Facebook
Oficiálny web
Fotoalbum na FB od Dady

12.4.2017
Už som týždeň doma z Emirátov a až teraz som si našiel čas čosi napísať o tejto rally. Pred samotnou rally ani nebolo o čom. Po pristátii v Dubaji akosi tak všetko fungovalo a bol som tu už štvrtýkrát po sebe a keď počítam s minuloročným pojazdením so Zuzkou Nováčkovou tak vlastne piaty krát. Tak mi tu už ani nepripadalo nič nové. Naviac som bol s Dadou Ozanovou, ktorá tu tu dobre pozná, tak tých prúserov nebolo až tak veľa. O to viac sa to na mňa zosypalo po samotnom ostrom štarte. Ak niekto mieni odjazdiť niekedy túto rally tak tomu doporučujem aby toto dočítal pekne do konca. Tento článok bude teda viac-menej poučný. A kto je múdry poučí sa na cudzích chybách – teda vlastne tých mojich a kto je nepoučiteľný nech si to vyskúša na vlastnej koži.

 

Tak teda po poriadku.

Že som sa prihlásil na túto rally asi nikoho neprekvapí. Tri krát som sa snažil ju dokončiť bez straty jediného waypointu a tri krát sa mi to nepodarilo. Prvé dva ročníky po jazdeckých chybách a následnom vyčerpaní ma viezol vrtuľník vždy jeden deň do nemocnice v Madinat Zayed, tretíkrát som doplatil na to že som si dobre nepreveril akú motorku si požičiavam. Honda od Vadima Prytulyaka bola v katastrofálnom stave a iba jeden jediný deň došla do cieľa bez problémov. Ostatné dni ma z púšte vždy odviezol sweeper aby mechanici od Husqvarny celé noci menili diely nech to mám na ráno pripravené na štart.
Preto som chcel tento prvý podnik majstrovstiev sveta v crosscountry rally konečne dokončiť konečne celý.

Tak som tento rok stavil na moju vlastnú KTM s ktorou som išiel Afriku. Akurát som zhodil zadnú 16-litrovú nádrž a dal som tam sériový zadok a primontoval zadnú prídavnú 5-litrovú nádrž. Vpredu nahradila originálnu 8,5- litrovú 11,5 - litrová. Lebo od tohto roku je maximálny dojazd na rýchlostke 170 km a nie 250 ako minule. /Teda vlastne tú 500-vku od Maťa Benka ešte nemám vyplatenú tak asi ani nieje moja/  Ako doprovod som zase zobral osvedčenú Dadu. Aj finančne to vyšlo oproti minulým rokom tak na polovicu. Dobrú cenu mi dal aj Cristiano z Janovského prístavu, s ktorým sme išli pred troma rokmi, vtedy s asistenčným Ducatom a bol aj Miro Šipikal. Tentokrát sme boli s Dadou sami a v Dubaji sme si prenajali malú lacnú Opel corsu. Jediný manuál čo tam mali. Aj sa veru 2x opýtali či chceme naozaj manuálnu prevodovku. Lebo to u nich nie je zvykom. A počítam že keby razom celý Dubai sadol do áut s manuálnou prevodovkou tak za 5 minút je to v uliciach ako pri generálnom štrajku všetkých šoférov.

Do Dubaja sme prileteli večer 25.3. s dosť veľkou časovou rezervou. Tak vychádzala termínovo vcelku lacná letenka z Budapešti. Lenže slávny WizzAir čo nám už v minulosti spôsobil dosť veľké trampoty neostal svojej povesti nič dlžný. Naoko lacné letenky, no 137 eur bolo treba priplatiť za jednu mizernú podpalubnú batožinu a 80 eur za to že som si zabudol spraviť on-line checking. To že aj za obyčajnú vodu bolo treba dať 2 eurá radšej pomlčím. Nabudúce už len Emirates! V Dubaji sme sa mienili zdržať pár dní a 29.3 prenajať auto, ísť do prístavu vyzdvihnúť motorku a dve debny a ísť rovno do AbuDhabí. No už 26-teho volal Raul z portu Jebel Ali že chce aby sme to 27-ho doobeda vytiahli. Tak sme poprosili Marcela, kamaráta čo žije v Dubaji že by nám všetok materiál schoval v jeho garáži. Aj sa tak stalo. Marcel ma zviezol do prístavu a na prívese sme všetko k nemu zviezli. V Dubaji bolo mizerné počasie, ani kúpať sa nedalo, tak sme sa len tak prebehli metrom na Dubai-Marinu, na Barasti-beach. 

29.3.2017

Ráno sme vybrali auto z požičovne, zbehli za Marcelom. No pokiaľ sme našli kde býva, trvalo to hádam hodinu čo sme krúžili krížom - krážom po Jumeirah - park, kde sú ulice s vilkami jedna ako druhá. Ani orientačný bod na ktorý som stavil - piesková plocha mi nepomohla. darmo som Dadu presviedčal že tam kdesi pri tej ploche to má byť. Ona zase že také plochy tu môžu byť aj inde. Nakoniec mala pravdu a po viacnásobnej komunikácii s Marcelom sme ho našli. Naložili sme, skočili s Marcelom na obed  a Dada na aute a ja za ňou na motorke sme asi po 150 km prišli na Yas Island na okruh F1 /Yas Marina Circuit/ kde býva každoročne stredisko rally.  Večer sme boli na chvíľu pozrieť starú známu Yas beach.

30.3.2017

Doobeda sme išli pozrieť na chvíľu do paddocku a že vybehneme naobed do veľkého športového areálu zajazdiť si wakeboarding. Našťastie sme sa hneď stretli s Mirkom Zapletalom a až tam sme zistili že treba spraviť administratívnu prehliadku. V rozpise čo sme dostali bola prebierka písaná pre nás naobed 31. ale to bola vlastne už len technická. Tak letieť naspäť do hotela pre doklady a administratívku sme spravili. Na wakeboard sme sa dostali až podvečer. Dada prvú hodinu a ja druhú. Aj keď sme na tom ešte vôbec nestáli odštartovať sa vždy podarilo na prvýkrát, no na to aby sme prešli na krátkej trati aj otočku trocha trvalo. Potom nasledovala veľká trať a tam to isté. Na druhýkrát som sa dostal až k tretiemu stĺpu, no bol som na dosť veľkom oblúku tak ma to tak trhlo, že som v plnej rýchlosti zaryl hlavou do vody, div mi oči nezatlačilo až do mozgu. Ale vcelku sme boli s našimi výkonmi na prvýkrát spokojní. Večer sme ešte vybehli pozrieť neďalekú mešitu - najväčšiu a najkrajšiu v Emirátoch. Niečo prenádherné. Doporučujem každému návštevníkovi Abu Dhabí. Po návrate som ešte pred hotelom stihol namontovať do držiaku GPS ktoré sme dostali pri administratívke. 

31.3.2017

Technická prehliadka.

Na úvod mi namontovali sledovací systém Traxx ktorým sledujú organizátori jazdca a zároveň sa cez jeho display a jednoduché ovládacie prvky dá komunikovať cez satelit s centrálou. A jednoduchým stlačením červeného tlačítka sa dá privolať v kritických situáciách vrtuľník.

Počas technickej prehliadky kontrolujú hlavne hlučnosť, výstroj jazdca, povinnú výbavu.

Počas merania hlučnosti ma upozornili že vložka tlmiča mi trčí z tlmivky a má ostrú hranu že to môže byť nebezpečné. Tak som nerozmýšlal, vložku vymontoval a kus odrezal požičanou pilkou od Seana z Husqvarny. Až keď som to montoval naspäť vidím aký som neskutočný blbec. Stačilo vložku otočiť naopak. Mal som to zle namontované. Doma to zase zvarím, ak teda ten odrezaný kus nájdem. Ďalší problém – bezpečnostné a zdravotné vybavenie. Našťastie kontrolovali iba kompas a pohliníkovanú plachtu ako ochranu proti slnku. To som našťastie mal. Najväčší problém – chránič hrude a rúk. S tým som mal problém už v Afrike no pozabudol som si zohnať nový. V Afrike vďaka Zuzke a tu vďaka Dade tiež prešiel.

Tak nakoniec všetko dobre dopadlo a boli sme nachystaní na prológ. Večer sme s Dadou ešte pozreli v Abu Dhabi jednu fantastickú výstavu. Autá a motorky. Nespočetné množstvo exponátov, každý originál. Krásne vytuningované stroje, u väčšiny z nich boli aj ich majitelia ktorí sa veľmi radi takto prezentovali.

1.4.2017 – prológ.

Doobeda bol úvodný brífing, školenie z bezpečnostých systémov Traxx. Potom sa obliecť a nachystať na prológ. A vtedy som zistil že chránič nemá zips. Našťastie Dada v supermarkete objavila zicherky, tak sme to nejako zopli  a okolo druhej som vyštartoval asi na 30 kilometrov vzdialený prológ. Bol na tom istom mieste ako minulý rok. V tom športovom stredisku kde sme boli na wakeboard. Trať motocrossového typu. Štart v dvojiciach, systémom ako sa jazdí úvodný supertest na MS Enduro. Dve prekrížené trate tak aby každý jazdec absolvoval oba okruhy. Čas určoval štartovnú pozíciu prvej rýchlostnej skúšky. Dada nejako meškala. Myslel som že zablúdila. Aj to bola pravda. Aj s talianom Alliounnim   ktorý zhodou okolností  ma pred mesiacom kontaktoval cez FB že či mu bude stačiť 18 litrov nádrží. Nakoniec obaja všetko stihli. Po prológu išla Dada naspäť zase dákym zvláštnym smerom tak som nenatankoval po ceste, lebo peniaze som mal v aute. Večer som musel zase vybehnúť až k prológu tých 30 km na najbližiu pumpu a vrátil som sa už skoro za tmy. Tak už len nachystať a namontovať roadbook na prvý deň a ísť chrápať.

2.4.2017. - prvý deň

Do 107 kilometrovej spojovačky sme chceli s Dadou odštartovať okolo siedmej, no odišli sme asi o pol ôsmej. Dada išla autom stále za mnou. Ja som išiel za štvorkolkármi. Na jednej odbočke kde som bol nasmerovaný doprava pokračovali traja štvorkolkári rovno. Zastavil som. Aj ostatní aj Dada. Bolo to to miesto kde pred troma rokmi Miro Šipikal prepálil odbočku, a museli sme pokračovať po diaľnici dlhé desiatky kilometrov a vôbec sme sa nevedeli vrátiť. Asi po vyše ako hodine blúdenia sme sa vtedy rozhodli podľa smeroviek prijsť opäť na Yas Marinu a začať znovu navigovať od nuly. Teraz sme zabočili nakoniec dobre. Po pár kilometroch, zhruba na 58-mom mala nasledovať pumpa, ktorá bola však kus mimo trae na rýchlostku, tak podľa pamäti som ju chcel nájsť. Minulý rok som tam prešiel po ceste ale musel som sa vracať v protismere po diaľnici. teraz som ju chcel nájsť tak intuitívne jazdou po pieskovej pláni. Odbočil som, no Dada nešla za mnou ale rovno na štart rýchlostky. Akonáhle som ale vybočil predbehlo ma policajné auto a policajt ma zastavil. Vôbec som mu nerozumel. Nakoniec som ho presvedčil že som zablúdil a že mám ísť naspäť rovno cez kruháč. Aj som sa otočil a íšiel. No on za mnou a za kruháčom ma zase zastavil. Pri prebierke sme dostali taký list A4 arabsky písaný. Vraj ak by sme mali problém na ceste stačí ho ukázať a policajt nás okamžite pustí. Nanešťastie mi ostal u Dady v aute. Zastavilo však jedno auto so závodnou motorkou na prívese. Chalan vystúpil a hovorí aby som ukázal policajtovi ten papier. Ja že ostal v aute a to je preč. Tak bežal do svojho auta a ten papier policajtovi ukázal. Ten ho študoval a študoval, krútil hlavou, kdesi zavolal, a nakoniec ma poslal preč. Nepoučiteľný to bol blbec, lebo ma predbehol a zase zastavil závodný Peugeot. A tí ho isto takým istým spôsobom odrovnali. Viac som ho nevidel. Došiel som na štart rýchlostky. Dada ma už čakala a že má len na 20 km benzínu. Aj ja som potreboval benzín. Našťastie mi dal ten jazdec čo ma zachránil pred policajtom. Mal v kanistroch.

Tak po čase som vyštartoval do rýchlostky. Po tristo metroch som akosi vybočil no po prejazde jazdca štartujúceho za mnou som sa pekne vrátil na trať. Nešlo sa mi dobre. Stále mi trepalo s riadidlami, pokiaľ som si nedotiahol tlmič riadenia. Mal som ho úplne povolený odkedy som skúšal vôlu v riadení. Zabudol som ho vrátiť vtedy naspäť. V tankovačke po 140tich kilometroch som bol úplne v poriadku. Doplnil som camelbag, zjedol dve tyčinky, napil vody. A zase pritiahol tlmič riadenia. Úplne na doraz. Bolo veľmi horúco, tak olej v ňom tak zredol že slabo tlmil rázy.

Takto som sa dostal k ďalšiemu CP. A išiel bez problémov ďalej. Pred vrcholom jednej duny som sa však zahrabal zadným kolom. Nešlo motorku vykývať tak som ju podhrabal. A chcel vyjsť. Predné kolo už na vrchole ale nešlo to ďalej. Namiesto toho som sa zase viac zahrabal. Tak to bolo asi 3x. Podhrabal som motorku, no nedala sa vykývať, tak som sa zase snažil zaplynovať. Čoraz horšie. Nemohol som vôbec motorku vykývať. Po dažďoch bol asi piesok pod povrchom vlhký tak bolo zadné kolo v ňom pevne zovreté. Ľahol som vedľa motorky že si oddýchnem. Mal som toho už dosť. Prešlo okolo auto a zastavilo. Že čo mi je. Ja že aby mi pomohli motorku zvaliť na bok. Ani dvom sa nám to nedarilo. Už som toho mal naozaj dosť, že či nemajú studenú vodu. Tá moja mohla mať tak 45 stupňov. Zaviedli ma k autu že aby som si sadol dnu a pustili naplno klímu. Aj čižmy som dal dole aby som sa schladil. Medzitým zavolali helikoptéru že potrebujem pomoc. Tak po chvíli ma prišla zobrať helikoptéra. Mienil som pokračovať no rozhodli že ma berú. A isto spravili dobre. Aj keď mi v helikoptére prišlo hneď dobre a presvedčil som ich že idem do bivaku a nie do nemocnice. V bivaku ma zobrali do parády medici a po pol hodinke som odchádzal. V ten deň ako hovorila Dada s medikmi ošetrovali asi 14 dehydrovaných a veľa z nich necalo motorky v púšri. Ako aj ja.  Ale musel som čakať na motorku pokiaľ mi ju z púšte dovezú. Mne aj Tonnymu Schattatovi ju doviezli až neskoro večer. Aj tak som stihol vymeniť olej a Dada zase behala po sweeperoch, medikoch a pilotoch helikoptér pokiaľ pozhľadávala všetky moje veci. Aj okuliare sa nakoniec našli tak som bol pripravený odštartovať druhý deň.  Na večernom brífingu upozorňovali na dehydratáciu, lebo boli ozaj extrémne teploty a zajtra vraj to bude ešte horšie. ochladenie by malo prísť až ten ďalší deň. Aj navrhli jazdcom aby si vypýtali v medical centre prášky čo si nasypú do camelbagu aby im telo vodu viac zadržiavalo.

3.4.2017 - druhý deň
Predchádzajúci deň som po návrate do bivaku pil veľa vody aj s rozpustenými rehydratačnými tabletami. Tak som predpokladal že to bude hádam lepšie ako včera. No pri prechode bivakom na štart som si všimol že niektorí motorkári ostali v bivaku. Nechápal som no neskôr som pochopil.
Etapa začala hromadným štartom. Prvých 15 jazdcoch išlo síce  v dvojminútových intervaloch , ďalší, po 15-tich už hromadne v dvoch vlnách. S Dadou sme sa dohodli že ma bude čakať niekde na príjazdovej ceste k štartu, lebo minulý rok sa tam mali problém sa tam dostať aj autá 4x4, no tentokrát to aj s malou Corsou zvládla. Doliali sme benzín s kanistra čo kúpila na pumpách deň predtým. Na tie pumpy vraj musela prejsť pieskovou cestou a veru sa aj bála že niekde ostane zahrabaná. No našťastie sa to nestalo.
Štart sa mi celkom podaril, neprepínal som sa nejako a nakoniec sme išli ja, talian a Tonny asi medzi prvými. Dokonca sme neskôr predbehli aj 4-kolky a jedného motorkára čo štartovali asi v tej vlne pred nami.
Prvá časť rýchlostky prešla bez problémov. Cez CP1 som sa dostal do tankovačky. Tam už čakala Dada.  Bol som v pohode, tak myslím že by som na ňu ani nedal keby mi povedala že aby som sa na to tu v tankovačke vykašlal a išiel do bivaku po ceste ako niektorí z motorkárov. Včera mi to prízvukovala že ak sa nebudem cítiť na 100 percent aby som sa na to vykašlal. Napil som sa, najedol, a doplnil camelbag až po okraj. Prišli sme do tankovačky spolu ja, talian aj Tonny. Tak sme totiž išli celých 170 km od štartu. Keď som sa niekde zahrabal dobehol som ich v pohode. a stále sme chodili spolu. Aj keby som vedel ísť rýchlejšie stále sme si zachovávali poradie - Tony, ja  a Talian. Veľmi dobre sa mi išlo za Tonym lebo ak za dunou vidíš aspoň jeho prilbu tak sa dá prejsť pod plynom, ak nevidieť, treba si dávať pozor, lebo duna bude strmá. Mal som však trochu problém s pitím, lebo som si založil hadičku od camelbagu poza krk a bola krátka. Pri pití som musel skláňať hlavu a to bolo nepohodlné. Tak som asi po 40-tich km na jednej dune zastavil, zhodil camelbag, napravil hadičku a naspäť založil.  No medzitým tí dvaja zmizli medzi dunami. Začal som ich prenasledovať. Asi som sa dosť prepínal, lebo párkrát sa mi stalo že som položil motorku. no a to dvíhanie tiež neprispeje k pohode. treba chvíľu postáť, vydýchať sa a napiť vody. Cítil som že sa mi už nejde v takej pohode ako pred tankovačkou. Chýbala koncentrácia a čakal som už len na to kedy budem v CP na asi 245-tom kilometri. Bol som už napevno rozhodnutý to tam zabaliť a ísť po ceste do bivaku. Mal som v živej pamäti včerajško a lepšie skončiť 40 kilometrov pred cieľom dobrovoľne ako 5 kilometrov pred cieľom ostať nevládny v dunách a čakať záchranu. Kilometre ubúdali ale každým kilometrom to bolo horšie, Chýbalo už asi nejakých 10-15 km do CP keď vidím sedieť pri motorke Taliana. Nevládal, oddychoval. Ani neviem či už tu chcel skončiť alebo ísť ďalej.  Zastavil som pri ňom ale po chvíli som išiel ďalej. Ako posledné si dobre pamätám ako mi zopárkrát vypadla motorka z rúk a musel som ju dvíhať. Opäť som si sadol že si odpočiniem. No tu v takej neznesiteľnej horúčave je najlepšie stále ísť. Aj keď človeka ovieva 50-60 stupňový vzduch vždy je to lepšie ako byť nehybne na rozpálenom piesku. Doslova ako keby sa človek smažil na pekáči. Potom si už len hmlisto pamätám ako prišiel za mnou Talian. Zhodil som si camelbag a vytiahol pohliníkovanú fóliu aby nás to nejako ochránilo pred strašným slnkom, čo okolo druhej pálilo naozaj neznesiteľne. No fólia bola skoro priesvitná. Neviem prečo. Vybral  som si ju kedysi z autolekárničky a mal som ju aj v Afrike. Medzi inými vecami je to povinná výbava pri púštnych rally. Takže sme si až tak nepomohli. Voda z camelbagu mohla mať už hádam 50 stupňov. Ani tá nejako veľa nepomáhala. Potom si už pamätám len ako sa mi zdálo že som doma v Považskej v hore na Kalvárii nad firmou a každú chvíľu som chcel ísť dole domov. Vždy ako som sa chcel skotúľať dole zacítil som ruku Taliana ako ma zdrapil a zreval niečo také ako: "nehýb sa a ostaň tu!!  Vtedy som vždy precitol. Vedel som že sme si zavolali vrtuľník, neviem ani či ja alebo on, no to čakanie sa mi zdálo nekonečné. Neviem či sa mi to len snívalo, ale opakoval som: "ja tu nechcem zomrieť" Veľa vecí čo sa tu udialo viem len z Dadinho rozprávania, to čo jej povedal Talian. Aj to že chodili okolo autá ale keď videli že sme dvaja, väčšina išla ďalej. Aj že nám podali  fľašku vody, no tá bola taká horúca že sa ani piť nedala. No tu treba piť aj takú. Vždy lepšie ako nič. Aj to že mi talian dal piť z jeho camelbagu a ja som mu ho rozhrýzol. Tak po dlhom čakaní, ktoré možno ani nebolo také dlhé, lebo tam a v takomto stave každá chvíľa  sa zdá nekonečno sme sa nakoniec  dočkali. Keď ma nakladali na nosítka a dvíhali do helikoptéry už som vedel že je dobre a čakal som konečne klimatizovanú kabínu. Nadobro som precitol už po chvílke. Videl som nad sabou sedieť medikov aj Taliana. Jeho zložili v bivaku a so mnou leteli do nemocnice v Madinat Zayed. Už som neprotestoval že chcem aj ja ostať v bivaku.
V nemocnici už klasika. Všetci ošetrujúci sa mi pekne predstavili, popýtali sa ako sa mám, odkiaľ som prišiel. Ponapájali na diagnostické prístroje, zobrali krv a liali do mňa jednu infúziu za druhou. To už som bol úplne v pohode, len zrejme to že ťa nepustia z postele 6 hodín pokiaľ nie sú si istí že je človek úplne v poriadku je u nich isto normálne. Každú chvíľu meranie tlaku, pravidelné meranie cukru, kompletná diagnostika srdečnej činnosti. No a tie infúzie. Z okna som videl ako začalo strašne fúkať. Isto prichádzala avizovaná zmena počasia. Len šškoda že tak neskoro. Bol som bez mobilu, ani číslo na Dadu som nevedel. Nevedela či ma pustia alebo či tam budem nocovať. Jedinúú informáciu mala od chalanov z medical teamu, že som ešte tam.  Okolo siedmej večer prišiel nejaký hlavný doktor a ako som vedel tak som mu odpovedal. Aj si zobral na pomoc jedného kolegu z Kosova, ktorému som ako-tak rozumel. Že vraj som v poriadku, len ešte ma tu nejaký čas nechajú dobrať infúzie. Okolo pol deviatej mi oznámil ošetrujúci že pre mňa príjdu. Že tak za 10 minút. A že či niesom hladný. Aj mi pritiahol stolík s kompletnou večerou. Čosi som pojedol ale ani piť mi nechutilo. To asi po tých infúzkach a že tam bolo celkom chladno od klímy. Aj keď ma natiahli do takej plátennej bledomodrej vesty bolo mi zima. veď som mal na sebe iba tie crossové trenky.  Zase povedal že pre mňa idú, že za 20 minút sú tu. Že niekto z medical teamu. Tak som už bol spokojný a ani som nezisťoval číslo na Dadu. isto by sa mi to minimálne cez internet čo by mi poskytli podarilo. Dal mi vrece s mojimi vecami aby som sa obliekol a prisunul sedačku s koliečkami. No mne nerobilo problem už nič, tak som sa obliekol a čakal na odvoz. Po hodnom čase vidím že s niekým telefonuje. A volá k telefónu. Dada. 6e čo je so mnou. Ja že nech si nerobí starosti, že za chvíľu ma vezú do bivaku. Ona že to by o tom musela vedieť, lebo už dlhý čas čaká že sa ozvem, alebo jej oznámia či má pre mňa ísť alebo až na druhý deň. tak som jej dal znova chalana k telefónu aby si to vysvetlili. A vtedy som pochopil že ošetrujúci len nepochopil keď telefonoval zo šéfom medical teamu. Nakoniec dada povedala že prijde po mńa, len je totálne unavená, lebo má za sebou v tej horúčave už 500 km čo chodila cez CP, tankovačku až do cieľa rýchlostky a naspäť do bivaku. Ale hlavne že sme sa spojili a dohodli sa. Už len čakať. Bolo to z bivaku asi 150 kilometrov. Nakoniec okolo jednej v noci prišla. zobrala so sebou aj poliaka Adama ak by bolo niečo treba. S Adamom z teamu Kamila Wisniewskeho sme spoznali už na Sardínii keď vozil Dadu a Maťu do tankovačiek a na tohtoročnom Dakare im Dada robila doprovod. 
Tak sme vyrazili naspäť do bivaku. Adam okamžite na zadných sedadlách zaspal a tak chrápal celú cestu, že sa nedalo zaspať. Aj keď dada hovorila že je v pohode, bolo nidieľ že má toho už dosť. Vyzerala hrozne unavená. zozačiatku som sa aj ponúkol že kus odšoférujem no aj mňa začalo klátiť. Keď sme už boli na odbočke do bivaku a mali sme to tak ešte nejakých 20 km Dada už skoro spala a všimol som si že auto už využívalo celú šírku cesty. No ku cti jej slúži že si toho bola vedomá a išla tak pomaly, že keby aj prispala tak ďaleko z cesty nevyletíme. Keď sme došli do bivaku, boli sme šťastní že to zvládla. Ráno sme nemuseli vstávať na štart tak sme spokojne zaľahli. 

4.4.2017 - deň odpočinku. 
Bol to odpočinok nielen môj ale aj viacerých jazdcov ktorí si netrúfali dokončiť tretiu etapu. Nenastúpil ani talian, ani Tonny ani nviac ostatných včítane nejakých automobilových posádok. zobudili sme sa pred desiatou. našťastie raňajky ešte boli k dispozícii. no a cez deň sme oddychovali. v bivaku je aj bazén tak sme ho aj ten využili. Teplota už nebola taká vysoká, možno klesla aj o nejakých 10 stupňov. Na štyridsiatku. Ten chladnejší vzduch dovial ten večerný vietor. N bivaku je k dispozícii aj klimatizovaný stan ako jedáleň a miestnosť na brífingy aj klimatizovaný stan s matracami a chladničkami na vodu, jogurty. Na oddych jazdcov. Tam som hodný čas aj preležal. A nielen ja. Večer som sa bol pozrieť na výsledky. Bolo veľa tých čo nedokončili. V štartovke na budúci deň som už nefiguroval. Aj som myslel že by sa Dada spýtala či ma ešte pustia štartovať, no nakoniec sme to zavrhli, lebo jej Mary od FIM-u povedala že nie je možné aby ma každý deň sťahoval z púšte vrtuľník. No náhoda dala že sme sa akurát s Mary stretli. Ani sme sa jej nič nepýtali, no ona že ako sa mám. Že by bolo dobré aby som si ešte jeden deň oddýchol a že na poslednú etapu z bivaku do Abu Dhabí budem v štartovke a môžem ísť. Zlatá pani! Každoročne tu zastupuje FIM a aj raz pred dvoma rokmi sme sa stretli v Merzouge kde bola členkou teamu Peugeot čo tam testoval nové auto. Tak som mal motiváciu a na posledný deň pripraviť.

5.4.2017
Druhý deň oddychu.
Ráno zase nebolo treba zavčasu vstávať. Raňajky sú tu do neskorého doobedia. Počasie už bolo prijateľné. Metorológovia sa teda veľmi nemýlili. Ale 40-tky poobede v púšti zrejme boli. Lebo podľa vyjadrenia mirka zapletala ktorý mal včera nútenú prestávku lebo mu odišiel diferenciál najmä druhá polovčka bola celkom "výživná". My sme opäť oddychovali, no poobede už pomaly pripravovali motorku na zajtrajšiu poslednú etapu. Dada vymenila olej, nie však preto že ja by som to nezvládol ale tak precízne a rýchlo by som to isto nespravil. rád sa totiž pri každej robote tak trochu motám že to niekedy vyzerá že si s motorkou spolu potichu pokecávame a sem tam ju pohladkám. Ja som vymenil filter, pokontroloval dotiahnutie skrutiek. Tu sa však nestáva že by niečo malo odpadnúť, všetka trať je v piesku až na zopár klometrov šotolinových ciest. no a pospratávali sme čo sa dalo už do auta, lebo ráno sme aj jazdci aj doprovod opustili byvak a cieľ rýchlostky bol na ceste do AbuDhabi, odkiaľ bolo ešte 107 kilometrov na Yas Marina Circuit. Poslední štartujú po dvojiciach no mne sa ušlo úplne posledné miesto na štarte samotnému. Tony štartoval minutu predo mnou so štvorkolkou a Talian 2 minuty tak isto so štvorkolkou. No až pri odmávnutí som si spomenul že nemám založené štuplíky do uší, tak som zložil prilbu a štuplíky som si založil. Nejako mi to narýchlo nešlo. Jeden mi čochvíľa vypadol do prilby a druhý som si tak napchal do ucha že mi ho dada v cieli musela hodnú chvíľu pinzetou z ucha vyťahovať. Aj videjko som si spravil.  No tak som teda vyštartoval ďaleko za poslednými. No na trati som problémy nemal, aj keď do tankovačky boli vysoké duny. Avšak teplota bola celkom prijateľná a bol som oddýchnutý tak nebol s ničím problém. Postupne som predbehol do tankovania dve štvorkolky. talian aj Tonyho som tam dobehol, no z tankovačky odštartovali pár minút predo mnou. 
Do cieľa som tak isto nemal problémy. V cieli som videl Tonyho čo prišiel tesne predo mnou. Po chvíli som mu naznail že poďme na spojovačku. O pol dvanástej bol naplánovaný odjazd na spojovačku do AbuDhabí v konvoji so sprievodnými autami. Bolo však už po dvanástej tak sme išli sami. Tak Tony teda  išiel a ja za ním. Po pár kilometroch zastavil. Ja za ním. Že si oddýchne, že ho bolí hlava. Tak som pri ňom ostal a po asi 5 minutách sme išli ďalej. No videl som že tony akosi divne ide, ani smer dobre nedržal. zase zastavil. Vraj narazil prilbou o roadbook a bolí ho hlava nad očami a zatemňuje sa mu pred očami. aj keď ma posielal ďalej , zostal som pri ňom . Privolal si Traxxom pomoc. Vraj čaká pickup čo ho zvezie. Po čase mi zvonil v camelbagu mobil. Nestihol som, no videl som že mi volal niekto z Emirátov. podľa čísla spoznal tony že volá Stuart od organizátora. Isto si myslel že som zase zrelý na odvoz. Tony mu však volal späť a dohodli sa že preńho pošlú helikoptéru. Počkal som pokiaľ nepriletí a ťahal som smer AbuDhabí. v tej premávke na 6-prúdovkách to nie je sranda, aj som dva kruháče išiel tak na trikrát pokiaľ som trafil správny výjazd, no nakoniec som sa dostal na okruh F1. Dada už čakala.  No ešte nevedela že bude bežať pre pinzetu a päť minút bude bojovať so štuplom v mojom ľavom uchu. tak rally bola za mnou. Síce neúspešne ale aspoń po svojich som došiel do cieľa.  Motorky ostali v parc-fermé a čakali na odjazd na slávnostné cieľové pódium. Keďže Tonny neprišiel do cieľa a išlo sa od zadu bolo na mne aby som viedol jazdcov na pódium, ktoré bolo vzdialené niekoľko kilometrov v prístave. Aj tuho vysvetlovali ako sa tam mám dostať, aj som sa robil že rozumiem. No išiel som to už štvrtýkrát tak som nezaváhal. A ostatní v pohode za mnou. večer o siedmej bolo na okruhu slávnostné vyhodnotenie. bufetové pohostenie a free bar. Tak sme ho podaktorí aj využili.  No a tu som sa tak trochu zahhanbil. Začalo odovzdávanie cien a naraz moje meno. Že druhé miesto v triede nad 450 ccm. Ve´d sme tam boli len dvaja a obom z nás chýbali nejaké dni. No nevadí a poteší. Nakoniec mám takú istú cenu ako napr. Conzalves ibaže on štvrtý a ja druhý. Tak som si na to ešte pripil a s Dadou pokecali s Honďákmi a KTMákmi. Ešte pred koncom som sa vybral na hotel, lebo ráno som mal ísť motorkou do Dubaja, No ešte sadol na terasu na pivo. Práve išla okolo Dada s kamarátkou, že aby som išiel s nimi, že všetci idú vedĺa na Crown plazza. Je tam každoročne diskotéka a zídu sa tam všetci jazdci. Problém bol že pri vstupe bolo treba predložiť pas. Pýtam od Dady lístok od auta. Že aby mi na recepcii dali od neho kľúče. No vraj že auto nechala otvorené. Pas mal byť tam, lebo viem že na izbe som ho hľadal ke´d sme išli na vyhodnotenie a nemal som ho tam. Ani peňaženku s pár drobnými, dokladmi a kreditkami, na ktorých aj tak prd bolo. No v aute som to nenašiel, aj keď som vedel že peňazenku aj pas som mal na tuneli v priehradke pred radiacou pákou. ešte raz som išiel na izbu. všetko prehádzal a nič. Tak zase do auta. tentokrát som plne nabalené auto vyhádzal na cestu pri hoteli. Zase nič, Zase teda na izbu. No už som z toho začal byť nervózny. V izbe zase nič. To som sa rozhodol ísť na diskotéku za Dadou, lebo mi nebrala telefón. Gorila ma nepustila. Ani k tomu pivu som sa nevrátil, aj tak by som nemal čím zaplatiť.  Tak som zase znova vyhádzal auto na ulicu a prehľadal. Nič. Zase volám Dade že ráno treba vstávať a ísť na políciu a potom ani neviem kde vybavovať nové doklady. Zase nedvíha. No potom zdvihla a od nervozity som už príliš slová nevyberal. Až neskôr som si všimol že mi vždy odpovedala cez SMS že je stále tam a  že aby som prišiel. Ja chruňo, už som bol tak vytočený že som si to nevšimol. A že aký mám problém som ani nepovedal, ani nenapísal.


7.4.2017
Ráno som zavčasu vstal a z auta napísal čo sa stalo že idem do depa a tam v kľude ešte raz všetko vyhádzať aj z krabíc. Pre istotu aj keď som vedel že krabice som neotváral. Zase nič. A zase na izbu hľadať. To už som aj Marcelovi písal že kde sa v Emirátoch vybavuje náhradný pas. S odletom som sa už zmieril že nestihnem. Lebo bolo treba ešte aj odovzdať veci v prístave a auto v požičovni.  Najhoršie že som už ani s Dadou nepočítal že mi pomôže, lebo hneď po prílete domov ide do Talianska do roboty. A naviac som sa ku nej večer nezachoval najlepšie. vybavil som si dva roky dozadu keď tu Ulrychovcom zhorelo v púšti auto so všetkými dokladmi, peniazmi a kreditkami. Zdržalo ich to niekoľko dní. A naviac mi marcel oynámil že treba na políciu to nahlásiť a potom na ambasádu. Tak už poslednýkrát som sa rozhodol zájsť do depa a znova všetko dôkladne prezrieť. To už na mňa vrátnik s úsmevom zazeral keď odkladal plastové kužele z príjazdovej cesty.  Zase nič. Tak som si začal spomínať kedy som peňaženku s pasom mal naposledy. Jednoznačne ked sme prišli z cieľa do hotela boli v tej priehradke. Potom som si bral veci zo zadného kufra a išiel na izbu. Ako to bežne robievam? No zoberiem peňaženku, vystúpim z auta, dám to na strechu, vyberiem tašku a peňaženku strčím do tašky. V motorkových nohaviciach a drese predsa nemám vrecká. Tak sa mi rozjasnilo. Len tak znenazdajky pozriem zozadu na strechu nad zadnými dverami.
"Do riti, veď pas je tu! Zavrznutý v medzierke medzi dverami a strechou. A ako pekne si tam stojí! Som zachránený! " A nechápal som ako som to nemohol vidieť keď som pri hľadaní minimálne 10x otvoril a zatvoril dvere kufra.  Na peňaženku sa môžem tak vysrať, karty čo sú tam aj tak  samé mínusy zablokujem" Aj tak som mal už na počítači nastavené na internet bankingu ich zablokovanie. No ale idem pozrieť zboku ako to tam ten pas môže držať a čo nevidím! Peňaženka pekne zovretá medzi pasom a strešnou anténou. Neverím svojim očiam a pozerám dnu. Všetko tak ako tam bolo. Doklady, kreditky zopár euro aj dirhamov. Ozaj tomu ťažko uveriť ze to všetko prečkalo na streche od asi štvrtej poobede do siedmej ráno pred hotelom kde to každý čo išiel okolo musel vidieť a naviac dve jazdy do depa a späť cez retardéry a križovatky.  Od radosti to idem zvestovať Dade. A vrátnik  pri výjazde z depa mi ukazuje na strechu - že passport. Ja že viem , a už ho mám v aute. Boha mu, nevedel mi to hneď povedať?
No to ale nebolo všetko. Dohodli sme sa so Zapletalovcami že spoločne pôjdeme do Dubaja. My sme čosi meškali no oni z depa volajú že už nakladajú závoďáka a že aby som prišiel že som si tam na zemi nechal položenú prilbu. No a to bude dúfam koniec s mojími stratami a nálezami. Len sa bojím že budem musieť možno Dade kúpiť nový spacák, lebo v Dubaji pri odovzdávaní auta sme ho v aute nenašli. Ja len dúfam že som ho zbalil do jednej z dvoch debien čo sme posielali s motorkou loďou do Janova.

Do prístavu sme došli okolo pol dvanástej a odovzdanie techniky prebehlo veľmi rýchlo. Špeditéri mali všetky dokumenty pripravené, len sme to vyložil z auta a natlačili do debien a zviazali aj s matracami na palete. Jeden podpis a mohli sme ísť von z prístavu. Chceli sme sa cestou na hotel zastaviť u Marcela, no zase sme nejak minuli hlavnú triedu z ktorej sme vedeli odbočku a nešli mi dáta v mobile aby som mohol nastaviť navigáciu. Tak sme pochodili pol Dubaja až sme sa ocitli kúsok od hotela kde sme mali rezervovanú izbu. To sme boli už takí zničení, že len sa ubytovať a zaspať. Večer sme už k Marcelovi trafili. Mali sme od neho požičané stoličky, ktoré sme ale prakticky ani nevyužili, akurát sme mu ich zabordelovali od piesku a prachu. Večer sme ešte zaparkovali v podzemných garážach Maríny a naposledy pozreli večerný Dubai.  
8.4.2017
Odovzdanie auta v hoteli Ocean na marine prebehlo bez problemov. Špinu neriešili, akurát bolo treba odlepiť štartovné čísla na dverách. Odtiaľ už len na Barasti beach. More bolo teplučké, akurát asi o 5 minút sme prepásli posledné lehátko. Aj tak som si na piesku dobre pospal. Dadu prišli pozrieť dvaja známi s ktorími spolupracovala keď tu pred dvoma rokmi pracovala v Crazy amel racing Teame. Okolo piatej sme išli taxikom do hotela pre batožinu a na letisko. Bolo dosť času tak v hale pred nástupom do lietadla bolo treba ešte čo-to pozrieť v obchodíkoch. Až dovtedy pokiaľ som nezapočul že už zatvárajú naš Gate. tak len tak-tak sme lietadlo nakoniec stihli. Wizz Air. Takže aj za dve deci vody bolo treba zaplatiť. Hanba tejto spoločnosti!
Tak sme boli nakoniec radi že lietadlo spoľahlivo pristálo v Budapešti.
Zavolať chlapa z parkoviska čo pristavil mikrobus a o chvíľu sme sedeli v mojej honde a ťahali domov. Dada sa ale rozhodla nakoviec hrboľatými okreskami dôjsť do Slovenských Ďarmot a odtiaľ do dedinky  Lesenice. Okolo pol piatej nad ránom vytiahla z postele svoju sestru čo tu býva. Pokecali a za pol hodinky sme vyrazili cestou čo Dada dobre pozná do Banskej Bystrice. No a to bol zážitok. Ale doslova a v pravom slova zmysle. Viedla panenskou prírodou práve v čase keď sa začalo rozvidnievať. Kopu zveri na cestách, lúkach a húštinách - lane, jelenice, jeleni, líšky a štebot vtákov. A k tomu nádherný ružový zapadajúci mesiac skoro v splne naplno osvetlený práve vychádzajúcim oranžovým obrovským slnkom. A toto sa tak akoby plynule prelínalo - mesačný svit so svitom vychádzajúceho slnka. Proste pastva pre oči dva týždne zanášané púštnym prachom a pieskom, vypaľované ohromnou žiarou a teplotami. Proste sen každého fotografa. No a Dadu aj medzi takých fotografov radím. Šoférovala,  lebo ja som pomaly prispával, no veľakrát zastavila a mierila objektívom na tú krásu. A niekoľkokrát sa kôli záberom aj vrátila. Škoda že nemá nejakú profi mašinu, to by boli krásne zábery.
No a takto ráno v Banskej Bystrici skončila naša maličká výprava svoju púť. 

No ale v úvode som spomenul, že z tejto rally som si zobral veľké ponaučenie ktoré môže byť užitočné každému kto sa chce zúčastniť niekedy Abu Dhabi desert Challenge a nielen z´častniť ale aj dobre dokončiť. Lebo v týchto neznesiteľných teplotných a terénnych podmienkach mali problémy - myslím tým zdravotné aj najväčší majstri. Ešte mám v živej pamäti ako pred troma rokmi úplne skolaboval napríklad Nani Roma, veľa vodičov zvraciavalo krv. 
Aj tento rok prichádzali do cieľa vysilení dehydrovaní a gŕcajúci jazdci. Nič pre slabé organizmy. Žiadna oddychová pasáž po rovinách kde jazdca ovieva prúdiaci vzduch. Všetko v dunách - až 300 kilometrov, niekedy extrémne mäkkých a veľakrát s vyhrabávaním motorky či auta z piesku.
Na to musí byť organizmus patrične dopredu pripravený. Nestačí ráno vypiť liter a naplniť camelbag po okraj a za 150 km vypiť 3 litre vody, v tankovačke ďalší liter a ďalšie tri litre za ďalších 150km.. Prijde kríza a táto voda čo sa nedokázala v tele rozpustiť ale ostala v žalúdku ide z človeka von. Jednoducho sa zgŕcate.  A telo ostane dehydrované, krv zhustne a nedokáže živiny a kyslík dopraviť cez zúžené cievy do tela. A môžeme sa rozlúčiť s koncentráciou a silou.
Preto je dôležité už hádam aj mesiac dopredu na to myslieť a začať organizmus zavodňovať. Máme na to už aj prostriedky ako si to jednoducho sledovať. Teda obsah vody v tele. Väčšina osobných váh disponuje systémom merania obsahu vody v tele. Jednoduchým vyhodnocovaním elektrického odporu meraného prostredníctvom vysielania elektrického prúdu cez dolné končatiny. Aj ja mám takúto váhu, no zmeral som si to až teraz po návrate. no a zistil som že som na spodnej hranici normálu pod ktorú by obyčajný jedinec nemal klesnúť. A to nehovorím ako by to malo vyzerať u výkonnostného športovca. 
No a v tomto musím dať za pravdu Dade čo ma dávno dopredu na to upozorňovala. A mala mať od koho rozumy. Veď robila v Emirátoch medzi profi púštnymi jazdcami. A Sunderlanda nevynímajúc. Nieže by som ju nepočúval aj som o tom vedel, no stále boli iné veci prvoradejšie. No najprvoradejšie by malo byť hlavne zdravie. Preto na budúci rok to musí vyzerať úplne inak. 



...........pokračovanie nabudúce