec v styku s doprovodom a po dojazde prvej dáva motorku do parc-fermé, teda uzavretého parkoviska a zoberie si ju iba 15 minút pred štartom na natankovanie a namotanie roadbooka. Chalani si povymieňali gumy, olej no mne sa vôbec nechcelo. až neskoro večer som sa rozhodol že aspoň olej by bolo treba vymeniť, ak chcem aby mi motorka vydržala aj prípadnú Africa Race. Tak sa mi ponúkol Peťo od Vlada Kušniera aby som k nim doniesol motorku a Dada s ním mi olej vymenia. Aj sa tak stalo a motorku som mal pripravenú.
14.10. – Stage 3, Prvá maratónska etapa.
Bola vedená pieskovými pistami a dunovými poliami a trialovými úsekmi. Z CP sa išlo strašne rozbitou traťou. Pokračovala prudkým stúpaním s voľnými kameňmi roztrúsenými v piesku a pod vrcholom asi 8 skalných prahov. Pod tými prahmi stál naprieč jazdec. Bol som celkom dobre rozbehnutý no keď som mal prebehnúť okolo neho tak začal tlačiť motorku že sa otočí naspäť dole. Tak mi vlastne vošiel do trate a muselsom zastaviť. Zhora ukazovali aby som sa rozbehol zdola opäť. No ja som to skúšal vytlačiť. V piesku ako tak, aj cez dva prahy som motorku prehodil asi tak že keď kolo zabralo o skalu tak som ju na ten prah len vyhodil a vyšplhal sa za ňou. No ma to tak vysililo že som sa na chvíľu musel vydýchať. Vtom zrazu pribehol zhora jeden jazdec v červenom drese Himoinsa a ťahal ma pokiaľ sme to cez tie skaly vytiahli. Hore som ešte vydýchaval aj s ďalšími a potom idem hľadať môjho záchrancu. Zbadal som Olivierasa z týmu Himoinsa a podával ruku, no on že veď to ma ťahala Rosa. Tak ja za ňou aby som ju za tú pomoc vyobjímal. A že ako to vlastne ona vyšla, keď viem že taký trial z celého srdca neznáša. Tak že ona nechala motorku dole a vyšla pešo. Jej týmový kolega Olivieras vyšiel, nechal svoju motorku hore a zišiel dole aby vytiahol aj jej motorku. Hlavne že sme boli všetci na tom skalnom kopci. Táto etapa mohla pre mňa znamenať aj koniec. V jednom vyschnutom riečišti sa obchádzala vpravo zatopená časť. Také jazierko. Išli sme všetci spolu aj s čechom Vlčekom no ja som sa stočil naspäť do riečišťa nejako skôr ako bolo treba. Schádzam z brehu dole cez kríky a predo mnou voda. Len tak-tak som to stočil vľavo na taký vyvýšený breh aby som sa tam neutopil. Nechcelo sa mi ísť naspäť hore a keď som videl popri tom jazierku hlboké mokré stopy riskol som to. Podarilo sa. Bol som zase na suchom! Čakal tam už Maťo no nevedeli sme sa dočkať tých dvoch. Tak sa Maťo otočil a našiel ich ako ma vraj hľadajú. Neviem či si aj nemysleli že som aj s motorkou pod vodou. Takto spolu sme potom prišli do bivaku kde na nás v stane už čakal Števo, vysprchovaný a oddýchnutý, no nepustil nás ani k slovu, čo vysvetľoval ako raz zablúdil a ako pri štarte z CP si nedal pozor až zistil že na 50-ke už išiel 90 a budú ho čakať penalty za nedodržanie speed limitu.
15.10.2015 – Stage 4, druhá maratónska etapa
Pri výjazde z Parc-fermé išli všetci motorom, len Maťo tlačil. Už večer hovoril že si neodpojil Iritrack. Keď som mu povedal že aby poprosil Gianfranca – technického komisára aby si mohol rozpojiť konektor tak vravel že snáď sa batéria nevybije. Nechcel som mu protirečiť a naviac bolo za ním ešte dosť jazdcov čo by mu požičali nakopávačku, ktorú si z motorky kôli „značnej váhe“ odmontoval. Chcel som mu požičať od niekoho štartovacie káble, len nikto nablízku nemal. Mňa pri výjazde z Parc-ferme zase nechcel pustiť zástupca ERTF čo majú na starosti GPS a Iritrack, pokiaľ som nemal všetko v poriadku, tak mu nakopávačku požičal Tono. Zo štartu sme išli spolu, potom som ich postupne odbehol a keď mal nasledovať WP na 85-tom kilometri zabočil som za takou skalnatou horou doprava. Po čase sa zjavila šípka ktorá smerovala priamo na vrchol. „ A čo Edo Mossi zbláznil?“ pomyslel som si o hlavnom organizátorovi. Kto tam výjde? Pokúsil som sa, no ostal som zaborený v piesku s voľnými kameňmi. Skúšal som to takým šikmým traverzom a nakoniec sa mi podarilo dostať do sedla medzi dvoma kopcami a nasledoval spočiatku kamenistý a neskôr pieskový zjazd. A oproti jazdec s číslom 33. Že vraj ide isto dobre. No keď som sa obzrel a tam hore v tom sedle sa zjavil Maťo, povedal som si že idem dobre ja. Tak sme s Maťom ešte tápali čo ďalej a vtedy som už bol istý že sme WP prešli opačne. A takým stúpaním, kde správne nasmerovaní jazdci ledva zišli dole. Vtom pribehol Tono, ktorého sme ale poslali správnym smerom a na druhej strane čakali. Ešte sme trochu blúdili až Tono našiel cestu k ďalšiemu WP. Takto sme sa dostali do cieľa. Keď som už čakal 204-ty kilometer kedy Maťo vravel že je cieľ začal som závodiť o dušu. No stále prichádzalii ďalšie a ďalšie WP. Nechtiac ma týmto Maťo donútil že som ešte ďalších asi dvanásť kilometrov v tomto tempe vydržal. Koniec bol cez kríky a staré spráchnivené kmene malých stromov. Dvakrát som zavadil do kríkov až mi vypadol káblik od speedocapu a musel som ho nahadzovať, nov cieli som bol celkom spokojný. Celkovo 29-te miesto v absolútnej klasifikácii.
Piatok 16.10.2015 – posledná piata etapa.
Posledná etapa pozostávala z asi 45-kilometrového presunu k hotelu Yasmina pod dunami Erg Chebbí. Rýchlostná skúška mala hromadný štart a viedla naprieč – krížom-krážom dunového poľa. Bolo nám povedané že waypointy nikdy nebudú na vrcholoch najvyšších dún, tak ak si niekto netrúfa môže kľudne dunu obísť a hľadať waypoint za ňou. No najrýchlejšie je ju priamo prejsť podľa kurzu uvedeného v roadbooku. Štart sa mi podaril a držal som sa zhruba v strede. Neskôr sa pole roztiahlo a išlo sa lepšie, pretože nikto ma už nezahadzoval z vrcholu duny pieskom vyletujúcim spopod zadného kolesa. Najhoršie však že po prvom waypointe som chcel pretočiť roadbook a nešiel. Išli sme však jeden za druhým, aj vedľa seba a naviac pred waypointom sa zjavila na GPS zjavila šípka tak som ich hravo pochytal. Až prišiel asi 20-ty kilometer kde som trocha zaváhal a stratil som kontakt s ostatnými. Predo mnou vysoká duna. Chalani ju nazvali Snežka. Tam pod vrcholom stál zahrabaný jeden jazdec. Tak som to napálil plným plynom a podarilo sa mi ju prejsť. Za ňou išla stopa rovno no po kilometri na malých dunách bolo už viacej motorkárov bezradne hľadať cestu. Tak som sa motal s nimi, domnievajúc sa že sa ich chytím. Chyba. Namiesto toho aby som si hneď pretočil roadbook ručne a vrátil sa šikmo okolo duny do smeru kde by som mal po čase skrižovať správny smer chytil som sa toho húfu zablúdivších. A tí skúšali úplne nezmyselné smery až pokiaľ sme úplne nezablúdili. Keď už sa z duny blížil Polaris aj jeho som sa chytil no tiež len bezradne tápal. Nakoniec som sa napálil a chytil som kurz zhruba o 60 stupňov menší ako sa malo ísť z predchádzajúceho waypointu a po asi štyroch kilometroch som križoval stopy ktoré ma nakoniec doviedli k miestu kde sa konečne rozsvietila šípka k tomu hľadanému waypointu. Ďalej som už nezávodil, bolo to bezpredmetné akurát som si po každom WP skontroloval smer akým mám ísť ručným pretočením roadbooku. Takto som došiel do cieľa prvého 38 kilometrového okruhu. Dotankoval som, lebo už som mal v nádržiach minimum a hľadal chybu v roadbooku. Až ma tak podhodilo, keď to bol len rozpojený konektor. Jeden kábel som síce hľadal dlhšie no do druhého kola mi už roadbook fungoval. A odsledoval som si aj to kritické miesto. A bolo to pred tou „Snežkou“ keď som mal ešte pred ňou odbočiť vľavo. V cieli už bolo len málo ľudí tak som išiel spojovačkou do Erfoudu. Asi po desiatich kilometroch vidím maťa a tesne pred ním Tona. Zastavili. A vidím že Maťo je zavesený na lane. Vraj zadreté. tak to mal riadne šťastie že ho nemusel vyťahovať z dún vrtuľník ale s odretými ušami rýchlostku dokončil.
Vo výsledkoch tohto dňa som nefiguroval,aj keď som všetko prešiel. Zrejme som presiahol časový limit. Nevadí, dobre som si zajazdil, otestoval motorku, hlavne tlmiče s ktorými ale budem musieť niečo spraviť. Počas celej rally mi predky neodpérovali ani 6 cm od dorazu, aj keď som tlmenie v oboch smeroch povolil na minimum. Takže sú to fakt asi spravené na motokros. Asi olejom aj pružinami. Tak som si zase vytrpel počas všetkých dní riadne rany do rúk. Tie čo som si zobral z tristovky som pre moju lenivosť ani neskúšal namontovať.
No v cieli som si však povedal že výsledky ako sú na papieri sú len orientačné. Použil som preto výpočtový algoritmus ktorý využíva pri rally jeden známy súčasný český jazdec Dakaru:
Takže keď odpočítam tie moje blúdenia a ešte odpočítam všetok čas čo som mohol získať plným využívaním speed limitov, odpočítam čas čo som mohol ušetriť keby som išiel pisty na 6-ke s využitím obmedzovača a nie na 5-ke s polovičným plynom a ešte odpočítam časový posun čo je v Maroku jedna celá hodina a keby som ešte využil službu vrtuľníka tak by som vlastne túto rally vyhral. Som vlastne víťaz J! A to že mám už toľko rokov že do školy som chodil asi s tunajšími fosíliami, to by som už ani nemusel pri výpočte zohľadňovať. A naviac som všetko prešiel s jedným obutím, a nové gumy som pošetril na Africa Eco Race čo sa pôjde z Monaka do Dakaru po Vianociach.
17.10.2015 21.00
Ráno okolo siedmej sme vyštartovali od hotela. Peťo mal v navigácii mapu Maroka ešte z tohtoročnej Intercontinental rally, takže sme bez problémov trafili.
Do prístavu Nador sme prišli o tretej poobede. Hneď sa nás snažili ujať všelijakí sprostredkovatelia v zašmudlaných rifliach a ponúkali službu vybaviť lodné lístky a vypísať colné papiere. Nakoľko sme to už viackrát preskákali, tvrdošijne sme odmietali a oni na oplátku tvrdošijne dobiedzali. Veľa ľudí sa dala zviesť a potom už len videli nastrčenú dlaň. A dávali tzv. províziu. My sme si to vybavili sami aj colné papiere pri čakaní na kontrolu sme stihli vypísať. Nasledovala kontrola auta a motoriek a tu som sa až divil že to prebehlo veľmi rýchlo. Ale potom fronta. Na konci colného koridoru zase vykladali autá pred nami. Aj nabalené osobáky. A naviac tu pobehujú špinaví chalani a skúšajú sa dostať do áut. Angličan z týmu Desert Rose nám povedal aby sme sa dobre pozreli aj pod auto či tam niekto nevisí. No máme dodávku plne naloženú a pri výjazdu na trajekt by sme takého chalana určite pripučili o rampu a mohli by sme mať nepríjemnosti.
Trajekt do francúzskeho Sete by mal vyplávať o 23.59. no neverím tomu.
17.10.2015 23.30.
Od štvrtej hodiny čakania a prehľadávania áut či tu nie sú ukrytí migranti sa to pohlo. Asi preto že všetci sme na colníkov začali vo veľkom trúbiť. Po colných formalitách už ideme na loď. A pred loďou zase kontroly. Jeden colník sa ma pýta že či si spomínam na jeho tvát a oči. Nevedel som že prečo. A spomenul som si lebo pripomenul že to bol on čo nás v zašpinených rifloch odchytil pred prístavom a ponúkal sprostredkovateľskú pomoc. A namiesto toho sme mu ušli a išli všetko vybavovať sami. Aj som dostal strach že nás hádam zastrelí, no s úsmevom sme si vysvetlili že sme len zabehli ešte do mesta na kafe lebo sme mali dosť času. Vidieť že keď si taký colník robí svoj súkromný job tak je extrémne aktívny, no v robote úplný opak. Tak nás pustil a konečne sme na lodi. Na rampe kde sme sa dobre zapriečili o zadný previs lebo sme boli riadne naložení ešte zriadenci pozerali na strechu a pod auto či sa tam niekto nedrží a zaparkovali nás.
18.10.2015 – na trajekte do francúzska.
Krásne slnečné ráno.S Peťom sme sa zobudili v útulnej kabíne s manželskou posteľou, gaučom, peknými toaletami. Večer sme si pred vyplávaním dali po jednom Jagermeistrovi a zaspali sme tak že ani nikto nevie či ten druhý pochrapkával. Doobeda som popri neustálych Peťových pripomienkach že treba už presne o štvrť na jednu čakať v reštike na obed tu čosi popísal. Chcel som Peťovi spraviť radosť tak sme sa vybrali na ten obed o 4 minuty skôr, lebo tam vraj bude taký nátresk, že nevie či tam vydrží stáť vo fronte a pozerať ako jedia druhí. Že to sa radšej otočí a dá si ešte tú poslednú konzervu Pali čo má z domu. Tak sme pribehli do reštiky. A fronta! Ale nie z hladujúcich cestovateľov ale fronta čašníkov čo na nás pozerala s otvorenými ústami keď sme si nakladali. Z toho šoku že sme tam sami sme si toho toľko nakládli že som celý jeden Peťov tanier chobotníc musel zjesť ja.
Až keď sme odchádzali začali chodiť ďalší zákazníci.
Potom ja zase do postele a Peťo na kávičku. Zobudil ma až o pol piatej telefón mojej mamy že ako sa máme, že všetko aj s mojím bratom sledujú, aj fotky pozerajú. Tak aby som už bol doma! Idem pozrieť Peťa a hádam si hodíme ešte po jednom Jágri. Ukladám si ale pre istotu do týchto wordovských zápiskov ešte heslo na tunajšie wifi aby som ho pracne nehľadal ako minule: 116196854272724 Ale Peťo práve prišiel do kajuty a zahlásil: " Ideme jesť"! Od obeda totiž sledoval ako robia v bufete Gyros a že vyzerá že za chvíľu sa minie. Tak teda ideme! A že pred vylodením si dáme ešte raz! No nedali sme si ho pred vylodením ale Peťo mal hlad ešte aj pred spaním. Tak sme boli okolo deviatej zase na gyros a ideme spať s plnými bruchami. Tak dobrú noc!