Asi naobed sme pokračovali do Firenze/Florencie pozrieť historické centrum. Veľa pamätihodností na jednom mieste sa vidí málokde.. Dada sa prejavila ako fundovaná sprievodkyňa. Študovala na Banskej strednej škole v Štiavnici odbor obnova kultúrnych pamiatok a vedela vysvetliť všetky technológie ako sa vtedy stavalo, ako sa robili všetky ornamenty, maľby a sochy. A bolo sa na čo pozerať – historické budovy, a množstvo sôch, medzi nimi skvost - socha Dávida ktorú vytvoril Michalangelo. Vlastne vonku to bola iba kópia, a originál bol uložený v blízkom múzeu, kde sme sa už kôli otváracím hodinám nedostali. Okrem historických výtvorov zaujímali Dadu hlavne lešenia čo tam stáli kôli obnove pamiatok. No ani nie lešenia ale hlavne tabule zavesené na nich s kontaktami na realizátorov. Chcela sa tam totiž zamestnať v nejakej partii a robiť na obnove. Už to aj robila v Banskej Štiavnici, baví ju to a hlavne že si týmto chce zarobiť na jej najväčšiu záľubu – jazdenie po svete na svojej KTM, účasť na rally ako je táto, AbuDhabi, Afriku a tak. Z Florencie sme išli už neskoro večer, no stihli sme ešte po polnoci pozrieť šikmú vežu v Pise. Pred Livornom sme do rána pospali na pumpách a išli sa nalodiť na trajekt do Golfo Aranchi. Stihli sme ho len tak-tak, jediné šťastie že parkovisko pred trajektom Sardinia Ferries som mal uložený v navigácii ešte od 6-dňovej minulý rok.
Po vylodení v Golfo Aranchi sme vyrazili na sever ostrova do mesta Palau. Po niekoľkonásobnom prejazde cez mesto keď som omylom zadal súradnice hotela Palau v inom formáte sme konečne našli na vŕšku nad mestom náš hotel. V piatok máme ešte deň voľna, tak by sme radi pozreli hlavne súostrovie La Maddalena, čo je vraj najkrajšia časť Sardínie. Večer pri večeri sme narazili na skupinku Čechov čo tu boli na motorkách a chceli tiež pobehať po ostrove.
Piatok
Hneď ráno po raňajkách sme vyložili motorky a prešli do prístavu na trajekt na La Maddalena. Motorky sú asi najideálnejší prostriedok na túlanie sa po ostrove. Dostali sme sa na nich všade a veľmi rýchlo. Krásne skalné útvary a ešte krajšie malé pláže s úplne priezračnou vodou . Tak sme prejazdili celý ostrov La Maddalena a mostom sme prešli aj na ostrov Caprerra , pôsobisko známeho Juseppe Garibaldiho, až na jeho najjužnejší cíp kde už neviedla asfaltka ale len šotolinová cesta. Bola tam dáka stará vojenská základňa. Celú sme postupne preskúmali a porobili sme veľa fotiek. Len aby sme mali v San Teodoru, kde je v sobotu preberanie, lepší internet. Dada dáky výber fotiek zavesí na FB.
Sobota
Je osem hodín ráno, nechce sa vstávať, no v San Teodoru už začalo preberanie motocyklov. Dada si nechala motorku vonku, že pôjde na nej, no je dosť zamračené, tak uvidíme či ju nakoniec po ceste nebudem musieť naložiť aj s motorkou do auta.
Nakoniec išla predsa na motorke. Bolo pekné počasie tak cesta ubehla veľmi rýchlo. V San Teodore, aj keď sme nemali žiaden orientačný bod, Dada dákym zázrakom prišla rovno k hotelu kde bolo stredisko Rally. Hneď nás vítal Edo Bauer, oficiálny fotograf rally, u ktorého Dada robila na MS – Pharaons Rally v Egypte. Administratívna prebierka teda prebehla naozaj len formálne, potom nasledovala technická prebierka aj s meraním hluku. Opäť bez najmenších problémov. Známy technik z AbuDhabí, Jeanfranco dokonca pochválil ako máme nachystané plombovanie motora. Teda všetko v poriadku, až na to že Dada si dala zmerať hluk aj na svojej KTM Duke no a komisári jej povedali že na rally by ju s odretými ušami pustili ale pri kontrole karabiniérmi na ceste by teda asi zaplatila mastnú pokutu. Potom sme sa ubytovali, a išli domesta na obed s Edom, jeho fotografmi, moderátorom, quadistom Rafaelom Sonicom a ďalšími Dadinmi kamarátmi.
Prológ
Štart do asi 20 km spojovačky bol voľný. Príchod na štart prológu bol takou strmou kamenistou cestou . Dada aj s novými kamošmi – mechanikmi od Botturiho už čakala. Neviem ako sa tam s tou jej motorkou vyšplhala. Samotná trať prológu bol vlastne asi 3-minútový motocross s tobogánmi , lavicami. Boli sme si ju preto popredu prejsť pešo. Tam som asi prvý a posledný krát predbehol fabrickú Honďácku elitu - Gonzalvesa s Barredom. Postáli pred takým dvojskokom a to sme využili. Nakoľko som tu vôbec neuvažoval s dákym veľkým skokom a som mal zároveň dosť dobré obutie – tenisky Nike – ceľkom ľahké a aj Dada bola ešte vo forme tak sme nasadili a v tom výjazdíku sme ich oboch rozdielom triedy rýchlym krokom predbehli. Prológ je určený na to aby sa určili štartovné časy na nasledujúci deň, aby sa už štartovalo podľa výkonnosti a nie podľa toho kedy sa kto prihlásila aké dostal číslo. Samotný prológ ale vôbec nevplýva na celkové výsledky. Časové rozdiely oproti normálnym etapám sú úplne zanedbateľné. Takže som išiel v normálnom tempe a skončil som asi v polke štartovného poľa. Potom som ešte pozeral na elitu čo štartovali poslední. Až som pozabudol že mám predpísaný dáky čas príjazdu do depa. No veru som ho asi o tri minuty nestihol, no to prakticky nič nemusí znamenať.
Prvá etapa. San Teodoro – Abraxas Etapa v ktorej som sa vlastne zoznamoval s terénom a porovnával sa s ostatnými konkurentmi. Veľakrát som zabehol a preto som si povedal že oveľapodstatnejšie ako dáka rýchlosť je trafiť spoľahlivo každú ódbočku.Po príchode do cieľa v Abraxase som hľadal Dadu, lebo depo bolo strašne rozťahané. Lebo bolo dosť málo miesta. Nakoniec parkovala priamo pri hoteli, miesto jej tam vypáskovali chalani od Botturiho. Veru ako dobre mať takýchto kamarátov.
Druhá etapa – Abraxas – Abraxas
Dade sa prihovorili francúzi z jedného súkromného teamu čo mali stan vedľa nás. Že by mi robili servis a tankovačku v sevis pointoch. Bodlo nám to, dali sme im teda kanistre a Dada mohla ísť na motorke. Rýchlostné skúšky - znovu klasika. Neviem kedy si zvyknem konečne zapamätať kde mám a na akom kilometri odbočiť. Aj trikrát musím pozrieť do toho roadbooku aby som si to zapamätal. A nakoniec zakiksujem. No v žiadnom prípade nie som výnimka. Tankovačka bola v pohode, francúzi poskytli aj občerstvenie a chladenú Colu. V cieli som bol vcelku spokojný, dobre som si zajazdil. V depe nasledovala výmena zadného kola, výmena oleja, Dada medzitým povyznačovala roadbook . Všetko pri takom obrovskom mravenisku, no mravčekovia boli celkom prívetiví. Až naraz vedľa za naším autom zrevala motorka, zreval aj dáky chlap a keď sme sa pozreli čo sa stalo, tak sme videli už len motorku zavesenú na strome a mechanika s dodretou tvárou. Nechápem čo sa stalo. Asi skúšal s rýchlosťou plný plyn ako ja niekedy keď mi nechce vyskočiť guma do ráfku, tak tam dám 6-tku a plný plyn. Odstredivou silou guma vyskočí. No a toto sa asi mohlo stať , akurát že motorka sa asi zviezla zo stojanu a vyskočila si na strom.
Nasledovala večera. Keď som videl veľký voľný stôl kde sedel akurát Coma s mechanikom sadol som tam. Potom prišli ostatní z KTM a prisadol si aj Antonello, riaditeľ pretekov. No a všetci okolo Dady. Bola jednoducho na roztrhanie.
Tretia etapa – Abraxas – San Leonardo. Maratónska etapa.
Ráno som si nachystal stan, spacák a dáke veci na oblečenie a robenie roadbooka do auta ktoré toto malo zaviesť do cieľa v San Leonarde. Pri maratónskej etape doprovod ostával mimo cieľového mesta, v hoteli blízko servisného CP budúceho dňa.
Na programe boli dve rýchlostné skúšky. Po štarte od depa nasledovala vyše 80- kilometrová spojovačka, ktorú bolo možné prejsť s doprovodným autom s naloženou motorkou. Toto sme využili a pred štartom do SS sme vyložili motorku, obliekol som sa a pripravoval na štart. Nechápem ako som večer skontroloval motorku, ale zistil som že mi chýba skrutka na zadnom hliníkovom podsedlovom ráme. Položil som teda motorku na bok , pohľadal skrutku. No naraz boli pri mojej motorke dvaja mechanici od Marca Comu, len pomôcť a pomôcť. Tak som ich nechal nech mi to teda opravia. O chvíľu to bolo O.K. Zatiaľ čo robili, Coma na nás úplne v pohode pozeral cez okno caravanu. Zrejme si myslel že odo mňa mu žiaden útok na jeho vtedy vedúcu pozíciu nehrozí. A neskôr veru zistil že sa vôbec nemýlil.
Po štarte SS ktorý bol odložený asi o 10minút mi prakticky všetko vychádzalo. Celá SS sa mi celkom dobre išla, samozrejme v rámci mojich možností. V cieli som bol vcelku spokojný. Nasledovala spojovačka , posledné kilometre po takej červenej ceste s poriadnym stúpaním vysoko do hôr. Dada s autom tam už čakala, tak sme natankovali, vyhodili prejazdenú časť rollbooka a hybaj na štart. Tesne za mnou dva quady – Poliak Sonic a Katarčan Mohamed Abu Issa – vedúci jazdec MS.
Štart do mierneho kopca, v pravotočivej zátačke asi kilometer po štarte fotograf, tak som sa riadne zhrbil a pridal. No na horizonte bol taká spleť cestičiek a bolo treba ísť druhou vpravo. Cestička ktorou som išiel však plynule pokračovala mierne vľavo. Radšej som zastavil a pozerám do roadbooka. Hneď som si uvedomil že je to zlý smer a asi takých dvadsať metrov som sa vrátil aby som zabočil na tú správnu cestu. Ani to vlastne cesta nebola ale taká trávnatá rovinka z ktorej sa po 100 metroch odbočilo vľavo do strmého zjazdu pomedzi kríky a kamené prahy. Všetko bolo jasne znázornené v roadbooku. Zjazd končil zrázom a vjazdom doprava na kľukatú cestičku medzi stromami, z ktorej asi po 500 metroch mal byť vpravo výjazd do lesa. Pozrel som roadbook a hľadal tento výjazd. Naraz šok! Proti mne sa plnou rýchlosťou rútila 4-kolka. Snažím sa vyhnúť vpravo a on vľavo, no už išiel s pravými kolami vo vzducu a vrazili sme do seba. Našťastie nie čelne ale sme sa chytili bokmi. Vyletel som z cesty, no dáko som to nakoniec ustál. On zase vyletel zo 4-kolky, tá sa prevrátila a zadnou časťou vrazila do stromu. Bol som rád že sa mi ani jemu nič nestalo ale on pozrel 4-kolku, vyseli z nej dáke plechy a očividne bola riadne zohnutá poloos. Bol to Mohamed Abu Issa, doteraz vedúci jazdec MS v kategórii quadov. Vyskakoval meter do výšky a kričal že bol prvý a ja som ho zlikvidoval. Ukazujem mu, že ja som išiel dobre. Potom otočil 4-kolku a išiel tým smerom ako som mu ukázal. No zadok stroja mu vyskakoval do výšky čo bola taká poloos zohnutá. Ja som sa tiež vydal ďalej No po chvíli som zistil že mi nejde radiť, radička visela na hriadelke. Náboj bol utrhnutý. Hneď som zavolal Dade aby mi u niekoho zohnala radičku. Nemal som náhradnú , ostala doma. A že idem naspäť k autu. Nebolo to ďaleko, ale bál som sa toho stupáku pomedzi kamene, lebo som tam mal asi trojku. Aj som sa snažil tam kombinačkami zaradiť dvojku, alebo aj jedničkou by som nedbal dôjsť asi také dva kiláky k autu na štart SS. Nešlo to. Aj tak som sa vydal naspäť. No ten kopec bol problém. Možno by som ho aj vyšiel, no išli ďalší jazdci oproti a musel som párkrát zastaviť. No ku koncu stupáku už motorka neťahala. Spálená spojka. Vedel som zhruba že sa mám dostať na hrebeň, tak som nepokračoval stúpaním, ale našiel som si rôzne iné cestičky a postupne aj tlačením som sa dostal skoro hore. Ostávalo tak 100 metrov, no už motorka vôbec neťahala a ja som už nevládal tlačiť do kopca. Tak som išiel pešo. Prišielsom na štart SS. Ešte zopár jazdcov sa pripravovalo na štart. Ako som sa potácal, pribehol doktor že čo sa mi stalo. Ja že mi nejde motorka že je dolu asi 100 metrov. Jeho však zaujímalo len čo je so mnou. Ja že nič, len som nevládal. Našťastie tam bola studnička, ovlažil som sa a išiel s dvoma chalanmi pre motorku. Dada s autom stála opodiaľ, prišiel som teda tam. Až tam som videl že pri našom aute je aj auto Mohameda. Mechanici mu už kašlali na jeho 4-kolku. Asi nemali potrebné diely. A práve vtedy sa prirútilo čierne auto, no nestačilo ubrzdiť, a riadne vrazilo do Mohamedovej Toyoty. Až neskôr od jeho mechanikov som sa dozvedel že to bol jeho brat a ponáhľal sa pomôcť bratovi. Tak mali trojnásobnú škodu. Zničili si dve autá a 4-kolku. Dada radičku nezohnala, BMW, staršia Husqvarna ani Speedbrain z čoho by pasovali diely tam už nikto nemal a už odišli skoro všetky doprovodné autá. Naviac keď som motorku položil na pravý bok, vypadli mi platničky z prednej brzdy. Nárazom mi koleso 4-kolky vyrazilo poistku čapu platničiek. Keby som pokračoval ďalej a stalo by sa mi to v nejakom zjazde neviem-neviem. Dada však medzitým zistila že asi 30 km odtiaľto je predajca Husqvarny. Bežala tam teda na motorke a ja som vyrazil za ňou. Chúďa riadne aj zmokla, po ceste sa strhla riadna búrka. Prišli sme do mesta. Ostal som na parkovisku čo ona pobehala mesto a obchod našla. No predavač mal všetko len na objednávku. Mal tam síce vystavenú Husqvarnu, z ktorej by mi pasovala aj radička, aj lamely, no ani sme sa neodvážili ho požiadať aby sme si to mohli vymontovať. Najbližšia ďalšia predajňa bola až v Cagliari. Dada tam chcela ísť, no radšej si predavač overil či tam tieto diely majú. A tiež nemali. Boli už len dve možnosti. Navariť na radiacu hriadeľku dáky kus železa ako radičku a prevŕtať a zoskrutkovať lamely, alebo ich tiež zvariť. No po triezvom zhodnotení, keďže už bol večer a bolo by treba ísť ešte100 km do bivaku, kde končila táto maratónska etapa, som to zavrhol. Ďalší deň bola dlhá etapa a v týchto terénoch bez spojky to by asi nešlo. V Abu Dhabí v piesku kde sa mi zlomila páčka spojky sa mi to ešte ako tak dalo. Aj rozbehnúť išlo. Odstúpiť z rally bolo asi dobré rozhodnutie, lebo až doma som zistil že nárazom sa poškodila aj západka radiaceho mechanizmu a musel som vymeniť aj kompletnú hriadeľku radenia. To sa mi stalo aj na Dakare 2012, kde mi hriadeľku poškodila padnutá reťaz.
Tak sme nakoniec došli do hotela ktorý bol určený pre doprovody. Lebo v tejto maratónskej etape doprovody nejdú do cieľa etapy. Jazdci si musia spraviť stroje iba so svojim náradím a odovzdať motorky do uzavretého parkoviska. Niektorí tam spali v ubytovni, niektorí si tam poslali stany.
Tak sa rally pre mňa skončila. Po večeri sme sadli na pivo. Čo čert nechcel po debate s prísediacimi sme zistili že sú to mechanici od Mohameda Abu Issa. Hovorili že ich jazdec je strašne nešťastný, plače na izbe a zabukoval si lietadlo domov.
Tak som zobral servítok, vypýtal som si pero a nakreslil celú situáciu ako došlo k zrážke, lebo Mohhamed stále trepal že som išiel v protismere. Keď som im to takto nakreslil, a ukázal že on sa pustil tou cestou na ktorú som vtedy nabehol aj ja ale som sa vrátil. A to bola tá cesta na ktorú sa už v doline napájala do protismeru trať. Aj tak nechápem prečo tak letel keď mu roadbook vôbec nemohol sedieť. Asi keď zišiel dolu uvidel stopy. Tie však boli z protismeru. Očividne mi uverili a naviac Mohameda označili mamičkiným maznáčikom, a že na neho kašlú. No a začali mi nosiť pivo. Tak po tretej, štvrtej runde som aj ja dačo otočil, aj som dačo s mechanikom potancoval aj pospieval do mikrofónu dákeho domáceho škriekajúceho speváka. No a keď to už začalo byť povážlivé Dada ma prezieravo zavliekla na izbu. Ráno mi ešte stihla poukazovať fotky čo sa vonku dialo po mojom odchode a počítam že keby som tam zostal, dopadlo by to hrozne.
Na druhý deň sme teda prišli do depa v San Teodoru. A rozhodol som sa hľadať peňaženku s dákymi peniazmi a dokladmi, ktoré som už od prvého dňa nemohol nájsť. No postupným rozpomínaním som konštatoval že mi peňaženka vyletela z vrecka kraťasov, keď som hľadal kde je vyznačený kalibračný kilometer, kde si každý jazdec ciachuje svoje prístroje aby metre sedeli s roadbookom. Pamätám si že mi vtedy nápor vzduch vyvrátil vrecká, naprával som si ich no vtedy ma nenapadlo že som tam mal tú peňaženku. Isto by som ju niekde na ceste alebo v priekope našiel.
Tak sme išli teda na fízliareň. Vlastne ku karabinierom, či niekto nenahlásil že našiel cudzie doklady. Ledva sme našli kde majú sídlo, no prístup operátora ma milo prekvapil. Potelefonoval tam, či tam, na radnicu a ktovie kde ešte, no nič nezistil. Zobral si Dadine číslo že keby dačo hneď zavolá. No ako som počítal nenašli sa. Najhoršie že ani dáky provizórny doklad namiesto vodičáku čo by akceptovali policajti mi nemohol vystaviť. A ja som potreboval po ukončení rally , vylodení z trajektu v Livorne ťahať bez prestávky nonstop domov, aby som vymenil BMW za KTM a letel do Frýdlantu na MČR Enduro. Teda od siedmej ráno z Livorna so zastávkou v PB a do 20.00 vo Frýdlante. Takto to bude musieť všetko zvládnuť Dada. Do Považskej Bystrice sme dorazili asi o ôsmej a teda nehrozilo stihnúť preberačku vo Frýdlante. Tak som zavolal Miške Polívkovej, kamarátke a najlepšej českej enduráčke, aby nás tam s Emilom Čuňom dáko provizórne zaregistrovala. Podarilo sa. Do Frýdlantu, vlastne do dedinky Čeladná kde bolo stredisko súťaže priamo v strede obce tesne pri cintoríne sme dorazili okolo desiatej večer. Ráno dodatočná preberačka. To už tu bol aj Emil. Pekné na tejto súťaži je to, že organizátori, konkrétne Jaroslav Kmošťák pozve na zahájenie na námestí vo Frýdlante veľa tých najznámejších osobností z tých najkrajších období Československého endurošportu, kedy bývalé Československo získavalo jednu svetovú trofej za druhou. Válek, Císař, Čunderlík, štátny tréner Sainer nechýbali ani teraz.
Je to jednodňová súťaž a to je na tom pekné že tu sa neodpustí ani to najmenšie zaváhanie na enduro, či crossteste. Nakoniec v našej kategórii vyhral domáci Zdeněk Halata, druhý bol Emil a tretí ja. Už druhýkrát sa mi podarilo poraziť taliana Vittoria Levaggiho, ktorý ma pravidelne bil. Slabá včak to bola náplasť na nešťastný koniec rally, ale aspoň niečo. No a ďalšia výhoda jednodňovej súťaže je že v sobotu večer sa dá na párty, ktorá sa koná pravidelne na záhrade hotela Prosper pri hudbe dobre zabaviť.
Tak takto skončilo naše dvojtýždňové túlanie po svete. Možno neúspešné ale s peknými spomienkami.
V nedeľu doobeda teda domov. Doma som zobral moju Hondu Civic, Dadu som poslal Ducatom domov do BB a ja išiel za ňou. Hondu som nechal Dušanovi Čipkovi, nech mi z nej spraví normálne slušné auto aj s STK. Lebo doteraz vyzerala tak ako keby prekonala minimálne 3x Rally Dakar. Po ceste sme sa ešte stretli s Jarom Katriňákom, ktorý sa stále živo zaujíma o dianie na svetových rally. Veru zaujímal sa o všetko, kto z jeho generácie tam ešte jazdí a pospomínal na jeho Dakary. A navidomoči ho to tam stále ťahá.
Už sa teším na ďalšiu Rally, najbližšie Rally Serres v Grécku.