Na Sardíniu som sa vrátil asi po troch týždňoch po návrate zo 6-dňovej. Naša výprava pozostávala z Tona, mňa a Martiny /robila nám časovky na 6-dňovej vo Fínsku, Nemecku aj tu na Sardínii /, ktorú sme naložili do môjho Ducata po ceste v Seredi.Cestou do Livorna sme sa stavili v Pise, obdivovať pamätihodnosti, najmä svetoznámu šikmú vežu. Po predcháchajúcich skúsenostiach s trajektom na Sardíniu, kedy toho v prístavoch veľa nekontrolovali, sme Maťu prepašovali v aute. Nočná plavba bola pokojná, dali sme si dáke vínko a večeru v reštaurácii. Akosi som sa nemohol dojesť, po zjedení mojej riadnej porcie chobotníc som vraj zjedol aj Tonove cestoviny a dojedol som aj po Martine. Ráno po vylodení sme išli rovno do dejiska rally - ku hotelu Su Gologne v Oliene. V Olbii, kde sme sa vylodili bolo pekné teplé počasie. No len čo sme sa dostali do vnútrozemia, zamračilo sa, začali trieskať hromy-blesky a spustila sa taká prietrž mračien, že sme museli ísť niekde len tak na dvojku- trojku, a niektoré autá dokonca zastavili na krajnici, lebo bolo vidieť dopredu tak iba na pár metrov a na ceste bola miestami až 10-centimetrová vrstva vody. Našťastie sme to prežili bez ujmy a už za pekného počasia prišli po niekoľkonásobnom blúdení k hotelu. Je to rozsiahly štvorhviezdičkový hotel v horách s veľkým zázemím – parkoviská, parčík s bufetom, vonkajší bazén, rôzne terasy. Všetko veľmi pekne zakomponované v svahu medzi stromami. Účastníkov zatiaľ nebolo veľa a preberanie malo začať až o tretej poobede, tak Martina spravila dáky obed z potravím čo sme nakúpili ešte v Bratislave a dobre sme sa najedli. Registrácia a preberanie ma milo prekvapilo. Prišli sme ku stolíku, našli nás v zozname, odčiarkli, dostali sme igelitku so všetkým čo potrebujeme , roadbook na prvý deň a to bolo všetko. Motorky ich ani nezaujímali. Do rána kedy mal byť štart sa nazbieralo ešte veľa jazdcov, myslím že okolo 120 nás bolo. Všetko taliani a my dvaja zo Slovenska. Bol tam aj Alessandro Botturi, známy enduro jazdec, účastník MS, 6-dňových, aj Rally Dakar. Videl že mám ešte číslovky z ISDE Sardínia z číslom 640, tak sa zastavil, že on mal číslo 639. Pospomímal na 6-dňové v Pov. Bystrici, aj na MS v Púchove, že ako skončil a pýtal sa na ISDE 2015. Myslel si že bude opäť v Považskej Bystrici tak sme ho museli naučiť vysloviť „Košice“.
Táto rally bola nesúťažná, trať kopírovala 3 etapy zo známej Rally Race , Majstrovstiev sveta 2013. Márne sme hľadali štartovné časy, na trať sa dávali jazdci podľa svojho uváženia, aj v skupinkách, niektorý ani nemali roadbook, tak museli sledovať svojho navigátora – jazdca pred sebou. My sme sa dali na trať tak okolo 9.00 a poctivo sme trénovali navigáciu. Ešte večer ma Tono upozornil na to že v takomto teréne ako je tu treba mať 100-percentne nastavený tripmaster, lebo je tu nespočetne veľa odbočiek, a pomýlenie sa hoci aj o 10 metrov znamená zablúdenie. Tak sme si poctivo nastavili na vyznačenom kilometri svoje prístroje. Bude treba prísne kontrolovať roadbook a presne synchronizovať údaje na prístrojoch s údajmi v roadbooku. Piatok: Išla sa skoro 260-kilometová etapa so štartom aj cieľom pri hoteli. A veru Tono mal pravdu. Keď som išiel prvý, prebehol som jednu takú medzi stromami skrytú odbočku ktorá bola iba 10 metrov pred nasledujúcou dobre viditeľnou. Tak som sa domnieval že je to práve tá správna, upravil som metre na tripe ICO. Najhoršie na tom bolo to že nasledovali rôzne zákruty a odbočky čo sa podobali tým z roadbooka a poriadne sme zabehli. Museli sme sa vrátiť k miestu čo sme na 100% identifikovali a odtiaľ znova. Asi na tretíkrát sa nám podarilo odbočku nájsť. Ešteže nešlo o žiadny výsledok, tak neboli z toho žiadne stresy a ostatnú trať sme absolvovali v pohode a o takej piatej sme mali tých cez 250 kilometrov za nami. V prvej časti trate sme však poriadne premokli , lebo na hrebeňoch hôr bola strašná fujavica, hmla a silný dážď. A riadna zima. Neskôr sa počasie umúdrilo a do cieľa nás to ešte vysušilo.
Sobota Ešte večer sme si povedali že ráno vstaneme skôr aby sme išli medzi prvými, aby nebolo vidieť stopy, ktoré môžu nielen ukázať cestu ale aj poriadne pomýliť. No nakoniec ostalo len pri plánoch a na trať sme sa vydali asi z takého 20-teho miesta. To preto že sme museli zbaliť veci , naložiť do auta a Maťu poslať dákych 80 kilometrov ku pláži v meste San Teodoro. Opäť sme išli tých cez 250 kilometrov niekoľko 100 metrov za sebou, raz ja vpredu, raz Tono. Po piatkovom daždi sa úplne vyjasnilo, bolo krásne slnečné počasie. Skalnatý a šotolinový povrch ciest bol ideálnym terénom, kde sa ani nešmýkalo, ani neprášilo. Táto etapa bola zakomponovaná asi v tom najkrajšom prostredí – prechádzali sme z jednej hory na druhú. Výjazdy striedali traverzy a prudké zjazdy. Perfektná viditeľnosť umožňovala vychutnať si krásne výhľady na okolitú prírodu. Bolo ale treba poctivo sledovať roadbook aby sa nezablúdilo, no najmä aby sme vedeli o nebezpečných miestach čo nás čakali. A veru to hlavne u tých traverzoch v prudkom svahu ak by sme prehliadli tie výkričníky v roadbooku a nespomalili tak sme sa mohli ocitnúť v sekunde o pár 100 metrov nižšie. Preto pred týmito nebezpečnými zákrutami na toto nebezpečie organizátori upozornili aj nástrekom oranžovým sprayom na skalách. Cestou sme stretli aj množstvo poľovníkov oblečených v dobre viditeľných oranžových reflexných vestách. Vždy keď sme ich míňali, tak hlavňou vztýčenou kolmo hore len mávli rukou na pozdrav. Žiadne nadávky, nieto ešte vyhrážanie sa zbraňou ako je to nezriedka u nás. V jednej takej cestičke sotva meter širokej sme dobehli chlapca na koni, tak sme ho nechali ešte kus prebehnúť aby sa mohol tam kde sa mu to už dalo, odstúpiť z cesty. Nasledovala občerstvovacia stanica v horách, priamo pod vrtuľou veternej elektrárne kde sme si aj vínka mohli dať. Etapu sme dokončili v pohode a ja som ani nemusel dolievať benzín z fľašky čo som mal ako rezervu, tak ako v piatok. Po piatkovej etape som totiž pustil ihlu u mojej 300-vky o dva zárezy nižšie. Aj motor sa choval úplne ideálne, krásne a plynulo išiel už od voľnobehu. Čo sa týka sekundárneho prevodu nechal som ho oproti plánom pred rally taký ako som mal na ISDE a to 14/50.A bolo to úplne perfekt. Ciest nebolo až tak veľa a do tohto terénu bol ideálny. Nič to však nemení na skutočnosti že ideálnou motorkou na takéto trate by bol 4-takt. Najmä taká KTM 350EXC-F by bola super. Tono ju nechal doma, a veru banoval. Aj sériová nádrž by na potrebný dojazd 90 km v pohode stačila, keď mne stačila aj na dvojtakte. V San Teodore nás už čakala Maťa aj s večerou. Dokázala vytiahnuť jedného ujka od práce v záhradke aby jej ukázal kde je najbližší market aby niečo na večeru kúpila. No nakoniec to dopadlo tak že ujko zobral auto a tie asi 4 kilometre ju do obchodu zaviezol. S jej taliančinou je to asi nie také najhoršie. Myslel som si že po taliansky vie iba nadávať.
Nedeľa Nedeľná etapa naspäť do Olieny mala už len 150 kilometrov aby sme v pohode mohli stihnúť večerný trajekt do Livorna. Tentokrát sme privstali a na štarte sme už boli pred ôsmou. Aj tak už čakalo asi 6 jazdcov pred nami. Bolo tiež krásne slnečné počasie, kilometre ubúdali , až som sa dostal do takého asi 50 metrov širokého prebuldozérovaného výjazdu. Išie som tým výjazdom, no ako si sa mi zdalo že som asi odbočil vpravo hore skôr. Tak som sa vracal, no Tono zabočil tiež do tohto výjazdu. Išli sme teda spolu hore. Podľa roadbooka to ku koncu vyzeralo že správne. Aj som jednoznačne identifikoval takú haldu s kríčkom čo sa dala obísť sprava aj zľava. Za ňou nasledovala odbočka vľavo dolu z kopca. Tam sme sa však pomýlili. Priznám sa že ma zmýlili jazdci pred nami čo hore akosi bezradne krúžili. Našiel som takú úzku cestičku, no končila v lese. Tono zavelil, že sme mali odbočiť oveľa skôr. Aj keď sa mi to nepozdávalo, išiel som za ním. Odbočili sme tam dole, no nič tam nesedelo s roadbookom. Vrátili sme sa. Vtom okolo nás prehrmelo asi 6 jazdcov na čele s Botturim. A zahli tam na tú úzku cestičku čo predtým my. Tak my za nimi. Cestička skončila a oni ďalej do lesa, neskôr do takého skalnatého kopca. Nechápem, veď sme mali ísť dole! No a na tom kopci som už videl Botturiho ako sa so svojím ťažkým dakarským špeciálom Speedbrain-Husqvarna horko-ťažko otáča a ostatní za ním. Odtiaľ už asi ďalšia cesta neviedla, ledaže tak skočiť 200 metrov do údolia. Tak som sa otočil a pomaličky okolo lesa dole. A odbočku som našiel. Do cieľa už veľa nezostávalo, tak zbytok trate sme si už len užívali. V cieli čakalo opäť pohostenie - vínko, ryby , lastúry, obložené taniere. Pochutnali sme si, počkali na peknú plaketu. Auto sme mali už prichystané na rozdiel od palaciniek, lebo cesto z ktorého sa mali piecť sa Mati podarilo popri kecaní s Talianmi ešte pred upečením vyliať na zem. Tak sme všetko pobalili, naložili motorky a domov. Oproti plavbe na Sardíniu bolo také vlnobitie že v kajute všetko vŕzgalo, búchalo a nejaké veci aj popadali zo stolíka. Prežili sme , aj cestu autom domov bez problémov. Až na to že pred jedným rakúskym odpočívadlom svietil na rampe nad cestou príkaz pre vozidlá ťažšie ako dva a pol tony zabočiť na odpočívadlo. Policajti tam vážili. Neskoro som si to uvedomil, mysle som že to je od tri a pol tony a pokračoval som ďalej. Po 300 metroch nás ale zastavila polícia. Policajt však nakukol do auta a pýtal sa: "camping ? " Ja že hej, tak ani papiere nechcel vidieť a pustil nás ďalej.
Rally sa mi veľmi páčila, hlavne že som si zdokonalil prácu s roadbookom. Isto sa sem vrátim, dúfam že aj s Tonom a možno si dajú povedať aj moji kamaráti z Brezna. Je to rally kde ani netreba mať roadbook, ak idete za kamarátom čo vás zanaviguje. Perfektné povozenie.
No rád by som sa sem vrátil ešte skôr, a to v máji na Sardegna Rally Race, Majstrovstvá sveta v crosscountry-rally, kde jazdí celá svetová špička na čele z dakarskými víťazmi. Súťaže typu rally ma celkom opantali a obávam sa či popri MČR Enduro čo mienim ešte jazdiť ak bude voľný termín, mi ostane čas aj na naše crosscountry. No to ešte uvidím! Teraz ma čaká jedno dosť dôležité rozhodnutie. A to je účasť na tom naozajstnom Dakare, takom ako ho pozná napríklad Jaro Katriňák. Aj keď sa to teraz "Dakar " nevolá. Táto značka už asi natrvalo prischla slávnej rally v Južnej Amerike. Pravý Dakar však neskončil, poriada sa začiatkom roka s prebierkou 29.12.2013 vo francúzskom Saint Cyprien, presunom cez celé Španielsko do prístavu Almeria. Odtiaľ trajektom do Marockého mesta Nador. Tam je už ostrý štart do Marockých, Mauretánskych a Senegalských terénov s cieľom v známom Dakare. Je to už 6-ty ročník a rally má názov Africa Eco Race. Pravidelne sa na ňom zúčastňuje napríklad priekopník v stavbe dakarských špeciálov Jean-Louis Schlesser, z kamionistov napríklad známy Tomáš Tomeček na Tatre, známy aj pútavými reportážami z tejto rally na svojej stránke. Chcem moju prípadnú účasť na tomto rally s ním skonzultovať. Času je už málo, posledná možnosť zohnať peniaze, vlastne veľa peňazí a podať prihlášku je 15.11.
PS. Fotky zo Sardínie ešte doplním /čomu ale sám veľmi neverím/, po dve fotky máme aj na stránke organizátora.