Práve pred hodinou doviezol Vadim z Dubaja moju motorku. Je to Honda CRF 450 ale s karburátorom a z dvoma 20-litrovými nádržami. Je to dosť veľký rozdiel oprotí 25 litrom čo mám na KTM 450EXC Rally. Bohužiaľ nebude čas s z motorkou zoznámiť ešte pred štartom rally ako sa chová v dunách.
No začnem od momentu ako sme sa z Dadou vydali do Emirátov.
Odchod sme si naplánovali zhruba medzi 7.30 až 8.00 z Banskej Bystrice. Aj sa to podarilo tak na ceste sme nastavili navigáciu na letisko Budapešť. No hneď sme sa aj zakecali a prebehli odbočku na Šahy. Nakoniec sme sa cez kopec po úzkej ceste dostali za Zvolen a pokračovali na Maďarsko. Vtedy som kázal Dade aby nastavila v navigácii priamo súradnice parkoviska kde sme mali odstaviť auto a ich autobusom ísť k terminálu. Celkom nás potešilo že sa čas príjazdu celkom dobre skrátil. Asi o dvadsať minút. Tak v Maďarsku sme kúpili diaľničnú známku s tým že zastavíme až na parkovisku. Bez nejakého rozmýšľania som ťahal podľa navigácie ďalej. Trochu ma znervóznilo že nejdeme po diaľnici a ťahá nás to na nejaké polia. Opäť pozerám navigáciu a potvrdilo sa mi to čoho som sa obával. Aj keď som Dade vravel aby si skontrolovala formát zadávania súradníc, podarilo sa jej narvať stupňový formát do formátu stupeň, minúta, sekunda. Tak teda znova zadať správne. No a šok! Čas príjazdu sa posunul o trištvrte hodiny na necelú hodinu pred odletom a to sme chceli ešte poprerozdeľovať veci z Dadinej tašky do môjho kufra a prepravky a to zviazať a poobalovať skrečfóliou aby to bol jeden celok s váhou do 32 kg. No ako sme to prekladali a zviazávali už bol pomaly čas odovzdať batožinu. O dievča na check-in povedalo že zoberie iba kufor. Aj sme protestovali tak ďalšia slečna ktorá to prišla zhodnotiť len pokrčila pleciami, že to nezoberie. Poslala nás s tým k lietadlu nech sa dohodneme. Tam bolo treba prejsť cez kontrolu a samozrejme skener zachytil podozrivé predmety čo nepatria na palubu. Tak som prišiel o komplet náradie k motorke a nejakú kozmetiku. A pri nástupe do lietadla nám debnu aj tak zobrali a dali do nákladného priestoru. Tak neviem načo to bolo všetko dobré. Ale hlavne že sme stihli lietadlo, ktoré čakalo už len na nás. Po pristátí sme ale debničku nemohli nájsť až k nám neprišiel jeden pracovník letiska že či nehľadáme „šedý box“. Bol to nakoniec náš, no vyliezol do haly osamotený z úplne inej diery. Na hotel smi išli autobusom a potom metrom. Dada to tu pozná tak vedela presne kde vystúpiť aby sme boli pri hoteli.Tak sme zobrali náš náklad a na kufríkových kolečkách sme ho tlačili asi kilometer okolo Mariny popred množstvom reštaurácii k hotelu. No nebol to náš hotel, lebo Dada neznámo prečo do Googlu zadala iný. K nášmu bolo treba ísť ďalšie dva kilometre. Tak opäť tlačiť a keď už kolečká vypovedávali poslušnosť prišiel na radu taxík. A sme v hoteli. Vedeli o nás tak už len zaľahnúť a spať. Na druhý deň. 1.4.2016 sme popozerali okolo Maríny a večer, už za tmy sme sa dali pešo a potom metrom na perifériu Dubaja kde sa nachádza trhovište o ktorom Dada rozprávala. Pakistanci a ostatní podobní tu majú obchody s trochou vystaveného tovaru, ale ak vás tam nalákajú ponúkajú všetko možné. Odsunú regál a pred vami sa ukáže úzke tmavé schodište do podkrovia kde sa vo všeliakých zákutiach objaví úplne iné množstvo tovaru úplne iného sortimentu. Hodinky, okuliare a podobne. Čo len chcete. Dada zháňala sukňu pod šaty ktoré sa jej zdali príliš krátke na tunajšie zvyky. Po návšteve takýchto podkroví odchádzana však mimo sukne ešte s novými okuliarmi, šatkami. Aj mne sa ušli nové zrkadlové okuliare. Keď ste dobre zjednali, dalo sa to dostať za babku.
2.4.2016 – prológ
Bez problémov som prešiel predvčerom administratívnou a včera, asi tým že Dada sa pozná s celým organizačným týmom aj technickou prehliadkou. Lebo s tou vodnou nádržou a chýbajúcim zdravotným a bezpečnostným príbalom, dopraskanými chráničmi by som asi neprešiel . Dnes bol doobeda brífing a o druhej som sa vydal s motorkou na ktorej som ešte vôbec nesedel 15-kilometrovou spojovačkou po ceste na prológ, čo bol vlastne ako special test na MS Enduro. Teda dvoička na dve kolá s tým že po prvom kole sa nadjazdom vystriedali stopy a každý jazdec absolvoval tú istú dĺžku trate. S motorkou som sa len zoznamoval, takže to nebolo nič valné, predbehla ma aj Žeňa nesterová čo bola v Afrike a robili jej veľký problém duny. Je však motokrosárka tak toto jej asi trochu sadlo. Po prológu som dal ešte Chalanom zo servisu Husqvarny s ktorou má Vadim dohodu o servise mojej motorky vymeniť reťaz za dlhšiu, vymeniť batériu a trocha doladiť motor. Teraz idem do postele a ráno štartujeme do prvej riadnej pieskovej etapy. Neviem ako bude v bivaku z internetom, tak sledujte výsledky a live tracking na stránke abudhabidesertchallenge.com Držte palce!
3.4.2016 – prvá etapa
Presun asfaltom bol asi 107 kilometrov kde bolo možné okolo 52-ého kilometra natankovať. Plánok tej pumpy sme dostali, tak som si ho hodil do vrecka. No stále som bol v tom že to je na 78-mom kilometri tak som to miesto prepálil a išiel rovno na štart special stage /SS/. Do tankovania v SS to bolo asi 160 kilometrov tak ten benzín čo mi ostal bohato stačil. Nevedel som ako ten motor žerie, tak som si to potreboval overiť. Začiatok SS do prvého CP bol po pieskových pistách a tam som trošku zabehol ale stratil asi iba 1-2 minuty, Tak ma predbehli nejakí jazdci čo štartovali tesne za mnou. Strašne zle sa mi išlo. Motorka lietala zo strany na stranu a nevedel som čím to je. Predbiehali ma ďalší, lebo sa štartovalo od najhoršieho k lepším a prvých 15 z prológu si mohlo vybrať pozíciu na štarte. Tak ma začali predbiehať Sunderland, Price,Viladoms, Laia a ostatní. Zastavil som a pozerám ako mám nastavený tlmič riadenia. Skoro na minimum. Tak som ho pritiahol tak ako ho jazdím ja a razom to bolo citeľne lepšie. Za CP už nasledovali duny. Zopárkrát som sa z nedostatku rýchlosti zahrabal a najhoršie na tom že motorka strašne zle štartovala tak každé zahrabanie ma stálo tak 5 až 10 minút. To som sa už ocitol na chvoste. No postupne som si zvykal a začal dobiehať a predbiehať posledných. Tak striedavo, lebo keď som musel štartovať tak ma zase predbehli. Naviac pri štartovaní bolo treba vyradiť aby to išlo ľahšie a to je na motorke zahrabanej v piesku veru nie najľahšie. Moja KTM aj predtým BMW aj Yamaha štartovali cez spojku bez problémov.Začal som pozorovať že pri pretáčaní kola zaboreného v piesku na mieste s motorkou hádzalo zo strany ma stranu. Aj keď mi Vadim hovoril že mám nové mousse aj gumy tak som myslel že je mäkký mousse a guma nie je vyskočená z ráfku. No predtým som si toho nevšimol. Takto to pokračovalo až na šotolinovú cestu, z ktorej spopod dún trčali len také pár metrové kúsky, taká bola zafúkaná. Rýchlejšie bolo ísť povedľa a ťahať sa dopredu slalomom medzi dunami. Postupne sa duny stratili a cesta rozšírila a mohlo sa páliť. No motorka už riadne hádzala zo strany na stranu, no chcel som doraziť do CP kde bol servis a možno by sa našlo aj náhradné koleso. Len naraz prásk. Čosi ma riadne treštilo po zadku. Samozrejme zastavím a vidím tú spúšť. Koleso vyzuté, drôty roztrhnuté a vytrhnuté tak na pol metra z gumy. To ma teda zbičovalo. Bolo jasné že je koniec, pretože ta vysunutá guma z ráfku s drôtami mi vyšúchali diery do nádrže a benzín bol fuč. Odbočovalo sa zase do dún a neviem si jazdu predstaviť. Tak som poslal správu že stojím a nepôjdem ďalej cez MiniTraxxer, čo na tejto rally nahrádza klasický Iritrack. Odpísali že prijde za pol hodky Sveeper – že ma odvezie do bivaku. No vtom zastavilo nejaké domáce auto, snažili sa mi pomôcť a povedali že keď nezabočím do dún a budem pomaly pokračovať na jednotke prijdem za dva kilometre do tankovačky a servisnej zóny. Tam som došiel ale medzitým som sa musel vrátiť po rukavicu čo mi vypadla. Pickup čo odvážal vypadnuvších tam bol tak sme naložili a išli do bivaku. Cestou som s chlapom kecal mojou slovensko- nemecko-anglicko-maďarskou rečou ale rozumeli si. A vysvitlo že on mi minulý rok vyťahoval moju Yamahu z pieskovej duny čo ma predtým odtiaľ odviezol vrtuľník. A zostala mu na to krásna spomienka - vypálený kus lýtka od výfuku. Aj mi tú jazvu ukazoval.
Motorku sme dopviezli do bivaku a z Kazachstancami čo sme s nimi v jednej partii sme špekulovali že čo s tým. Či zohjnať kus plastu a prevariť diery do nádrže alebo zohnať tenký hliníkový plech a cez lepidlo ho tam prinitovať. Lebo takú nádrž nezoženiem a túto kúpil Vadim od nejakého Američana. Ale potom som zaviezol motorku k našim Husqvarňákom a ich šéf bez mihnutia oka dal odmontovať nádrž, vymeniť gumu a po nejakom telefonáte vravel že posiela jedného chlapa asi 250 km do Dubaja pre druhú nádrž.Medzitým som sa s Dadou boli vykúpať v malom bazéne čo postavili priamo v bivaku. A naraz sa popri bazéne začali tvoriť skupinky klábosiacich. Že sa Dada aj hanbila vyliezť. Večer ma naraz pri jedálni našiel Martin Volný že aj z Bražinom a ďalšími českými chalanmi si tu prenajali štvorkolky, a v bivaku našli voľné dva stany a ostanú tu do konca. Hlavne že sa tu môžu do sýtosti aj najesť a nikto si toi nevšimne. Ešte sme s Dadou u nich pokecali, no dada išla ešte zháňať nejaké karimatky a nafukovačky, lebo na tých ťavých hovnách by čo máme v stane by sa bohvieako nespalo. Asi počítala že tu bude v stane mäkučký čistý piesok. Podarilo sa jej to a vlastne prečo by sa jej to nepodarilo, keď si tu všetkých tak domotala že každý nám pomáha ako sa dá. Bolo už jedenásť večer, nádrž ešte nebola no Šón či ako sa to píše /vedúci od Husqvarny/ povedal že môžem ísť spokojne spať, ráno bude motorka pripravená.
4.4.2016 05.10 hod. Od piatej počúvam akúsi celkom peknú hudbu a asi štvrť hodiny sa prevaľujem. Dada ako zabitá. Pozriem na mobil – 5.20. No super, to bol asi Dadin budík. A viem že Dada bola dohodnutá s fotografmi že ju zoberú pred šiestou na hromadný štart – asi 140 kilometrov od bivaku. Rýchlo sme vstali, hygiena, obliecť sa rovno do motorkového. Idem k stan u Husqvarny, nikto tam nieje ale motorka pripravená. Naštartujem, a naberiem doplna benzín čo nám tu dávajú koľko potrebujeme. A na raňajky. Medzitým ma odchytí Dada že behá za mnou po celom bivaku či ešte niečo nepotrebujem lebo už musí ísť. Štartovalo sa v troch skupinách ako sme mali byť po 132 kilometrovom prejazde odštartovať do SS. Motorka išla perfekt, aj predná brzda čo som dal opraviť išla už ľahúčko. Po príhazde na hlavnú štvorprúdovku vidím pri krajnici štvorkolkára ako sa v niečom rýpe pod strojom. Spomalím, odkýval že OK, tak som zase pridal. A pomyslel som si: „ten má ale smolu“. No ani po sto metroch trieskanie v motorke. A nakopávačka tvrdá. Tak to je teda koniec. Zase píšem správu že mám technický problém a potrebujem doviesť do bivaku. Po štvrť hodine aj keď všetkých posielam ďalej sa zastavuje jedno servisné auto. Skúšajú čo je s motorkou a pozrú na mierku oleja. Paráda! Motor bol bez oleja. Tak jasne že sa zošrotoval. Po chvíli prijde sveeper. Zase iný. Skladáme motorku u Husqvarny. Šón skúša, a čosi rozoberá. Aj som mal také tušenie že som im ráno zobral motorku ešte predtým ako chceli naliať olej, ale Sean hovoril že ho včera kontroloval. No to akosi neverím že by za 15 kilometrov sa všetok stratil. A nalievací otvor ani nebol utretý. Radšej som odišiel sa prezliecť. Vrátim sa a stále sa rozoberalo. Tak som radšej odišiel nech nezavadzám a popritom som vykuchal elektrickú zásuvku čo máme v stane a nedajú sa tam strčiť nabíjačky. Tunajší trojdierový systém. Podarilo sa mi odtiaľ niečo vyhodiť, prepojiť a zväčšiť diery. Už funguje aj na naše zástrčky. A idem pozrieť na motorku. Čo nevidím? Čistučký druhý motor a akurát zapájajú elektriku. Uvidíme čo z toho bude a idem čosi popísať, lebo od vtedy ako sme odišli z hotela som nič nepísal. Keď sa vrátime z púšte na Yas Marina v Abu Dhabí to hodím na moju stránku.
Večer:
Už poobede bola motorka hotová, aj som ju odskúšal a ide dobre. Tak zajtra štartujem ale z úplne posledného miesta. Nevadí. Len škoda tých dvoch dní za ktoré som dostal riadnu penalizáciu. Aby sa mi dobre a pohodlne išlo, a ako to býva vždy pred touto rally zvykom, a teraz sme zanedbali, ma Dada nakrátko ostrihala a konečne nie som ako bezdomovec. Pokecali sme s českými štvorkolkármi a stavil sa pri nás aj Vadim Vadim nakoniec zavolal kamaráta, nejakého vysokopostaveného so 4-miestnou bugynou a zviezol Dadu aj s jedným z českej výpravy po dunách. Keď sa vrátili boli obaja celí zelení a roztrasení . Keď ukazovali to video čo natočili z auta tak som sa ani nečudoval. Stále vrieskali od strachu a každú chvíľu si mysleli že sa prevrátia alebo zapichnú do duny. Je polnoc a ráno o piatej vstávame. Štartujem o pol siedmej.
5.4.2016
Tak že sa vyspím bolo len moje želanie. Do druhej som sa prevracal a o trištvrte na štyri Dada vyliezla zo spacáka a začala si umývať zuby, chystať veci. Že sa dohodla s Edom Bauerom, fotografom že ju zoberu spolu s Cristianom o pol šiestej do dún niečo nafotiť. Už bola skoro hotová keď zistila že sa pomýlila o hodinu. Tak sme zase zaspali a o tú hodinu zase ledva zobudili.
Ráno motorka krásne chytila nemal som do CP2 s tankovaním vážnejšie problémy a prišiel som tesne za bratmi Preusoovými. Hovorili že to bolo strašne náročne a teraz nasledujú jednoduchšie pasáže. Odišli predo mnouasi o 5 minút. Výjazd z CP bol vpravo na cestu, potom asi po kilometri odbočka vpravo na pistu. Blížim sa k odbočke, krásne to sedí, akurát šípka ukazuje kdesi dopredu k WP. Už idem odbočovať keď Thomas a Stefan ešte z jedným sa blížia z protismeru, aj keď tam bol speed limit obrovskou rýchlosťou a ukazujú že naspäť. Nestihol som im ani ukázať že ja idem dobre a pálili ďalej. Ja som v kľude odbočil a išiel presne podľa roadbooku, nehľadiac na šípku. Na tejto rally svieti šípka permanentne a ukazuje smer k WP. No keď nie je voľný terén ale spleť píst, brán a ktovie čoho ešte treba sa držať nakresleného itinerára, lebo k WP podľa šípky sa nedá dostať. Tak som celkom s prehľadom, neskôr zase v dunových poliach to dotiahol až do cieľa. V cieli som bol spokojný, Husqvarňácu zobrali motorku do parády. Bežná údržba, dotiahnutie ovládača treepmastra a roadbooka čo sa mi otáčal na riadidlách. No ale neskôr sa ukázalo že to bol jediný deň čo som nemal problémy s motorkou.
6.4.2016.
Štart bez problémov. Nikde som sa nenáhlil, snažil som sa ísť na istotu, lebo každé zahrabanie alebo pád na dune stoí pri tých teplotách veľa síl. Zároveň sa ale nesmie ísť pomaly. V piesku to jednoducho nie je možné. Tak sa mi išlo s vedomím že už mám dobrý motor a overený vvo včerajšej etape. Už sa blížil CP2 kde sa aj tankovalo, keď po prechode jednej duny som motorku zašliapol, zaborilo sa predné kolo a spadol som. Motorku postavím, no nejde naštartovať. Zapínam Sentinel aby na mňa neskočil Nasser al Attyah, či ostatné vedúce autá čo boli už isto nablízku. A podarilo sa mi motorku stiahnuť z duny do bezpečného miesta Stále štartujem a motor ani len neodpálila. Tak cez Minitraxx píšem zase správu. Že mám technickú poruchu ale pracujem na tom. Keď prišla odpoveď že pomoc je na blízku a môžu prijsť už o pár minút tak som spresnil že nemôžem naštartovať a už mám aj slabú batériu. Po chvíli prišli tri organizačné autá. Pokúšali sa mi pomôcť. Skontrolovať palivový systém, zapaľovanie. Po demontáži prednej nádrže vyberám sviečku a tá bola bez iskry. Tak skúšať všetko možné. Najskôr vypinač, potom výmena sviečky, potom inbusák do fajky či vôbec kope. Nič. Rozpletám niektoré zväzky drôtov a kontrolujem konektory a poistku. Zase nič. Ešte to skúšame s exrternou batériou, ktorú tam majú „záchranári“ poruke . Nič. Alternátor ani indukčnú cievku tu náhradnú nemám tak sa po čase musím zmieriť že ma opäť odvezie sveeper. Motorku provizórne zložíme a naložíme na auto. A poďme cez duny do CP kde je tankovanie. Teda to bola jazda. Ja v Jeepe, motorka na plošine pred nami a ešte jedno auto za nami. Sem-tam niekto zapadol a iný im pomáhal stiahnuť z duny a potom skúšať znova alebo dunu nejako obísť.za jednou dunou vidíme zahrabanú Katarskú Toyotu. Naše osádky im tiež prišli na pomoc. A vidím že Toyota má aj vyzutú gumu. Keď je m,isia našich záchranárov splnená ide sa ďalej. Jeep so mnou posledný. Po zjazde z jednej duny do jamy a výjazde na druhúdunu sa zahrabávame. ˇšofér skúša všetky smery aj s riadnym rozbehom, no márne Už sa dohovárajú s ostatnými autami čo robiť. No naraz osádka vyskakuje a odpúšťa pneumatiky. Skoro na nulu. A opäť cúvame do duny aby sme sa rozbehli na druhú. Podarilo sa ale len tak-tak. Napadlo ma že napíšem Zuzke Nováčkovej a pošlem fotku z tejto akcie cez MMS aby to mohla dať na FB. Podarilo sa, lebo na vrchole každej duny sa dá chytiť sigmál GSM. Akurát písať keď lietate po kabíne ako špinavá handra aj keď ste pripútaný je naozaj obtiažne.
Takto sme sa dostali až do CP2. Tam bol pripravený starý známy blonďák z prvej záchrannej akcie. Preložili sme motorku na jeho auto aby trojica záchranných áut mohla pokračovať po druhej časti dnešnej trate. Celé zabezpečenie tejto rally je na úžasne vysokej úrovni. Či zdravotné, čo som mohol posúdiť na minulých ročníkoch alebo pomoc pri technických problémoch. V bivaku sme motorku zložili u Husqvarny. A chalani sa pustili hneď do roboty. Všetko premeriavali a hodnotili. Zase som ich nechal nech robia v pokoji. A večer som prišiel pozrieť. Sean mi ukazuje kde bola chyba: spálené vinutie zapaľovacích cievok alternátora. Aj u KTM 300 sa mi to raz na MČR stalo. Až vtedy som si uvedomil že za tou dunou som nespadol len tak pre nič za nič. Na vrchole motor zdochol a pod ním som sa zapichol predkom do piesku a padol. S plynom, ako by sa malo z vrcholu duny ísť by sa to asi nestalo. Tak motorku som malopäť pripravenú, tentokrát na posledný deň, ktorý teba dokončiť, lebo na zaver sa dávajú motorky do Parc-fermé a odtiaľ rovno na pódium. Vypadnutie v posledný deň znamená nedokončenie.. no mám pomaly všetko na motorke vymenené tak snáď by sa to mohlo podariť, aj keď organizátori opäť sľubujú ťažký deň a teploty nerustále stúpajú.
7.4.2016
Zo začiatku sa darilo. Po cvíli som predbehol Thomasa aj Stefana Preussa a po niekoľkých kilometroch som ich už ani nevidel za sebou. Avšak medzi takými malými dunami som prebehol kus po takej pieskovej planine a pokiaľ som sa zbadal bol som od ideálnej stopy možno 500 metrov bokom a napojiť som sa musel len podľa šípky a to krížom cez duny,kým ostatní išli jednoduchšou cestou. Tam ma Preussovci aj ešte z jedným ktorý sa ich vždy chytal predbehli.Keď som ich dobehol išli sme strašne dlho všetci štyria spolu. Až nejakých 10 km pred CP2 kde sa s 15-minútovou neutralizáciou malo tankovať bola taká vysoká duna v streda prerušená jamou. Išlisme tesne za sebou a už skoro na vrchole som dostal takú spŕšku piesku do okuliarov že som nakoniec ostal pár centimetrov pred vrcholom. Zvalil som motorku, stiahol predné kolo dole a postavil. Stlačím štartér – nič. Ani nepretočilo. Naštartovanie nohou v tom svahu vôbec nehrozilo tak som pracne stiahol motorku do tej jamy.Tam po chvíli naskočila a okolo duny som sa dostal na druhú stranu a začalnaháňačku. No v CP som zistil že odbehli asi 5 minút. Natankujem, doplním vodu do camelbagu, zjem tri tyčinky a vypijem 2 gel&.- A veľa vody. Dostávam kartu a na znamenie štartujem. Zase netočí. Tu som však nohou naščtartovalbez problémov. Tak štartujem do posledného 120-kilometrového úseku rýchlostnej skúšky po ktorej by malo byť už len 107 kilometrov na okruh F1. Dohnať stratu som nemienil, len spoľahlivo dôjsť. No podarilo sa mi za jednou širokou asi len 4 metre vysokou dunou padnúť. Zdvihnem motorku a zase problém naštartovať. Až som sa zadýchal. Uvedomil som si že nestačí mať zapnutú výstrahu cez Sentinel, lebo sa Deniz z Turecka mi tri dni vopred vravel že aj pípal aj tak ho za dunou zrazilo auto. Aj na brífingu ostro kritizovali autá ako sa niektorí správajú k motorkárom. Tak som neváhal. Zložil prilbu a postavil na vrch duny tesne za seba. To by malo signalizovať ostatným kde stojí motorka. A štartoval. Aj bez plynu, aj s plynom, aj podopretou stojanom a stojaci na ľavej stupačke. Bolo strašne horúco a od vysilenia som išiel skoro zdochnúť. Asdi po 10 minútach sa podarilo. Najskôr sa ozvala, potom opäť . nakoniec naskočila. Prešiel som kúsok vedľa mimo trate, trocha zahrabal zadné kolo aby nespadla a podoprel ešte stojanom. Zobral som prilbu a išiel pokračovať. No v sypkých koľajách od áut mi opäť vysilenému ušla spopod rúk a spadla. Našťastie som asi na piaty raz naštartoval. Potom sa mi išlo strašne zle. Bol som vysilený, nemohol som ísť naplno a keď v piesku idete pomaly tak je to hádam ešte horšie. A s pocitom že ke´d spadnem, môže to byť posledný raz. No podarilo sa nakoniec prísť do cieľa. A ani som nebol posledný. Čakali ešte na dvoch jazdcov. Tých 107 kilometrov po ceste bola už hračka no 5 km pred cieľom som si nebol istý rozdelením pruhov na diaľnici, tak som tesne pred rozbočkou ostal na pravej krajnici, lebo po minulých skúsenostiach viem, že také pomýlenie môže človeka stáť aj ďalších 50 až 100 kilometrov naviac.. Zisťujem že som mal ísť vpravo. No tých áut odbočovalo vpravo strašne veľa a nedalo sa prejsť na druhú stranu k tej vyštafovanénu trojuholníku pred panelom so šípkami vpravo-vľavo. Dosť dlho som čakal no naraz sa naskytla možnosť. Ale prešiel mi mráz po chrbte. Ešteže som išiel pomalšie, lebo z ľavých pruhov jedno auto pri veľkej rýchlosti stočilo tesne pred tým trojuholníkom vpravo a minuli sme sa asi o 20 centimetrov, pričom obaja sme museli strhnúť riadenie. Auto vľavo a ja vpravo. A to auto skoro zošúchlo ľavou stranou zvodidlá. Tak potom až do cieľa som šiel s drkotajúcimi zubami a trasúcim sa celým telom. A to som sa v cieli dozvedel že jeden jazdec sa podobnej kolízii nevyhol a skončil so zlomenou chrbticou.
V cieli išli motorky do parc-fermé. O trištvrte na štyri sa malo ísť po jednom na pódium čo bolo na druhej strane okruhu. Mali sme čas tak sme s Dadou ľahli na lavičky hlavnej tribúny nad boxami. Tak sme fajne zaspali až Dada vyskočí a kričí – vstávaj už si mal dávno ísť! Rýchlo som sa ospalý a potácajúci sa dobehol do boxu kde boli motorky. A to už štartovali poslední. Quintanilla, Price, Laia, Sunderland,, Al Balloshi, Rodriguez. Nestačil som si ani zobrať itinerár tak za nimi. No zablúdili a ja s nimi. Oni však mali čas a ja nie. Tak som intuitívne našiel cestu a pre zmenu oni za mnou. Našťastie nakoniec všetko dobre dopadlo, aj Dada si zohnala okamžite odvoz na ceremoniál aby mohla čosi pofotiť.
Záverečná slávnostná večera bola na okruhu vonku pri bare. Množstvo jedla, pitia, odovzdávanie cien najlepším. A množstvo osobných stretnutí, rozprávanie zážitkov. A hlavne otázky: „ Na akú ďalšiu raly sa chystáš? Kde sa zase stretneme?“ Taký záver rally aký má byť.
8.4.2016
Dohodli sme sa so španielmi čo sme sa skamarátili ešte v bivaku že nás zvezú do Dubaja. No nakoniec to nebolo možné lebo do ich auta by sme nenapchali batožinu. Tak Dada vybavila odvoz u Crazy Camel teamu. Sam Smith nás mal vyzdvihnúť pri hoteli a naložiť so všetkým do pickupu. Čakáme a on nikde. Len o chvíľu má dada správu že už je na ceste že nás pred hotelom nevidel. Nebolo kde zaparkovať tak obišiel ostrovček okolo hotela a išiel. My sme čakali na recepcii. Potom napadlo Dadu že by nás zobral Sunderland. Jeho auto aj s motorkou bolo pred susedným hotelom. Bežala za ním, no on bral všetkých ostatných KTM-ákov tiež do Dubaja a už nemal miesto. Tak sme si zobrali taxi. Do Dubaja žiaden problém.Len k hotelu to akosi nešlo. Aj keď sme mu presne ukázali kde je vždy prepálil nejakú uličku a už zase bolo treba prejsť niekoľko kilometrov. Nakoniec som zapol GPS v mobile a viedol ho. No zase nedával pozor. Zastavoval sa u miestnych taxikárov že nás presadí k niektorému z nich no nikto nevedel kde je ten hotel. Nikto si nepamätá tie stovky hotelov v Dubaji. Tak sme s dadou ho viedli zase podľa GPS ale takou cestou a tak pomaly až sme mu povedali že aby zastavil, aby zase ho to neodrazilo niekde preč od hotela. Vyhodíme veci z auta a dada vraví „veď táto budova čo sme pred ňou sa podobá na ten hotel čo máš foto v mobile!“ A naozaj. Len názov mal na fasáde ale iný ako znelo v rezervačke. Ale bol to nakoniec on.
Poobede sme ľahli na krásny trávnik pri pláži a zaspali. Až keď sa začalo zmrákať nás chládok zobudil. Navečer sme zase pozreli to tržište. Dada zháňala pre kamarátku hodinky. Červené. Aj keď už zatvárali, lebo bol voľný deň zase nás ťahali obchodníci po tajných skrýšach. Hodinky sa našli, ale za 350 dirhamov. Asi 85 eur. Po dlhých jednaniach – 200 dirhamov. Jasne že veľa, keďže je to fejk. Za nami ešte bežali že 150. Hovorím Dade nech pýta za 50. Vysmiali nás ale už bolo 120, potom 100. Tak odchádzame a pýtame sa na metro. No sme sa pomýlili a vraciame sa. Hovorím: „Nepýtaj sa už na tie hodinky, ale len na metro“. Tak spravila a oni len a len hodinky. Že 80. A my že nechceme a kde je metro. Potom 70 a 60. My len : Kde je metro?“ A oni že tam tade je metro a za 55. My ideme smer metro a oni: „heééj! 50!“ Tak berieme a padáme na hotel. Na hoteli Dada vygoogli že originál v limitovanej sérii stojí min. 2500 €. Naše vyšli za 12.50€. Celkom by ma takéto kšeftovanie bavilo.
9.4.2016.
Konečne sedíme v lietadle a opúšťame Dubaj. Ja v motokrosových čižmách a bunde s vreckami a vakom na camelbag napchanej použitým prádlom a Dadinými topánkami. Vedľa na pravej strane lietadla jeden típek otravuje ľudí nahlas hrajúcim mobilom. Len tak- tak som sa udržal na uzde, nevystrčil do uličky nohy a nepovolil som si pracky na čižmách. Za obeť by padli aj nevinní. Ten smrad by usmrtil minimálne pol lietadla.
No dostať sa do lietadla nebolo zďaleka také jednoduché. Ráno nás z hotela začali vyháňať po jedenástej. Stihli sme si navariť polievku, párky a dali si ľahké raňajky. Batožinu zhruba zbalenú do 8-mich tašiek, kufrov a prepraviek nám uschovali pri recepcii a sadli sme do taxíka smer Barasti Beach. Dada tam chodievala z roboty keď mala voľno. Pekná čistá pláž, bez vstupného. Pobede prišiel Marcel zo ženou a že nás zvezie do hotela pre batožinu a na letisko. A tu začali zase stresy. Dadinu batožinu aby sme neplatili dodatočné poplatky sme rozdelili do môjho kufra a prepravky, čosi napchali do bundy a príručnej batožiny. Kufor s prepravkou sme dali riadne obaliť skreč fóliou a hodili na check-in. Ukázala 35 kg. Tak že máme tri minuty aby sme z toho čosi vybrali alebo rozdelili. To rozdelenie nepripadalo kôli cene do úvahy tak som z kufra vybral motokrosové čižmy a obul si ich.A do bundy ešte napchal ďalšie handry. Zase zabaliť a utekám už celý spotený na váhu. 31 kg. Super! Ani nemihli okom nad tým objemom akurát sme to podali pri zvláštnom okienku. Nie ako tie zduté „nadmieru ochotné“ slečny na budapeštianskom letisku.
Zase beh ku lietadlu. Pri kontrole skenerom som zapípalal no stačilo vyzuť čižmy a bolo to OK. No ten smrad – to bolo hrozné. Mne ešte vyhodili súpravu skrutkovačov a imbusákov čo sme kupovali v cyklistickom obchode pred štartom. Nevadí, kúpim v Tescu také isté ako mi vyhodili v Budapešti. Lacnejšie a sú tam aj oriešky 8, 10, 13. V Budapešti pristávame pol hodinu po polnoci.
Stresy neskončili. Stratil som lístok od parkoviska a nevieme číslo na šoféra ich autobusu. Skoro trištvrte hodiny strácame púrehadzovaním vecí v batožine a surfovaním na googli až si Dada spomenula že predsa má číslo v telefóne. A už sme boli za chvíľu v aute.