DomovAKTUALITYPredaj - produktyServisAkciePrenájom priestorovPožičovňaMotošportKontaktGDPRMédia
Motošport > Albánia rally 2018

Albánia Rally 2018

Menu

Greece rally 2x20
Africa Eco Race 2020
AbuDhabiDesertChallenge 2019
Contec XL rally 2018
Albánia rally 2018
Africa Eco Race 2018
ME Enduro Gelnica 2017
Bosnian Warrior 2017
Serres Rally 2017
Rally Kopanice 2017
Sardegna Rally Race 2017
Hellas Rally 2017
AbuDhabiDesertChallenge 17
Africa Eco Race 2017
Sardegna Legend Rally
Serres Rally 2016 - Greece
Sardegna Rally Race 2016
Hellas Rally 2016 Greece
AbuDhabíDesertChallenge16
Africa Eco Race 2016
Merzouga Rally 2015 Maroko
ISDE 2015 Slovakia
Serres rally 2015 - Greece
Sardegna Rally Race 2015
Hellas Rally 2015 Greece
DrapákRodeo Extrém Enduro
AbuDhabiDesertChallenge 15
Africa Eco Race 2015
Merzouga Rally 2014-Maroko
Serres Rally 2014 - Grécko
Sardegna Rally Race 2014
Hellas Rally 2014 - Grécko
AbúDhabí DesertChallenge14
Africa Eco Race 2014
Sardegna Legend Rally 2013
ISDE 2013 Sardegna
DAKAR 2013
ISDE 2012 GERMANY
Sezóna 2012
Dakar 2012
ISDE 2011 Finland
Sezóna 2011
ISDE 2010 Mexiko
Sezóna 2010
ISDE 2009 Portugal
ISDE 2005 Slovakia
Reporty zo súťaží

Aktuality

9.6.2018 - Prebierky Oficiálna stránka: rallyalbania.org
 
 
Máme už po prebierkach a zajtra nás čaká krátka asi 90 kilometrová rýchlostná skúška.
No ako to všetko začalo?
Túto rally som vôbec neplánoval ísť. Po tom ako tento rok nejde Sardegna Rally Race, dosť ma lámali českí organizátori Croatia rally, no je to rally skôr taká turistická s krátkymi rýchlostnými skúškami. Bol som preto nachystaný ako obyčajne na Hellas Rally. No rozhodlo to, že na domácich majstrákoch Enduro sa mi dosť darilo a Hellas kolidovala s crosscountry Skýcov. Tak som sa prihlásil na Albániu. Z rozprávania som bol však pripravený na to že to bude vyslovene amatérsky organizovaná rally s obrovskými chybami v roadbooku, problémami vo výsledkoch a nezaujímavou traťou.
Motorku som si začal pripravovať v predstihu. No ako to býva zvykom skutočné stresy príjdu až nakoniec. Deň pred plánovaným odchodom som ešte menil pružinu za zadnom tlmiči a zistil som pritom že tečie. A skoro 2000 km off roadu predo mnou. A viem z 300-vky čo je to vytečený tlmič. Ako vtedy lietajú nohy poza uši. Rýchlo som teda pozliepal motorku a pre istotu naložil aj 450–ku keby niečo. A ešte večer letel do Banskej Bystrice k Milanovi nech mi to spraví. Dal som mu ho a išiel bivakovať na pumpu. Ráno mi ktosi klope na okienko a to srbský kamionista že či sa z kamiónom dostane na políciu. Samozrejme som nevedel. Po chvíli že či by som ho tam nezaviezol, lebo musí zaplatiť 250 € pokutu za rýchlosť. Tak som ho tam zobral , aj počkal a zobral naspäť ku kamiónu. Nechcel som nič, no nabalil ma pivami a džúsmi a veru na druhý deň dobre padli. Ešte som zavolal na obed Dadu, že sa aspoň rozlúčime, lebo u nej nikto nevie či sa za pár dní nevyparí do sveta hoci aj na pol roka. Aj keď bola nachcípaná išla, a potom so mnou aj na nákupy k Žuborovi. Našťastie, lebo keď pani Žuborová nemohla nájsť sklíčka do mojich okuliarov, zavolala ju za pult a Dada tie sklíčka našla. Aj v KTM. Potreboval som originál náradie, lebo na každej rally ho stratím. Pritom viem že oni tam nedržia vôbec nič, všetko len na objednávku. No to náradie náhodou mali, lebo si to jeden pán objednal. Dada zagúľala očami a už náradie ležalo predo mnou na pulte. Rýchlo som zaplatil a pobral som sa preč. No ešte som započul predavača ktorému práve zazvonil telefón: „Pane, musím vás sklamať. To náradie ešte pre vás neprišlo“ Tak sa týmto zároveň ospravedlňujem dotyčnému a dúfam že to náradie nepotreboval tak nutne ako ja. Poobede som ešte zobral provizórne opravený tlmič a išiel do Brezna pre Maťu a vyrazili sme na cestu. Samozrejme som prepálil odbočku na Zvolen, potom aj náhradné riešenie – odbočku na Ostrú Lúku. Naspäť som zase len tak tak odbočil na ten Zvolen a skoro prepálil aj odbočku na Šahy. No to bolo hádam všetko a po dvojhodinovom spánku pri moteli Džep v Srbsku sme sa ocitli v centre Tirany v depe.
Boli sme tu prví zo slovákov, tak sme obsadili miesto pre ostatných aj pre družobný Czech Beer Rally Team, ktorí jazdí s trefným sloganom: „ No beer, no power“
celý deň som robil motorku, no na prebierku bola už vcelku pripravená a skoro kompletná.

10.6.2018 – prológ
Ešte som na rally nezažil aby jazdcom povedali: „nastavte si na treepmastroch obvod kolesa 216cm a malo by to sedieť. Zvláštne. Žiadny kalibračný kilometer a to každý má inú pneumatiku a každý mousse inej tvrdosti. No čo, tak sme si to tak nastavili. Aj Rudo.
Krátka – asi 65 km rýchlostná skúška toho veľa neukáže, lebo každé zabehnutie sa vo výsledku prejaví aj v rádoch desiatok miest. Aj tak som sa ocitol spolu s asi siedmimi jazdcami v jednej minute. Celková spokojnosť, hlavne s tým že s motorky nič neodpadlo. No a čo ma doslova šokovalo – všetky odbočky – či na ceste alebo v teréne mi sedeli na milimeter! Tak som sa rozhodol že chalanom načiaram ten kilometer aby si mohli natripovať. Všetkým to išlo až na Ruda. Na kilometri mu to ukazovalo okolo 620 metrov. Špekulovali sme meniť čidlo, čistiť konektory a nič. Keď už chcel vymeniť treepmaster, ktosi zahlásil: „ Rudo a nemáš ty tam nastavené míle? „ A veru mal. Zmenil to na km a bolo to v poriadku. Tak nechápem ako mohol potriafať tie odbočky keď mu to vôbec nesedelo. V cieli som našiel Maťu pri tom čo robí vždy prvý deň na rally keď sme na trati. Upratuje mi auto lebo doma sa balím tak že všetko hádžem krížom – krážom na kopu. A potom neviem nikdy nič nájsť. Takto mi stačí napríklad povedat: „Maťka, podaj mi prosím brzdové platničky!“ - a hneď ich mám pri motorke. Zlatá baba!
Výsledky tu nebudem uvádzať, každý koho by to zaujímalo ich nájde na http://rallyalbania.org/.

11.6.2018 – 1.etapa

Maťo čo štartoval 4 minuty predo mnou ma naraz predbieha – čo sa stalo? Žeby zablúdil? Tak som sa ho chytil. Až prišli stúpajúce kamenisté cesty vystlaté obrovskými guľáčmi. Tam som nasadil a predbehol ho. Na rovnejšom úseku zase mňa on. Tak sa to opakovalo až naraz ma predbehol v tých kameňoch. Potom sme išli spolu za sebou dlhé kilometre, pokiaľ pozerajúc do roadbooka som skoro nedobrzdil zatáčku a ocitol sa predným kolom na hrane mostíka a 5 metrov podo mnou zurčiaci potok. Potom som ešte kúsok zabehol a zastavil ma náklaďák s fúrou dreva ktorý sa zasekol v zatáčke a nedalo sa ho obehnúť. Tak som prišiel za Maťom asi minutu. V cieli povedal, že okukal odo mňa ako ísť tie kamene – len držať dobrú rýchlosť a vtedy to tak nerozhadzuje. Maťa s Ducatom aj ostatní už boli v bivaku tak nič nebránilo pripraviť motorky na dve maratónske etapy, keď medzi etapami sú motorky v uzavretom parkovisku a nesmie sa na nich nič robiť. Mojej motorke sa konečne ušiel aj nový olej lebo som ho tam mal ešte z Afriky z posledných etáp. A to bolo v horúcej púšti a už riadne smrdel spáleninou. Prišiel za mnou rudo či nemám lakťové chrániče. Že keby dačo aby sa mu lakeť nezodral. Mal som náhodou celú novú vestu Zandona, mne bola malá ale on ju skúsil a bola mu dobrá. Tak že zajtra v nej pôjde.

12.6.2018 – 2.etapa

Boli tri dlhé rýchlostné skúšky. Prvú som išiel prevažne s Maťom a dosť som ťahal že my to vyšlo na deviate miesto. /bolo nás cez 80 motorkárov/. . Bola to taká časť trate skôr endurová a to sa mi páči. Tráva, blato, kaluže. Druhá SS mi už nevyšla. 4X som zabehol, aj keď nie veľa je to nakoniec dosť veľká strata.
V tretej SS som porušil najzákladnejšie pravidlo rally a veľmi sa mi to vypomstilo. To znie: „Choď podľa svojho rozumu, pozeraj do roadbooku a nechytaj sa slepo iných jazdcov a talianov už vôbec nie“. Tak sa stalo že ma predbehol Fabrizio, ktorého som zase ja predtým obehol v brode cez širokú rieku keď tam dáko nezmyselne kľučkoval a hľadal cestu. Ja som vtedy viedol medzi veteránmi /triedu M6/ a on bol druhý. Tak som si povedal že keď pôjdem za ním a on štartoval predo mnou budem lepší a zvýšim si náskok. Vošli sme do lesa a on rovno hore. Ja som za ním odbočil doprava no keď som videl kde ide prekrižoval som les a za ním. Išiel ešte s jedným talianom. Tak sme sa ocitli na lúčke na tráve a žiadne stopy. Tak sme v tom lese hľadali cestu, ku koncu každý na vlastnú päsť až pokiaľ ju oni našli prví. Ja až keď prišiel ďalší jazdec. A bolo to tam kde som správne odbočil a blbec som sa talianmi dal oklamať. Tam som dosť stratil az sa vo výsledkoch dostal predo mňa. Pred cieľom rýchlostky ma niečo šklblo za pás. Pozerám a gurtňa čo nosím v ľadvinke ktorú som mal vpredu bola vupadnutá a plápolala povedľa motorky. Tak som pravou rukou držal plyn a ľavou tu gurtňu postupne vyťahoval a napchal do ľadvinky. Ešte dobre že sa mi nezachytila do kolesa. To by mohlo nejako veľmi smiešne skončiť. V cieli sme teda dali motorky do uzavretého parkoviska a pred hotelom a čakali sme sa. Rudo ani Vlado nechodili. Neskôr prišiel Rudo. Nejaký divný. Nič si nepamätal, len že niekde spadol. Nevedel ani ako a kde. Doktor ho pozrel, no nič vážne. Ešte mi ukázal dres dotrhaný na lakti. Mal teda riadne šťastie že si obliekol
tú moju vestu.
Maťa s Ducatom spolu s ďalšími doprovoďákmi sa medzitým presúvala do ďalšieho bivaku, keď vidí na ceste Vlada ako čosi robí s motorkou a pomáhajú mu chalani od štvorkolkára – brezňanca Šidlovského. Neskôr hovorili švédi čo išli traja spolu že Vlado ich zozadu strašne opral, preletel stredom pomedzi nich že až tak zírali, no že ešte viac zírali keď po pár sto metroch pristál na riadnom kameni. Nerozbytný roadbook Aurora sa rozletel na márne kúsky, ktoré leteli do oblakov ako hviezdičky a rozmotávajúca sa rolka z roadbooka vytvorila krásnu farebnú dúhu. A čo Vladové rebrá sa dozvieme asi až doma po rontgene. No Vlado musel rúrou vyrovnať zadný hliníkový mostík, a vymeniť všetko čo drží roadbook, včítane celého roadbooka. A vtedy zareagovala Maťa – našla u mňa v aute všetky veci čo som kúpil od Dušana Klasovitého lebo boli už pekne uložené v skrinkách. Pasovalo to, tak navigácia bola obnovená a ešte pár drobností z mojej náhradnej motorky a Vlado mohol pokračovať do bivaku.
Aj tak mal strašné šťastie. S dochrámanou motorkou sa spustil do doliny na cestu, ani nevedel kde to je a práve tam naňho naďabili úplnou náhodou naši doprovoďáci. Tí sa síce týmto zdržali, no už pred polnocou mohli postaviť bivak pri mori a čakať nás pokiaľ prijdeme z druhej maratónskej etapy.
13.6.2018 – 3.etapa

Pár kilometrov po štarte prvej SS ma zastavujú dvaja jazdci. Spomalím a vľavo asi 4 metre pod cestou na betónovom múriku vidím švéda na kolenách. Nemôže sa zodvihnúť. Padol tam, no mal šťastie že ostal na tom múriku lebo z toho múrika bolo dole ešte pár desiatok metrov. Boli tam dvaja čo mu išli pomôcť tak som išiel aj s Henrikom Rahmom s ktorým sa naháňame na Africa Eco Race ďalej. No veľmi pomaly s predstavou čo sa môže stať keď niečo prepáliš. Túto rýchlostku som teda trocha odflákol. No ale napriek tomu že som stále mal v hlane toho švéda vyviedol som niečo čo by mohlo skončiť veľmi zle. Koniec rýchlostky bol po asfaltovej klesajúcej ceste. Zatáčka na zatáčke. A mali sme ísť v speed limite 50 km/h. Tak som si to tak zrátal že ak budem vo výjazde zo zátačky akcelerovať a do ďalšej zátačky dobrzďovať tú 50-tku hádam neprekročím. No nepočítal som s tým že jemný prach ktorý nebolo ani vidieť na tej ceste je riadne šmýkľavý. Tak sa stalo že mi ustrelilo zadné kolo, skoro som išiel zadným dopredu a smeroval zadkom von zo zátačky. Ako obyčajne bola to cesta zasekaná v strmom svahu a údolie sa ťahalo dole v hĺbke niekoľko sto metrov. Pri tom šmyku som krásne videl rovno dole a nič iné ma nenapadlo len to či budem padať 200 alebo 300 metrov. Nelichotivá predstava. No naraz na krajnici zadok chytil a naopak – do toho zrázu smerovalo predné kolo. To už bolo veľmi vážne. No neviem sám akým zázrakom sa motorka naraz zrovnala a ostal som na ceste. Síce so zastaveným dychom aj krvným obehom ale ostal som hore. A bez pádu. Ku koncu tejto tretej etapy mi už roadbook až tak nesedel. Pripisoval som to značne opotrebovanej prednej pneumatike a hlavne už príliš mäkkému mousse. Hore kopcom ukazoval menej a dole kopcom a v zatáčkovitej trati kde sa často dobrzďovalo viac. Tak už na spojovačke do cieľa som si povedal že bude treba vymeniť koleso ktoré som mal obuté viac natvrdo. Obvod som nameral na 3-metri položenom na zemi.
Tento bivak bol pri mori pri peknej pláži, tak sme sa aj trochu vykúpali. Roadbooky dávali dosť neskoro a kto ich chcel mať skôr musel zobrať nezlepený a lepiť si ho sám z kúskov dĺžky formátu A3. Keďže som sa dosť motal, som to robil do druhej v noci.

14.6 - 4.etapa

Keď som si v hoteli líhal asi o pol tretej som si nastavil budík v mobile na 6-tu hodinu ako sme sa dohodli s Vladom.
Tri a pol hodiny spánku by malo stačiť – povedal som si. A zaspal. Ráno z krásneho sna ma prebudí budík, vstanem, umyjem sa a že zbehnem na raňajky čo mali byť na terase iného hotela. Vybehnem z hotela a brána zatvorená. A všade ticho a pri motorkách Švédov čo ich mali v areáli hotela nikto. No čo. Preliepal som sa cez zatvorenú bránu, div som si na špicatých tyčkách vajcia nedotrhal ale preskočil som. Príjdem k našim autám a motorkám a naozaj nikoho nikde. Akurát Vladove auto otvorené a on sa chystá vzadu už obliekať. Aj tak sa mi to nezdalo a hneď mi trklo. Je 5 hodín! To že na mobile máme 6 to preto že nám Maťa nastavila Gréckeho operátora, lebo zistila že tam má signál a dá sa tým pádom telefonovať a sťahovať dáta za ceny ako u nás. No a tým sa prestavil aj čas v našich mobiloch - debiloch na grécky čas, ktorý je posunutý oproti albánskemu o hodinu. Tak som sa ešte na hodinu zvalil do auta, no spánok už neprišiel.
Nakoniec sme sa tomu len zasmiali a postavili na štart prejazdu k rýchlostke. Po cieli SS ktorú som išiel vcelku dobre nasledovala 30 kilometrová spojovačka. Na nej tri pumpy. No nezastavil som ani na jednej, pretože som pozeral na nádrž a tých 30 km by som mal hravo zvládnuť. Spojovačka prechádzala jednou horskou dedinkou a zjazdom na hlavnú cestu. Tam som sa stretol s blúdiacimi talianmi. Trochu sme chodili hore – dole a nakoniec sa rozhodli po hlavnej doprava. Po pár kilometroch som zastavil lebo tam mala byť odbočka a ďalšia pumpa no nebola. Oni išli ďalej, ja som sa vrátil. A na križovatke som našiel asi piatich čo štartovali ešte predo mnou ako tápajú a chodia krížom-krážom. Bol tam aj Maťo. No pri pohĺade do roadbooka kde ukazovalo asi 10 km do cieľa prejazdu ma osvietilo a párkrát kričím na Maťa: „ Maťo, ťahajme sa my len dole, nie do hôr. More je len dole!“
Nechápal a hľadal cestu ďalej. Až sme našli. A bola tam aj tá pumpa, no zase som nezastavil. Keď po pár kilometroch začala stúpať cesta hore akosi som znervóznel. Akože to že už sme pár kilometrov pred cieľom kde by malo byť more a my stúpame. Trklo ma čo som vyviedol s benzínom až keď sme sa ocitli na štarte ďalšej rýchlostnej skúšky. Úplne som na ňu zabudol. A bol som z benzínom veľmi zle. Kalič spomínal že na tej pumpe nemali elektriku tak netankoval. No on má väčšiu nádrž. Ten výpadok elektriky bol len chvíľku. Namiesto toho som začal oslovovať jazdcov čo mali na prvý pohľad dosť benzínu a od dvoch som stočil asi po litri. Od Švéda a od Zbyňka Olmera. Ďakujem obom! Aj tak som išiel túto rýchlostku iba na spotrebu a výsledok bol tomu adekvátny. Po cieli rýchlostky bolo k pumpe asi 25km off roadu a to by som už neprešiel. Nemal som skoro nič. Ale začiatok bol 6 km dole kopcom. Po štyroch km vidím dole pumpu. No pred ňou rieku. Našťastie tam bol mostík tak na pumpe čo bola ale mimo trate som konečne natankoval plnú a spokojne došiel do cieľa ku moru..

15.6. - piata etapa

pre istotu, aby som neostal bez benzínu som na spojovačke k štartu  SS1  2 x tankoval. Išiel som svižné tempo, lebo som ešte ráno nebol na WC, aby som využil čas pred štartom. No čakalo tam akosi málo jazdcov a čo som si bundu daval dole aj tí odštartovali. Uvedomil som si ze meškám tak sim rýchlo odštartoval. Veď to nejako už dopadne. A dopadlo to dobre. Vydržal som až do cieľa SS, kde som aj s Kaličom aj s Honzom Marešom zasadol na kolu. Čo oni ešte sedeli ja som sa pobral ďalej. Dole pi ceste. Pustil som riadidlá že si zaližím okuliare. Na krku však neviseli a ani na riadidlách. "Čo je?", vravím si. Musím sa vrátiť. Keď som sa otáčal vidím že akési iné oeístroje mám na motorke. Dofrasa, veď je to Honzova motorka. Stála vedľa mojej, tak som na ňu sadol. Prijdem ku chalanom a oni celí udivení co sa stalo, no len sme sa na tom dobre zasmiali. Po ďalších kilometroh spojovačky boli pumpy. Ako k nim prichádzam vidím ako taliana čo bol predo mnou roztláčajú ale nedarí sa natočiť. Aj som sa veru potešil. Keď som z púmp odchádzal zatlačil motorku do blízkeho servisu. Ej, je to vážne, pomyslel som si a pokračoval  na štart SS. Po dlhom čase prišiel na štart SS Fabrizio. Nechal motorku odstavenú na kopci aby mohol roztlačiť. Prišiel jeho čas a naštartoval. No dobre, pomyslel som si. Aj druhý flek je dobrý. Rýchlostka prešla bez problémov akurát sa začalo nebezpečne zaťahovať. A to nás čakala este SS 3. Prejazd, ako obyčajne isiel zase v kopcoch. Ziadny asfalt. Teda kus bolo novej cesty ale v jednom mieste prerušenej a tam bol čulý pracovný ruch. Uzka cesta zasekaná v strmom svahu. Zrejme ju rozširovali tak z toho kooca nad cestou odkúsaval bager skaly ktoré veselo padali na cestu. Ked sme tam s Honzom prišli bola cesticka už zasekaná skalami ale prejazdná. No práve vtedy sa na nu zosyoaly skaly od bagra veľkosti tak do 40 centimetrov. Ja som si ani nevšimol pracovníka z protiľahleho svahu ktorý ukazovak že môžme ísť, že bager na chvíľu prestal nakladať. Mohli ma tie kamene stiahnuť do zrázu odkiaľ by som už nevyšiel. Tak som mal šťastiw že som za Honzom prešiel. O par desiatok kilometrov vidím na vrchole kopca stáť Fabrícia. Zastavím že co je a ukazuje ze motor zastavil a nemôže naštartovať. Tak túto situaciu v horách keď sa zjavne blížila búrka som mu už nezávidel. A búrka prišla. Riadna. Razom sa zotmelo zacali lietať okolo nás z Honzom blesky a s ohlušujúcim hromobitím. A to v kopcoch vo veľkej výške. Vtedy som si veru spomenul na Jakeša či aj ja by som vyviazol zivý keby do mna napálilo. Isto by ma nezachranilo ani to ze mám nahodou pneumatiky a noch nespúštam na zem. Razom sa stratili vsetky stopy a bolo treba tvrdo navigovať. Honzo je v tom dobrý tak som išiel za ním. Ale aj keby neodbocil dobre aj tak by som za nim išiel aby sme boli aspoň dvaja keby sa niečo stalo. No šťastne nás to zaviedlo do doliny do mesta kde však bolo na ceste tak 20 cm suvislá vrstva vody a ba krizovatkách s bočnymi cestami ktoré viedli od kopcov sa z týchto ciest valili doslova rieky. Také ze aj Martikán by mal problém sa v nich udržať. Také prúdy nas dozlova hodili na druhú stranu cesty. A to za normalnej premávky medzi autami ktoré sa podvozkami brodili vo vode. To sme už tušili ze keď sa dostaneme na štart SS 3 bude táto rýchlostka zrušená. Malo tam byť viac brodov a to by sme isto niekde medzi nimi uviazli, ak by teda niekoho tie rieky neuniesli aj s motorkou niekoľko kilimetrov po prúde. Aj tak bolo. Poslali nás v tom daždi asi 65 kilometrov po ceste do Tirany kde bol posledný bivak. No este oredtým nam Maťo zaplatil po pol deci a este to ktosi zopakoval aby sme oo ceste nepremrzli. Takto sme to dotiahli do Tirany kde bas už čakali naši a mohli sme sa začať sušiť. Zajtra nás čaká už len 50 km rýchlostná skúška s krátkymi presunmi. To ale asi výskedky meniť nebude lebo pri pohľade na roadbook sa ani nedá zablúdiť a každý pôjde na istotu.

16.6. - posledná etapa.

Kratučký roadbook naznacoval ze to bude skôr kto viac podrží. Navigovať bude treba len na pár odbočkách. Tak sme postupne vyštartovali. Pi chvíli dobieham nejakého Šveda, pitom este jedného. A prichádza odbočka, skôr taký vracák co boli jedi é miesto kde si bolo treba dať pozor. Uz som sa na to pripravoval keď sa  z protismeru rúti Fabrizio. No talian, čo budem hovoriť. Tak som sa ho chytil a este do cieľa predbehol. V cieli sme sa pistupne všetci zišli, akurát Kalič hovorí že vlado ostal ba trati že mu nejde cerpadlo. Že všetko rozhádzal, vybral cerpadlo, skontroloval konektory. Nič. No v cieli sa ho oýtam ze či neskusil relátka medzi sebou vymeniť. Sú rovnaké, jedno pre čerpadlo, druhé na svetlá. Už sa mi stalo ze mi raz odišlo. Preto som si ich vyviedol pod kryt airboxu aby som ak by nešla motorka to mohol za dve minuty spraviť. To Vlada asi nenapadlo a sám som zvedavý čo mal za poruchu. Myslím že to relátko lebo čerpadlo mu vraj ani necuklo. No my sme sa teda všetci pobrali do bivaku di centra Tirany a ďalej už rozvádzať nič nebudem. Akurát to že Albánci majú veľmi tolerantných policajtov, keď všetko dobre dopadlo a všetci sme sa nakoniec vrátili bez nutnosti zaplatiť nejakú kau ciu domov.

Na záver:
Veru ma ani vo sne nenapadlo ze Rally Albánia môže byť tak perfektne zorganizovaná, krásna, náročná bez fádnych presunov. Výsledky na internete bomi priebezne vešané na stránku, tak sa dalo pozrieť pri presune na SS výsledky predchádzajúcaj SS. Roadbooky boli síce neskôr, nie po dojazde do bivaku ale zato boli v nich zakomponované všetky zmeny, ktoré si na iných rally musíme pracne do RB zakomponovať. Ostatné drobne nedostatky sú bez problémov prehliadnuteľné. Napriklad za rovnakú cenu rôzna kvalita ubytovania, rôzna kvalita raňajok. Raz sme s Borisom ostali bez raňajok, no v meste sa vždy dalo hocikde najesť alebo si hocičo kúpiť. Toto by som vôbec neriešil. Hlavne že sme sa všetci zhodli aj na vyhlásení vysledkov to bolo každým jazdcom odprezentované že to bola krásna rally. Teraz ma na ceste na Enduro v Oolomke chytil na mibile Haro a takto som mu to aj povedal. Som zvedavý co za clánok o Albánii zase stvorí. Rád to po ňom čítam. Ako hovorí jeden náš známy rallysta ze keď Harovi povie do telefónu na jeho otázku ako bolo odpoveď že: "celkom dobre" haro z toho spraví minimálne dve strany. 


na pumpach talian tlaci do servisu
start SS talian ostal na kopci
po 2.SS talian na kopci
prietrž mracien







…...........................pokračovanie nabudúce
Copyright (c) 2010 ZATKOJAN s.r.o.   |  © Všetky práva vyhradené    |   Developed by ©  KAnet - SoftNet Services                                  Mapa stránky 
This web site uses Kentico CMS, the content management system for ASP.NET developers.