DomovPredajSlužbyAkciePrenájom priestorovPožičovňaAKTUALITYMotošportMédiaDiskusieKontakt
Motošport > Bosnian Warrior 2017

Bosnian Warrior 2017

Aktuality

 Bosnian Warrior Rally - oficiálna stránka

Fotky od Tiny

Bosnian Warrior 2017

 

Na túto rally som sa prihlásil na poslednú chvíľu na podnet Vlada Oboňu, ktorý nebol na Serres rally a tak sa rozhodol ísť do Bosny. Mne nikdy netreba dvakrát hovoriť. Pozrel som nejaké fotky a videá a okamžite som sa rozhodol. Nie je to finančne náročná rally, no keďže som nestihol prvé termíny uhradil som ešte zo Mšena kde som bol na MČR Enduro 305 € a bol som prihlásený.

Na prípravu som mal štyri dni, no motorka zo Serres bola v poriadku, auto tiež, tak som zavčasu ráno v sobotu vyrazil. Tentokrát sám. Do kempu DRINA-TARA pri meste Foča skoro na hraniciach s Čiernou Horou som prišiel okolo desiatej večer. Asi po jeden a pol hodine prišiel Maťo Benko a neskôr aj Vlado.

Chalani prišli s nepripravenými motorkami tak nedeľa doobeda bola v znamení prípravy techniky na rally. Ja som prezúval zadné gumy. Doniesol som si staré, ojazdené gumy a rozbité mousse. No po asi piatich montážach-demontážach som konečne z troch mousse zložil ideálnu tvrdosť zadných gúm. Poobede sme sa išli zviesť po tunajších kopcoch. Pobehali sme lesné cesty až som našiel jeden asi potôčik v ktorom bolo zrejme z vrchov naplavených kopu skál a kamenia. Mne sa takéto terény páčia, vyšiel som vysoko no chalani sa ostali trápiť po pár sto metroch, tak som to otočil a išli sme hľadať spiatočnú cestu. No tu to nie je úplne jednoduché. Aj keď idete dole po ceste veľakrát sa dostanete k zavretej bráne nejakej usadlosti. No nakoniec sme cestu našli. Načase, lebo sa už stmievalo.

V pondelok doobeda sme sa zaregistrovali, dostali roadbooky na poobedný prológ a utorkovú prvú etapu. Každý roadbook začína od čerpacej stanice vo Foči. Je to z kempu asi 15 kilometrov. V pondelok už nebolo také príjemné počasie ako v nedeľu. Zamračilo sa a zozimilo. V takom počasí sme absolvovali 12 kilometrový prológ s cieľom vo vrchoch. Odtiaľ po príjazde posledného sme išli naspäť po trati. No v tom momente začalo pršať. Do kempu som už prišiel celkom premoknutý. Nanešťastie sa mi chladničkou vybila batéria a nefungovalo Webasto. Našťastie mi Vlado požičal veľký stojanový elektrický žiarič aký sa používa v reštauráciách na terasách. Prológ sa nakoniec nepočítal do celkových výsledkov, slúžil len na stanovenie poradia štartu prvej etapy.

 

Utorok – prvá etapa.

Roadbook na to že rýchlostná skúška mala 290 kilometrov bol vcelku malý. Po štarte to ale vyzeralo že celkom presný. No vždy si na roadbook treba zvyknúť. Každý tvorca roadbooku ma inú filozofiu. Napríklad na Sardínii, kde sú podobné terény treba roadbook rozdeliť, lebo sa nezmestí do strojčeka. Sú v ňom zakreslené skoro všetky križovania a orientačné body. Keď sa prepáli nejaká odbočka, ihneď zistíte že idete zle. Na druhej strane je to nutné, lebo odbočiek z hlavnejších cestičiek na bočné, tých je niekedy aj 10 na kilometer. Tu v Bosne nezriedka idete 5 kilometrov a žiadna odbočka. Takže pri tomto roadbooku bolo treba dôsledne sledovať každú odbočku, aj ktorá nebola zakreslená, či ide hlavná rovno alebo odbočuje. Na toto som doplatil hneď prvý deň, keď pár kilometrov po štarte zatáčala hlavná vpravo, ale vedľajšia pokračovala rovno do osady. Tak sme sa tam za osadou stretli viacerí čo sme prepálili. Našťastie to bol len nejaký kilometer - dva keď sme zistili že niečo v roadbooku nesedí. Vrátil som sa na miesto ktoré som v roadbooku presne identifikoval, nastavil treepmaster a už som sa nepomýlil. Medzitým ako som sa vracal išiel Vlado, no ten odbočil potom správne. Potom som si už na tieto odbočky začal dávať sakra pozor. A nebol problém, lebo neboli často a metre mi sedeli skoro presne. Asi v polovici etapy som dobehol Vlada. Išiel veľmi spoľahlivo a všetko triafal. No ako sa poznám, nevydržal som to a pár kilometrov pred cieľom som ho predbehol a prišiel za mnou asi 3 sekundy. Od Vlada som mal prednú číslovku úplne zahádzanú blatom, tak v cieli ma zle identifikovali. Zistil som to až po vyvesení výsledkov, no Aneta čo sedela pri časomiere si to pamätala a okamžite sa výsledky opravili. Odvtedy som radšej v cieli vždy zastavil aby nedošlo k omylu.

 

Streda-druhá etapa

Dnes už v cieli. Na prejazde do kempu som stihol nakúpiť aj dáku poživeň. Chlieb, konzervy, slaninku. Dnes som štartoval štvrtý a zhruba v polovici sa mi podarilo stiahnuť 6-minút na prvého Jirku Vepřeka, ktorého už stihol predbehnúť Vlado. Alebo sa dohodli kto pôjde prvý. Tak sme išli v poradí: Vlado, ja, Jirko Vepřek a Mišo Školník, ktorý síce štartoval tiež predo mnou, ale videl som ho ako niečo prepálil. Zaujímavé je to že práve pred ním som na štarte utieral svoje zadné brzdové svetlo že aby ma zozadu videli že brzdím, aby ma v hmle netrafili. No ako keby som to zabosoroval, Michalovi sa utrhla zadná brzda a práve rozsvietenie môjho brzdového svetla mu dalo impulz aby už popredu začal brzdiť prednou, nech sa niekde nevyseká. Preto aj keď išiel riadne bomby, nemal ma snahu predbehnúť. Dobre sa mi navigovalo, všetko krásne sedelo a aj za Vladom sa dobre išlo. Ale odbočky som si všetky kontroloval. Až pokiaľ v horách v jednej osade zle odbočil. A bola to prvá odbočka čo som po ňom nekontroloval. Tak sme tam 20 minút všetci štyria križovali celý chotár čo sme hľadali cestu. Tí čo tam po nás prišli si isto mysleli že včera tam išiel majstrák Bosny a Hercegoviny v motokrose. Pred cieľom, tak posledných 10km sa mi to strašne páčilo. Vlado síce zvoľnil a ostal vzadu ale my traja sme išli takú zatáčkovitú trať s hlineným podkladom pomaly ako motokros. Nezriedka sme boli v zátačke všetci traja vedľa seba a nedarovali sme si nič. Tak sme došli až do cieľa. Uvidíme výsledky.

 

Štvrtok – tretia etapa

 

Ráno sa vsetci poobliekali do búnd a na to ešte nepremoky. Ja som usúdil že sa dá ísť iba vo veste bez rukávov. Už na 55km prejazde som premrzol ale 5 minút za výfukom bežiacej motorky pred štartom SS pomohlo. No po štarte rýchlostnej skúšky som na svoje oblečenie úplne zmenil názor. Zima, hmla a ľadový dážď. No aj tak som začal stíhať tých dvoch štartujúcich predo mnou. Michala s Jirkom. Až naraz po odbočke na km 126,20 sa stopy stratili. Presne mi to sedelo, tak som odbočil. No užil som si 10km neistoty či idem dobre, pretože tam bola jedna odbočka nezakreslená a nebol som si úplne istý či idem po hlavnej. Ale odbočka išla hore do hôr, tak to bola isto vedľajšia. Ďalšia odbočka mala prijsť asi za 4 kilometre, no tá cesta zasekaná do prudkého svahu vôbec nenaznačovala že tam môže byť nejaká odbočka. Tak som pridal, že teda ak by som sa mal vracať, nech aspoň ušetrím nejaký čas. No naraz v diaľke v smere jazdy vidím dáke strechy domov. Tak tam to môže byť – povedal som si a zase zrýchlil. A bola to osada s dvoma odbočkami, ktoré sedeli úplne presne tak už som začal byť v svojom živle a dôsledne sa držal roadbooka až do cieľa. Asi 120 kilometrov v zime, hmle a občas daždi úplne sám. Bolo mi jasné že Jirko aj Michal to prepálili a niekde sa zasekali. Večer mi ešte napísal Dalibor Hrbáč čo ma naháňal v triede veterán že išiel 2 km za mnou ale si nebol istý a stočil to späť a išiel inou odbočkou kde ale po čase videl v protismere Jirku aj Michala že sa vracajú. Za mnou išiel teda prvý Vlado asi 10 minút a podľa tej stopy čo som zanechával vraj presne vedel že som to ja. Tak ma má prečítaného. Ale išiel som dobre. Trafil som všetko okrem nezmyselného zatočenia vpravo na km 165,82. Asi po troch minutach keď som si povedal ze predsa taký terén ťažšie motorky nezvládnu som pozrel roadbook kde som to odbočil. Och ja blbec, veď som mal íst rovno. Bolo to úplne jasné, len ja som úplne zaskratoval. Nakoniec som v cieli 10 minút stál úplne sám. Potom prišiel Vlado. A tiež tí dvaja a po chvíli Maťo. Neskoro štartoval tak myslím že dnes vyhral. Aj ja s Vladom budeme na tom zrejme veľmi dobre. Podobne ako včera. No a ten mráz? Mám za sebou 8- hodinovú kryoterapiu a nemusím za to ani platiť. A hodinová vriaca sprcha v cieli a nejaký ten poldecák to všetko vyriešili.

 

Piatok – štvrtá, posledná etapa

 

Nechápem akým spôsobom som prerazil tú nekonečnú smolu posledných dní skoro každej rally kedy vždy prijdem o všetko. Dával som si dnes veľký pozor aby som nespravil chybu. A keď som začal myslieť na víťazstvo vždy som sa zahriakol. Napriek tomu som zablúdil presne tam ako prvý deň, lebo sa išla časť trate prvého dňa. No po dvesto metroch keď som vchádzal do mojej známej osady som sa zbadal. Potom do cieľa som už chybu nespravil. Aj keď bolo vidieľ Maťove stopy, ktorý dnes štartoval prvý, raz som sa vrátil ku križovatke aby som sa na 100% uistil že idem dobre. A pri pohˇˇlade na maťove stopy som si uvedomil ako idem ja. Sem-tam prepálim zátačku, zoštorcujem, niečo idem extrémne vnútornou stopou. Ale tak som si zvykol a už sa nejdem na staré kolená učiť jazdiť.

 

V cieli nás už čakal ohníček, vínko, slivovička čo pripravili dievčatá. A to som ani nemal v roadbooku zakreslené. Dada ci Zuza mi vedia vždy do posledného políčka zakresliť ak nie nič lepšie, aspoň pohár piva. A dievky v cieli pripravili z konárov taký koridor ktorým sme mali akože prejsť, no skoro každý to ignoroval, lebo do cieľa rally chcel každý zaexcelovať. Mne sa podarila excelentná lastovička stojaci jednou nohou na sedle no to nebolo nič proti položeniu svojej BMW v rýchlosti na zem, preletenie motorky a pretrhnutie pomyselnej cieľovej pásky efektnou rybičkou, pomaly ako keby skákal do bazénu. No chalan vstal, zdvihol motorku a v pohode do cieľa. Že nič sa nestalo. Aké bolo ale naše prekvapenie keď na vyhlásenie výsledkov prišiel s rukou v dlahe. Že vraj asi zlomená ruka.

 

Podarilo sa mi vyhrať Veteránov, triedu do 600 ccm, aj absolútne. A Vlado v triede, aj absolútne tesne za mnou. Takže úplná spokojnosť a teraz už relax pri šampanskom.

 

Sobota – cesta domov

 

O tom relaxe som písal okolo tretej, no večer po vyhlásení výsledkov sme navštívili pri chatke Cachovcov, Miša z BMW. Samí oslávenci, tak to neostalo len tak a ostal som s nimi pri hudbe do druhej po polnoci. Ani by som hádam nešiel ležať, len mi naraz okolo tretej v noci vliezol do auta Maťo, že sa lúči a ide domov. Spal som vraj posediačky. Tak to ma prebralo a išiel som ležať. Ráno okolo desiatej sme išli aj s Vladom už domov. Po ceste ma zastavili bosnianski policajti že nesvietim a 30 ich dolárov pýtali. Že nech sa vrátim do Foče vymeniť v banke, lebo eurá nechceli. A núkal som 30€. Keď som nešiel a čakal som na Vlada kedy pôjde okolo, po chvíli ich to asi omrzelo, dali mi pas a poslali domov. Hlupáci, mohli mať aspoň eurá.

 

No a najlepšie: Vlado mi už do Chorvátska volá že kade som išiel. Že oni sa ocitli pred nejakou kompou, vľavo a vpravo mínové pole, za riekou bolo chorvátsko, no cesta tam vraj od prístavišťa kompy žiadna nebola. Tak sa teším čo mi povie ako to dopadlo.

 

 

Aká teda bola Bosnian Warior Rally 2017?

 

Išiel som úplne neplánovane. A vtedy to skoro vždy dopadne nad očakávanie. Stretol som sa tam s fantastickími ľuďmi, ktorí na takéto akcie chodia hlavne kôli zábave a nie pre výsledky. Ja som to bral tak isto, no príjemne ma prekvapilo ako to pre mňa dopadlo. A zrejme to je pravidlom, že ak človek očakáva výsledky a všetko pre to robí vždy niekde zakiksuje a výsledok je v prdeli. Motorku som naložil ako som ju našiel pohodenú v garáži po príchode zo Serres. Nahádzal som do auta aspoň staré ojazdené pneumatiky a kopu mousse aby som si niečo vybral. Pripravil som si pred štartom teda dve kolesá s gumami po dvojdňových endurách s moussami poskladanými z výrezkov neporušených častí a asi 6-krát som montoval a demontoval gumu aby som našiel správnu kombináciu. Ložiská v zadných kolách boli asi zahrdzavené no blitzkami som ich rozchodil a pod krytky natlačil oleja. A vydržali. Prednú gumu som nechal tú čo prešla celé Serres. Vlado mi požičal na jeden deň obuté zánovné zadné koleso, no tá guma sa za ten deň zjazdila viac ako by vyzerala Metzererka po troch dňoch. Brzdových platničiek som mal dosť, ale všetky zjazdené tak na 2 mm. Vlado mi dal nové, no tie som pošetril na ME Enduro v Gelnici. Postupne som všetky zjazdil skoro do železa. Po druhom dni som konečne vymenil olej čo mal za sebou tri dni v Serres. A na filter som sa radšej po celú rally ani nepozeral. Prešiel posledný deň Serres, tak musel byť dobrý. Lebo tam som posledný deň jazdil úplne sám a tam kde nikto iný a ani nikto iný by sa tam neopovážil. aj preto som tam posledný deň stratil všetko. Akurát som zhodil z neho molitanový predfilter. A tu bolo predsa mokro. Celý môj úspech zrejme tkvie paradoxne v navigácii. Keď som zablúdil, bolo to hneď po štarte prvého dňa a to ma prebudilo a začal som si dávať pozor. Alebo raz som sa slepo držal  Vlada, no vtedy sme sa ako ovce krepé /povedal by Brčo/ za sebou držali naraz všetci štyria čo sme boli na čele tak som z toho vlastne vyťažil, lebo chalanov som predtým dobehol . Čo mi najviac pomohlo, že som si podľa GPS – treepmastra nastavil treepmaster napájaný od kolesa a roadbook podľa toho sedel úplne presne. Takže kde mala byť odbočka, tak tam aj tá odbočka bola. Akurát som podcenil prvé tri dni oblečenie, no aj to mi viac-menej pomohlo. Taká mi bola zima, že som chcel byť čím skôr v cieli a tak som pre to robil všetko. A napríklad za kryoterapiu sa inak platí a tu som ju mal zadarmo. Teda samé výhody.

Z môjho pohľadu to bola rally ktorá sa mi veľmi páčila, aj keď ja mám radšej krkolomnejšie terény. Ale zmena neuškodí. Čo mi ale trochu vadilo, to bolo počasie. Zima, dážď, hmla. No aj to nebolo zrejme na škodu, lebo o to viac sa budem tešiť na ďalší ročník kedy organizátor isto zabezpečí aj to počasie a krásne výhľady. Lebo tentokrát na to pozabudol. Rumasovi s Anetou stačilo, že to boli omrknúť keď stavali trať, a na samotných jazdcov nemysleli. Alebo to bolo vlastne dobre lebo hlavne ten tretí deň by som sa možno zastavil a čakal na helikoptéru čo by som sa tak bál. Aspoň ale viem kde sa Bosnian Warrior jazdí. Prechádzali sme viackrát prírodnou rezerváciou Sutjeska a tie scenérie boli ohromujúce. A ľudia bezproblémoví. Môžte im rozohnať kravy, či ovce po celom chotári, nvadí im to. Veď sa oni vrátia. Akurát ich psy naháňajú človeka aj pár sto metrov. Naozaj sa tam oplatí ísť. A pár dní pred rally aby bolo času pozrieť aj kus Čiernej Hory aj skusiť rafting v údolí rieky Drina. Oboňovci si to strašne pochvaľovali.

Copyright (c) 2010 ZATKOJAN s.r.o.   |  © Všetky práva vyhradené    |   Developed by ©  KAnet - SoftNet Services                                  Mapa stránky 
This web site uses Kentico CMS, the content management system for ASP.NET developers.