DomovPredajSlužbyAkciePrenájom priestorovPožičovňaAKTUALITYMotošportMédiaDiskusieKontakt
Motošport > Africa Eco Race 2017

Africa Eco Race 2017

Aktuality

WEB: africarace.com výsledky: africarace-live.com sledovanie jazdcov:  astrium report od Zuzky:  
Ísť túto rally som sa rozhodol vlastne hneď po dojazde minulého ročníka. S motorkou mi pomohol Maťo.   Keďže sa mi minuloročná KTM450EXC osvedčila, rozhodol som sa znova pre EXC prestavanú na diaľkové rally.  Celý kit na prestavbu mi zostal zo 450-tky.  Maťo mi ponúko jeho KTM500 s ktorou jazdil tohtoročné rally a  mohol som sa pustiť do prestavby. Najskôr som ju síce chcel dobre odskúšať. Tak isto som chcel odskúšať  moju 450-tku ktorej motor bolo treba zreparovať. Po oprave prevodovky  som s ňou išiel Serres rally no a tam  sa mi podarilo do jednej etapy odštartovať bez oleja a odniesla to kľuka. Najlepšia skúška a zároveň  navigačný  tréning je zajazdiť si rally. Zavolal som teda Zuzke či by nešla so mnou koncom októbra na Sardíniu na Legend  rally a ponúkol som jej moju 450tku a ja som išiel už 500vku. Na Sardínii šlapali obe motorky na jedničku tak  som bol spokojný. Zároveň som tu odskúšal aj dve sady navigačných prístrojov. Tak  sa mohla začať prestavba  500-vky.  No nastal problém s airboxom, pretože 500-vka má vzššie uložené sanie  ako 450-tka. Bolo treba teda  vyrobiť nový airbox. To oddialilo prestavbu , aj odchod do Dubaja kde  som bol zase zo Zuzkou potrénovať duny.  Po návrate z Dubaja som začal finišovať s prípravou motorky.  Ako to  však u mňa býva zvykom, motorka bola  hotová  až tesne pred odchodom do Monaca. A to mi pri nakladaní  zuzka  ukázala čo ešte z motorky spadlo.  Poistka spojky reťaze. To som teda mal šťastie. Išla sme taká istá zostava ako minule. Ja s  Maťom jazdci a Peťo,  Jožko a Zuzka – doprovod. Tentokrát  cesta prebehla úplne bez problémov, tak do  francúzskeho Mentonu sme  prišli s časovou rezervou.  Administratívne aj technické prebierky prešli bez problémov až na to že komisári  nemohli nájsť na hrudnývh chráničoch homologačný štítok. Chtiac-nechtiac som musel vyzliecť bundu s ktorou  som chrániče zakrýval aby nebolo vidieť ich poškodenie. No a nielenže sme nenašli štítok ale komisár len krútil  hlavou nad polorozpadnými chráničmi. Všetko zachránila Zuzka keď sa tak previnilo pousmiala, sľúbila  naše  týmové tričko. Už bolo všetko v poriadku. Po prebierkach sme išli motorky zaparkovať do Parc-fermé do Monaca.   Prišiel 31.december a s ním od 11.00 slávnostný štart. Z pódia sa malo ísť cez mesto s množstvom tunelov  smer prístav Sete. My sme sa ale dohodli že naložíme motorky do auta  a tak prejdeme 350 km do prístavu.  Je to normálne povolené. Tak sa bolo treba dostať zase ku parc-fermé kde sme mali auto. Lenže mne sa  podarilo prepáliť jednu odbočku a ocitol som sa  v dlhom jednosmernom tuneli z ktorého keď som vyšiel, bol  som už von z Monaca. Tak som sa preklučkoval pomedzi autá a ostrovčeky na cestu ktorá viedla zhruba smerom  kde som chcel. Už som videl prístav z jachtami no zase som zle odbočil a dostal som sa do tunela ktorý vyšiel  zase na druhej strane za Monacom.  Tak už so musel len podľa dporavných značiek nájsť smer monaco. Podarilo  sa tak sme sa napokon v prístave našli. Milé bolo že sa mi po prebierkach prihovoril J.L.Schlesser a predstavol  mi ambasádorku podujatia ktorou nebol nikto iný ako slovenská topmodelka Adriana Sklenaříková, pochádzajúca  z Banskej Bystrice. Teraz býva n Monacu. Tak sme sa porozprávali a na štarte opäť prišla aby sa s nami vyfotila .Zároveň so štartovacou vlajkou nás výprevádzala na trať. Dalšia slovenka, tentokrát z Považskej Bystrice, nás  oslovila  čašníčka v reštaurácii Stars-N-Bars. Tak myslím že by som sa v Monacu nejako dohodol. Minimálne teda  v tom bare. Ostatnú cestu až po štart prvej etapy v Maroku popísala vyčerpávajúco Zuzka, tak o tom sa už  zmieňovať nebudem.  

2.1.2017 etapa 
Na úvod bola 50 – kilometrová spojovačka. Po nej štart do  80-kilometrovej rýchlostnej skúšky. Ešte pred štartom som si tak povedal že by nebolo od veci sa chytiť  Harita Gabariho – Maročana čo ide celkom slušnú paľbu a štartoval predo mnou. Ten isto nezablúdi. No rally nie  je o tom ako poznám terén. Pretože roadbook nie je mapa a zablúdiť môžeš aj sto metrov od vlastného baráku  lebo ten domček  zakreslený v roadbooku nevieš kde je. Či v jednej doline alebo o tri chotáre ďalej. Tak sa stalo  že asi na 10-tom kilometri som neodbočil a pálil rovno. Ani by som to snáď nezbadal no čo sa nedalo prehliadnuť  bol asi 120 kilový Gabari ako bezmyšlienkovite chodí krížom krážom po doline. Tak som mu  ukázal že asi ideme  dobre lebo sú tu stopy. Nenapadlo ma že to sú  jeho ako tade viackrát prešiel. Nakoniec sme sa ale otočili a  cestou späť sme už videli jazdcov kde odbočujú. Tak som hneď na úvod  stratil nejakých 10 minút. Za cieľom  rýchlostky na pumpe nás už čakalo asistenčné IVECO z ktorého sme vybrali oblečenie na ďalší 450 kilometrový  presun cez zasnežené pohorie Atlas. A veru nepremoky, teplé rukavice a návleky na  riadidlá padli vhod. Akurát  nos mi skoro odmrzol. Svoje som si ale vytrpel v noci v bivaku. Nezdal sa až taký mráz no po pol hodine keď ma  už triaslo od zimy som vyliezol zo spacáku a kompletne som sa obliekol ako na motorku. Akurát miesto chráničov  hrude som si dal dve tričká, mikinu a vetrovku. Ani na čižmy som nezabudol. Nahrial som sa pri ohníku  a šup   do spacáku. Aj v čižmoch. Nepočítal som že tento spacák nemá nič spoločné s tými 40 stupňovými. Tak ma vždy  po hodine prebrala zima a pravidelne som sa pri ohníku stretával s Yurom z kazachstanského týmu. Spí v aute  a vraj vnútri na streche sa mu vytvorila vrstva  ľadu. 

3.1.2017 – 2.etapa
podla roadbooka navigačne náročná,  tak som sa na to celkom tešil. Vtedy si väčšinou dávam veľký pozor aby som vždy trafil odbočku a stále si  kontrolujem uhly na vjazde do odbočky.  No po 20 kilometroch som konštatoval že to je len o rýchlosti a žiadna  navigácia nie je potrebná. Tak som teda zabehol a veru riadne. Ani mi nevadilo že sa niekto pustil za mnou a  potom sa otočil. Hovorím  si: „ jano ty máš predsa vlastný rozum a ten strom za ktorým sa malo stúpať do kopca  predsa musí tu kdesi byť. Keď nie tu tak možno o pät kilometrov ďalej.  No a po piatich kilometroch keď som  nevidel ani strom , tobôž nie nejaký kopec som si povedal že tí čo sa hneď obracali asi mali pravdu a tešili sa  z toho, že ako som ich  „obabral“. Ďalšia časť trate už prebehla bez problémov akurát som musel predbiehať  kopu jazdcov ktorí na tej odbočke čo som mal odbočiť odbočili správne. Ešte sa mi podarilo spraviť jeden  navigačný kiks, no v  druhej polovici trate som sa už snažil nezablúdiť, čo sa už podarilo a šťastne som prišiel  do cieľa.  V bivaku už bola menšia zima ale pre istotu som si vypýtal  od  Zuzky spacák čo som jej dal aby ho  nemusela nosiť z domu. Ona si už nejako pomôže, veď spí s dvoma chlapmi v aute.  

4.1.2017 – 3.etapa
Na  túto etapu som išiel s vedomím že som dobre pripravený. Prístroje fungovali a všetky zmeny itinerára sme  zakreslili so Zuzkou do roadbooku. Dokonca som v noci ešte odroloval a opät zroloval skoro celý roadbook  aby som zakreslil zmenu čo sme predtým pozabudli. Neprešlo však ani 20 kilometrov keď som si  všimol že  roadbook sa akosi divne odvíja. Do jednej strany a trhá sa. Už som chcel zastaviť aby som to nejako naroloval  na hornú osku ke´d sa naraz utrhol. Rýchlo vyhodiť hornú časť roadbooka a spodnú kde bola nasledujúca časť  trate som opäť nalepil na osku. Predbehli ma dvaja jazdci žo štartovali po dvoch minutách za mnou, tak som  stratil  asi 4 minuty. No pokračoval som ďalej bez problémov. Takto to išlo  bez problémov až do 60 – teho  kilometra keď sa mi roadbook zase utrhol. No dobiehal som toho jedného, tak som išiel za prachom asi ´dalších  10 kilometrov. A dobre som urobil. Vedľa trate stála helikoptéra s Reném Medge a fotografom. Zastavil som že  znovu natočím zbytok roadbooka. Ale už zodpovedne. No  zistil som že už nemám pásku na prilepenie.  Našťastie v helikoptére mali pásku no pozerám tú rolku a  vidím že je aj ďalej nejaká potrhaná. Tak bolo treba  trhnúť ďalších asi 10 kilometrov zápisov aby som bol presvedčený že už to bude v poriadku. To tá moja prehnaná  aktivita, že som večer ešte rozbaloval  roadbook. Asi som ho o nejakú hranu natrhol. Spomínam si že sa mi aj  namotal na stupačku, tak možno tak sa to stalo. V noci som si nevšimol. Tak čo ďalej? René bol tvorca roadbooku  tak sa mi snažil vysvetliť ako mám pokračovať. No nemalo to zmysel, lebo stopy po pár jazdcoch nebolo dobre  vidieť a mohol by som zablúdiť. Tak som počkal na koho by som sa  na tých 10-15 kilometrov zavesil. Prišiel  Martens, tak som sa dal za ním. Stále ma chcel púšťať dopredu no radšej som sa  motal za ním. Až pokilaľ  nás nepredbehla 4-kolka. Kmarát z ruska. Ten ma zaviedol až k waypointu v dunách odkiaľ som už dokázal  navigovať sám.  Tam som dobehol taliana Pelloniho, ktorý štartoval za mnou. S ním som potom prišiel až do  cieľa. Dokázal som sa ho držať ale v prachu by som ho nepredbehol a aj keby zase by som sa musel sústrediť na  navigáciu a v konečnom dôsledku by sme boli asi obaja pomalší. 90-kilometrová spojovačka do bivaku bola ešte  za svetla, no bolo už dosť zima. 

5.1.2017 – štvrtý deň 
Jazdím od začiatku na  použitom zadnom mousse od  Števa Svitka a tak isto predný som na štvrtý deň nemenil a to tam mám obyčajný endurový Michelin M15. Pred  štartom ma napadlo či už nie sú rozsekané, lebo som nemenil ani gumy. Prednú som založil tiež použitú , no  myslím že túto etapu by ešte zvládla. No už bolo neskoro tak som sa zmieril s tým že  terén nebude tak kamenistý  ako bol včera. Šart bol pri vychádzajúcom slnku no našťastie nesvietilo  priamo do očí. To by sa ani poriadne  nedalo ísť. Talian Pelloni štartoval predo mnou 2 minuty, tak som ho chcel dobehnúť. Včera som sa ho stále držal.  No zase sa mi podarilo zaváhať. Roadbook ukazoval medzi dve skaly no uhol nesedel. Naviac prelietala  helikoptéra s fotografom. Tá ma asi tak trochu vyrušila a asi som si zle pozrel uhol. Aj tak som sa  pre istotu asi  500 metrov vrátil od bodu o ktorom som vedel že je v poriadku. Napodiv všetko sedelo tak idem ďalej. Vchádzalo  sa do širokého vyschnutého riečišťa prerasteného kríkmi. Tam som zase namiesto toho aby som z neho hneď  vyšiel, tak som v ňom pokračoval až som sa stratil medzi kríkmi a žiadna stopa. Zase sa vrátiť a znovu a pomaly.  Zase všetko sedelo. Medzitým ma dvaja predbehli, no toho druhého som  mal za chvíľku a o tom prvom –  Martensovi som ani nevedel a zistil som to až som ho stretol v tankovačke. No pár kilometrov pred tankovačkou  som videl maťa pri motorke. Spadov v zátačke na kamení a ohol ľavú časť riadidiel. Asi ako ja na 6-dňovej v  portugalsku. Vtedy som došiel do časovký kde mi to vyrovnali no maťa čakala ešte druhá časť od tankovačky.  Skoro 200 kilometrov. Keď som išiel tú časť trate a vide l som akým terénom by mal prejsť tak som si povedal že  to sa nedá zvládnuť. V cieli v bivaku sa zuzka pýta či som nevidel Maťa. Ja že v tankovačke a že ak ide ďalej s  takými rajdami a nefunkčným roadbookom  tak je blázon. Aké bolo však prekvapenie keď sa Zuzka vrátila od  organizátorov čo sledujú jazdcov a povedali jej že už je 20 km pred cieľom. Tak toto považujem skoro za nemožné,  lebo na trati bolo veľa kamenia, stúpaní aj klesaní a navigačne učite nie jednoduchá. Zajtrajšia etapa bude trochu  upravená, prvých 186 kilometro rýchlostky bude nahradených  240- kilometrový m prejazdom. Boli tu totiž veľké  záplavy z množstvom obetí na životoch a roadboak by sa musel kôli zmene terénu úplne prekopať tak organizátori  zvolili toto riešenie. Od rána som na trati soplil a kýchal, nepustilo ma to doteraz, tak len dúfam že zajtra bude dobre.  Zuzka mi robí upravený roadbook, snáď teda  konečne nezablúdim.  

7.1.2017 – voľný deň
Tak máme dnes voľný  deň. V dakhle pri oceáne v ktorom sme sa aj boli okúpať.  Predchádzal tomu však včerajšie párty v iglu Vlada  Kušniera, kde sme sa stretli s ľuďmi postupne snáď  so všetkých týmov, včetne ruského Kamazu. Dnes si aspoň   môžem celý deň spytovať svedomie. Včera som odštartoval 7 minút pred Maťom. Do tankovačky stiahol dve minuty,  lebo som sa tak trochu   stratil, no stačilo pozrieť dookola a videl som ruského štvorkolkára, tak druhú časť trate som  sa snažil ísť čo najrýchlejšie. Aj som predbehol  jedného tak som si bol vedomý že je to dobré. Až prišiel kilometer  360. Bolo to miesto ktoré bolo treba naviac zakresliť do roadbooka ako zmenu. Zuzka mi to aj zakreslila, vždy po nej  zoberiem roadbook a oranžovou si zvýrazním dôležité políčka kde  napríklad  po dlhom rovnom úseku nejaká zmena  smeru. Tentokrát neviem prečo som si to nespravil aj keď mi Zuzka túto zmenu ukazovala a pýtala sa či mi to je jasné.  A to bola snáď jediná odbočka na dlhom úseku smerujúcom v kurze 180 stupňov. Vlastne to bola odbočka na  paralelnú cestu tak isto smerujúcom v uhle 180. Tak sa stalo že som to prepálil. Rýchlo som  sa zbadal , no namiesto   toho aby som sa vrátil a odbočil na správnom mieste som odbočil a jazdou kolmo som hľadal tú cestu. A vidím že z  diaľky sa vracia Pelloni a otáčal sa aj Martens, ktorý pred tankovaním dobre spadol a dotĺkol prilbu aj zlomil šilt a  rozbil roadbook. Chytiť sa ich by bolo to najsprávnejšie ako sa posunúť pred nich lebo štartovali ďaleko predo mnou.  Namiestoho som začal hľadať tu cestu a aj som našiel jednu čo išla 180 stupňami. No po čase zatočila na 150. ale  bola plná stôp a nikto sa z nej nevracal. Tak som po nej išiel asi 24 kilometrov kde sa mala križovať s inou. Aj sa   križovala ale v inom uhle tak bolo jasné že idem zle. Všeliako som špekuloval ako si skrátiť spiatočnú cestu a neísť  naspäť. Tak som zvolil uhol 320 stupňov a po čase som už videl prach prechádzajúcich áut. No terén bol dosť zložitý  tak to dosť trvalo. Zbytok trate – asi 40 kilometrov ma to už nebavilo a išiel som ako slimák. V cieli som videl že viacerí  blúdili tak som sa až tak rapídne neposunul dozadu, no tá trištvrte hodina meškania bude chýbať. A práve som sa  dozvedel že aj Števo na Dakare včera zameškal a Ivan si zlomil ruku. Tak to bol akýsi smolný deň pre slovenských  rally jazdcov. Zajtra máme dlhý presun na Mauretánske hranice, potom spojovačka na krátku 180 kilometrovú  rýchlostnú skúšku ktorou začína 6 dunových etáp v Mauretánii. Až tieto etapy riadne premiešajú poradím.  

8.1.2016 - siesta etapa

Dnešný deň začal dlhým presunom z Dakhly na hranice s Mauretániou. Minulé roky to bolo vždy časovo hroznenáročné lebo mauretánski colníci robili hrozné obštrukcie a raz sa kôli tomu musela aj zrušiť prvá
Mauretánska rýchlostná skúška. Tentokrát to išlo tak bleskovo že sme mali po ďalšom 64-kilometrovom
presune na štartt rýchlostnej skúšky čas do štartu viac ako 4 hodiny. No nikdy nie je dosť času na to
aby som si dobre pozrel motorku. Polihovali sme, debatovali až keď ma asi hodinu pred štartom
vyprovokovali chalani aby som ukázal jazdu na zadnom kole. Všetci boli opretí o Tomečkovu Tatru, tak
som si narichtoval motorku tak že ich pri rozbehu riadne zahádžem pieskom. Ako si tak odhadzujem zadné
kolo vidím že je ekési mäkké. Skúsim stlačiť gumu a bolo to jasné. Predchádzajúce dni a dlhý dnešný
presun totálne rozbilo mousse. Vidím že takto by som prešiel len nejakých 20 kilometrov a vyzula by sa
mi guma. No čo s tým? Naše asistenčné Iveco bolo už na ceste do bivaku a nebol tam nikto kto by mi mohol
nejako pomôcť. No nevzdal som to, aj keď Maťo hovoril že mi to vydrží. Chytil som mobil a volám Zuzku.
Našťastie je tu v púšti celkom dobré pokrytie, tak mi hneď zdvihla. "Okamžite sa vráťte!" zavelil som.
A počujem Zuzku: " chalani, otáčame sa!" Vyrazil som oproti nim no zadné kolo už tak hádzalo že som
mohol tak maximálne 80-tkou. Prešiel som asi 15 kilometrov a už som videl našich ako idú. Tak som si
teda oddýchol. Prehodili sme kolo a pálil som na štart. Ešte som mal dosť času sa pripraviť na štart.
Táto etapa mi tak trochu nesedela. Žiadna, teda skoro žiadna navigácia, jazda pod jedným uhlom a hrozné
vypalováky, no v mäkkom teréne že to bolo tak na 5-6-tku. V úvode etapy vidím Dmitrija Agoschkova ako
sedí opretý o motorku. Včera vyhral, tak štartoval prvý. Utýral motor. Večer v cieli po rozobratí
motorky ukázal utrhnutý, celý zdeformovaný piest. Keby som to videl pred štartom tiež toľko nedržím
plyn ale viac šetrím motorku. Takto som od štartu po cieľ, celých 173 kilometrov držal plyn a veru v
cieli mi po postavení motorky na stojan vytieko z airboxu trochu motorového oleja. Dúfam že to nebude
nič vážne. Dmitrij nemá náhradný motor tak rusi čo bivakujú vedľa nás ešte stále popíjajú vodku. A to
je už polnoc. Večer sa aj mne niečo ušlo, ale fakt z mierou. Zajtra je náročná vyše 400-kilometrová
rýchlostná skúška

9.1.2017 – siedma etapa

Ráno začalo o tretej keď som sa v stane zobudil celý spotený, usoplený, ukašlaný. Chcel som sa prezliecť, no nechcelo sa mi
vyliezať zo stanu. Tak aby som uplne neprechladol zakutral som sa riadne do spacáku. Zaspal som. Až po šiestej počujem
Peťov hlas:"no budeš už konečne vstávať?"
Tak som dobre zaspal že ma nemohol zobudiť. Tak som sa zle cítil, že som
zvažoval že ostanem spať a nepôjdem.
Bivak tu totižto ostáva do zajtra. No nakoniec som sa premohol, obliekol a išiel spojovačku na štart rýchlostky.
Tam čakal Maťo a prišla ku mne stará známa doktorka Carol. Maťo jej spomenul v akom som stave. No a začala
sa vypytovať či mi z nosa tečie vodnaté alebo husté, ako kašlem, Či ma bolí hrdlo, hlava a tak. Vybrala akési
tabletky a spýtala sa koľko vážim. Potom vybrala 4 kusy a dala mi prehltnúť. Že naobed by som už mohol byť.
Tak to som jej neveril, no vyštartoval som svižne že ak by nakoniec mala pravdu aby som nebol na chvoste
štartovného poľa. Celkom sa darilo, nikto ma nepredbiehal. Naviac som videl stáť môjho konkurenta s 525-kou
ako stojí. Zadrel motor. Po pár kilometroch som skoro dostal riadnu príučku. V dobrej rýchlosti som za
horizontom nezbadal také tri hrby za sebou.Nič neostávalo len pridať plyn a podarilo sa mi ich zdolať asi tak
ako rolety na superkrose. S tým rozdielom že nohy som už mal skoro za ušami. No pristál som na sedle a
povedal som si že musím dávať riadny pozor. Kúsok bokom som videl stopy ako keby padla motorka a jazdec
okolo nej chodil. Pravdepodobne tam spadol jazdec idúci predo mnou, lebo som dobehol po krátkej chvíli dvoch
a ten druhý mi ukazuje že sa ma chytí lebo má rozbytý roadbook. Ale sa asi neudržal alebo zastavil pri
helikoptére s fotografmi čo tam bola. Tak som išiel ďalej a začali dunové polia. Tu boli dnes tak mäkké duny že
dnes na brífingu René Medge povedal, že ešte v živote nevidel motorku po nádrž v piesku. Mne sa ale celkom
darilo. Zbadal som pred sebou Maťa ako sa práve vyhrabal s piesku a dobehol som ho. No a odvtedy ďalších asi
300 kilometroch sme išli spolu. V dunách a po tzv ťavej tráve čo sú vlastne také malé trávou zarastené dunky
išiel za mnou a na vypalovákoch po pistách ma predbehol a snažil som sa ho držať. Darilo sa. V dunách sme
videli Gabariho – asi robil spojku, teda ak mal diely. Neskôr sme predbehli Pelloniho aj Martensa. Martens
predo mnou spravil taký premet cez riadidlá že som sa až zhrozil. V zjazde z duny sa mu totiž zapichlo predné
kolo do piesku. Mimochodom rené Medge dnes večer na brífingu spomenul že ešte nikdy v živote nevidel tak
zaborenú motorku do piesku ako dnes. Až po nádrž a museli ju traja vyťahovať. S maťom sme potom ostatných
asi 300 kilometrov išli spolu. Duny a ťaviu trávu som išiel prvý a na rýchlych pistách ma predbehol a ja som sa
ho snažil držať. Tak sme prišli až do cieľa, no posledných pár kilometrov ma niekoľko sekúnd odbehol. Dnešný
deň sa išiel dosť veľa kilometrov iba podľa uhla v tej ťavej tráve a dunách kde nie je ani sesta ani žiadne
orientačné body. Keď som v tej ťavej tráve videl občas tri stopy pred sebou , tajne som dúfal že sú to jediné,
a nie sú o pár desiatok či stoviek metrov bokom ďalšie. No našťastie to boli jediné. Ullevalseter, Sela a Ceci.
Trojica z ktorej vzíde víťaz rally. Hlavne že sme sa nestratili a vždy na prvýkrát našli waypointy. Večer ešte
okolo ôsmej večer vraj bolo v cieli iba 14 motoriek a ostatné boli väčšinou uviaznuté v dunách. Práve bol u
nás Martens, že má zalomené skrutky upevnenia zadnej nádrže tak sme ho poslali za Kamazom, či by mu

 nevedeli pomôcť. Zajtra sa ide 409 km rýchlostná skúška a vraj navihačne zložitá, naviac kopírujúca v

iektorých miestach dnešnú trať, tak len aby som sa nestratil, nepadol a vydržala motorka. Tu je všetko možné.

10.1.2017 – 8.deň 

Dnes som štartoval dve minuty pred Maťom. Nemožné ako pálil. Po piatich kilometroch ma predbiehal. Musel
tam mať naložených nejakých 130, zatiaľ čo ja som išiel tak 90. No bola to len spojovačka, tak neviem kde sa
náhlil keď na štarte rýchlostky som ja čakal asi 20 minút. Aj na rýchlostke ma dobehol a potom sme išli stále
spolu. V dunách som ho predbehol a ďalšiu časť trate išiel
za mnou, pokiaľ som neprebehol jednu odbočku. Aj som sa hneď zbadal, no videl som ho za sebou ako páli
tak som v domnení že idem dobre pokračoval. No už bolo jasné že zle. Chcel som sa šikmo vľavo napojiť na
správny smer, nebol by to problém lebo to bola široká pláň, no Maťo sa chcel vrátiť. Vtedy išli pred nami iba
Ullevalseter a Sella a videli sme ich stopy ako sa krútili. Tiež hľadali správnu cestu. Našli sme ju no mohli sme
stratiť tak 8 minút. Odvtedy išiel Maťo predo mnou až na niekoľko kilometrov jazdy na azimut v ťavej tráve a
príjazdu do tankovačky. Po tankovačke ma Maťo predbehol a do cieľa sme prišli za sebou, aj keď som mu už
nestačil lebo ku koncu etapy prášil a naviac nás predbehli dve autá ktoré ešte viac naprášili. Vo výsledkoch je
o 5 minút predo mnou, lebo som nedobrzdil do speed-limitu a dostal som penalizáciu. Po dunových poliach
sme videli stáť Paola Ceciho pri svojej Honde. Vraj zničil spojku. Vyzerá že to nespravil, lebo nefiguruje ani v
prvom CP. Doteraz bol vedúcim v našej triede nad 450ccm. Túto etapu som šetril motorku, lebo ma
znervózňoval ten olej v airboxe. No v tankovačke som pozrel a nevidel som že by z airboxu niečo vytekalo.
Tak som sa tak trochu upokojil. Počas etapy som mal len jednu krízovú situáciu, keď som si kontroloval v
roadbooku či idem dobre a na chvíľku som spustil oči z trate. Dostal som takú ranu od kameňa že som bol rád
že som to nejako ustál. Okrem toho som raz zapadol v dune predným kolom, no stačilo zosadnúť a potlačiť.

Zajtra nás vraj čaká od 80. kilometra 50-kilometrové dunové poklo s makkými čerstvo naviatymi dunami
 

11.1.2017 – 9.etapa

Dnes som štartoval 2 minuty za Maťom a 2 minuty pred Pellonim, ktorý je v absolútnom
poradí medzi nami. Nešiel som plný plyn, šetril som motorku aj seba a chceli sme sa
s Maťom sústrediť na dunové polia. Na pistách rýchlou jazdou možno získať no je tam
aj riziko pádu a hlavne zablúdenia. Tak ma Pelloni po nejakých 20-tich kilometrov
dobehol , keď som neskoro zbadal odbočku a jazdou krížom som sa chcel napojiť na
správnu trasu.

 

Nechal som ho ísť , lebo prášil. No prišla kamenistá časť trate so samostatnými
dunami pomedzi ktoré sa išlo slalomom. Tam som ho dobehol a dobehol som aj Maťa.
Maťo keď videl za sebou Pelloniho zrýchlil a ja tiež a už sme do dunových polí išli
sami spolu. Duny boli mäkké, bolo treba si dávať pozor aby sa nezaborilo predné
koleso. Takto sa nám podarilo zdolať spolu dlhé dunové pole s veľkými mäkkými
dunami a následne aj ďalšiu časť trate s menšími dunami a s ťavou trávou. Maťa som
videl spadnúť 2x, ja som tiež raz spadol no prakticky z nulovej rýchlosti. Zopárkrát
som mal šťastie keď som skákal z asi trištvrte metrových hraniek na rovinu v domnení
že skáčem na tvrdé a pritom to bol mäkký piesok. To že ma to prevesí cez riadidlá
bolo jasné no vždy som to nejako ustál a pod plynom to z piesku vytiahol. V CP som
sa pozrel za seba pelloniho som nevidel. Do tankovačky prišiel za nami asi 10 minút.
A martens asi 15 minút. Pelloni ukazoval úplne vyhnutú zadnú brzdu. Tak som
ostatnú časť trate Išiel v pohode za Maťom. Bolo jasné že keď nezablúdime máme dobrý
výsledok. V CP sm Maťovi povedal že sa za ním ide veľmi dobre pretože ho vidím
vpredu a môžem zákruty strihať , teda ak sa dá. A dalo sa. No po CP sa situácia
úplne otočila. Zmenil sa vietor a raz išiel prach od Maťa na pravú stranu a raz na
ľavú, raz rovno za ním. Tak teraz išiel Maťo skoro rovno a ja som robil slalom aby
som išiel vždy po náveternej strane. No a to bolo treba už aj raz spomaliť a raz
riadne potiahnuť plynom. No a takto sme prišli až do cieľa prakticky vedľa seba.

Za nami po čase prišiel Ceci, keď v dunách na nás strácal, no po vypalovákoch jeho
1000-cka išla hádam aj 180 km/h. Pelloni prišiel po 50-tich minutách a Martens asi
po dvadsiatich. Tak som si polepšil. Z poradia sa zase stratil Marokánec Gabari,
keď zničil už druhý motor. Pri jeho váhe a plyne čo držal sa ani nečudujem Tak v
tomto štádiu už len do konca šetriť motorku a nezablúdiť. To je moja špecialita
posledných dní.

12.1.2017 – 10. etapa

 

Vyštartoval som 20minuty pred Maťom. Povedali sme si že pôjdeme úplne na istotu,
lebo medzi nami aj ostatními sú už také časové rozdiely, že zmena poradia na prvých
6-tich miestach by mohla byť iba keby mal niekto nejaký väčší problém. Tak som sa
neprepínal, ale som išiel celkom svižne. Myslel som že ma maťo za nejakú pol hodinku
dobehne. No nepredbiehal a ja som sa zase ani dozadu neobzeral. Veď aj načo. Keby
som ho nevidel aj tak by som ho nečakal. Boli ťažké dunové pasáže, tak som myslel
že zapadol. No prišla zase veľká piesková pláň kde som trochu zneistel a predbehol
ma s tým že ukazoval na GPS. Ja GPS nesledujem, všetko čo potrebujerm mi ukazuje

speedocap. No na GPS som teraz pozrel a ukazovalo výtrahu že som minul WP a že či
chcem ísť naspäť ho hľadať. Nebol som si vedomý že by tam za mnou bol nejaký WP no
dal som že Yes. Maťo išiel zatiaľ ďalej. Ja si hovorím, že veď by sa mi asi oplatilo
nájsť ten WP. Aj som si myslel že tak 5 kilometrov nazad tam kde bola kopa
fotografov a kameramanov, že tam bol kdesi skrytý a fotografi číhali ako sa tam
budeme krútiť. Pretočil som roadbook naspäť no nijaký WP som nevidel. Tak som ťukol
na GPS že WP+ /choď k ďalšiemu /. No ukázalo mi DZ5 – čo značí že ten ďalší je
začiatok speed limitu na piatom kilometri. Zase dám WP+ a ostalo tam to DZ5. Nechápal
som. Veď ďalší WP mal byť speed limit a tankovačka. Takto som mohol stratiť týmto
laborovaním asi 5 minút. Maťo sa zatiaľ stratil. Tak som kašlal na GPS a išiel som
ďalej podĺa roadbooka. V jednej horskej dedinke s kamenistou cestou lemovanou
domorodcami mi GPS ukázalo že som v speed limite, no neukazovalo šípku. Takto som
došiel až do tankovačky a tam všetci. Sella, Ceci, Ullevalseter aj Maťo. A tam sa
to všetko vysvetlilo. DZ5 bol vlastne začiatok speed limitu na prejazde k bivaku,
len mal zadané súradnice kdesi na rýchlostke. Čakalo sa pokiaľ prijde vrtulník s
Alexom čo má na starosti GPS. Bol som rád, že som mal pochytané všetky WP lebo už
som začal kalkulovať akú penalizáciu dostanem a že zvyšok trate budem musieť tuho
závodiť. Po čase začali prichádzať ďalší jazdci tak som sa ukľudnil že zom si opäť
zvýšil náskok pred Pellonim. Nasladoval reštart a išiel som si svoje tempo. Dobehol
som Maťa, no dvakrát som zabehol, až ma predbehol . Pri jednom zabehnutí som keď
som hľadal cestu vidím Martensa. Pustil som sa za ním, až do dunových polí za
ktorými boli treba ísť vpravo okolo dvoch kopcov. Uhol síce ukazoval medzi kopce
ale po tých kilometroch vždy niekde človek vybočí nechtiac zo smeru. Martens sa
pustil medzi kopce. Doteraz neviem prečo som išiel za ním keď som jasne vedel že
mám ísť vpravo okolo oboch kopcov. Hore medzi kopcami Martens zastavil a pozeral.
Viedla tam pista približne pod uhlom aký bol v roadbooku . A pustil sa po nej.
Našťastie som sa vrátil lebo bolo vidieť samé duny medzi tou pistou kade sa pustil
a tou čo mala byť za kopcami. Obehol som teda kopce, pistu som našiel a pustil som
sa k WP čo mal byť asi o 8 kilometrov. A čakal som že sa Martens vráti. No
nevrátil sa. Vraj mu asi o 6 kilometrov zasvietila šípka smerom k tomu WP krížom
cez duny. V cieli potom povedal že teda si riadne užil. Samé maäkké duny kde sa
zabáral. Strašne tam stratil. Nasledovali ďalšie, už rýchlejšie úseky až do cieľa
rýchlostky. Videl som podľa stôp že ma ešte niekto obehol no nevadilo mi to.
Skončil som siedmy len mojou sprostosťou.

Inak toto bola snáď najkrajšia rýchlostka akú som tu v Afrike išiel. Krásne scenérie,
kamenisté stúpania, kaňony lemované vysokými skalami s kolmými stenami. Práve za tým
kaňonom som neodbočil, lebo som sa pozeral dookola a nie do roadbooku. A zabehol za
mnou aj Ceci čo sa predtým tak zahrabal že mu bežali na pomoc aj domorodci. Pustili
sme sa teda krížom hľadať cestu, no namiesto pisty sme išli dunami a doslova
trialovými skalnatými kopcami. Cestu sme však našli.

Zajtra je len 208-kilometrová rýchlostka a presun do senegalu. Tam bude už len
záverečná 22-kilometrová nemeraná ýchlostka. Teda zajtrajško rozhodne o všetkom.


13.1.2017 - 11-ta etapa
Rýchlostná skúška začala v pohode. Dokonca ma zavolali na štart skôr, lebo včerajšie
výsledky boli bez odrátania nedobrovoľného pobytu v tankovačke. takže včera som bol
vlastne šiesty a nie siedmy.
Začal som svižne, no trochu som zaváhal pri nájazde do dunových polí. Bol som si
vedoimý toho že tam vchádzam viac sprava, tak som si zmenšil uhol prejazdu cez duny
asi o 10 stupňov, že takto vy som mohol naraziť na nejaké stopy jazdcov idúcich
predo mnou. Začalo však strašne fúkať a stopy by mohli byť aj zafúkané tak som si
starostlivo po pár kilometroch strážil uhol. Išiel som stále sám a vietor začal
dvíhať piesok a prestalo byť dobre vidieť do diaľky. no nakoniec som waypoint
našiel. Dokonca som išiel priamo proti nemu. No tam nad WP za dunou stál vo vzduchu
vrtuľník. zrejme chcel jazdcom uľahčiť nájdenie WP. Potom som sa ukľudnil že idem
dobre. Keď sa vchádzalo do druhej časti trate kde už bola len pista až do cieľa s
jedným uhlom. No aj keď by sa to zdalo jednoduché, piesok unášajúci vetrom tak
do pol metra nad zemou, valiaci sa zľava niekedy celkom zatienil cestu. Vietor bol
taký silný, že keď v niekoľkých miestach fúkal priamo do chrbta sa zdalo, že idem
krokom, dokonca že stojím. no pri pohľade na treepmaster tam bolo 130km/h.
Fakt niekedy som vybočil z pisty a aji som si to neuvedomil. v úplne poslednej časti
tak asi 10 km pred cieľom som si už dával strašný pozor aby som nevyletel z trate
Mohlo by to dopadnúť zle, tak ako pred rokom. Ku koncu striedali rovinky aj
zatáčkovité pasáže. A tam som zbadal moju starú známu dunku pokrytú trsom trávy.
Práve do nej som minulý rok narazil. Našťastie teraz sa to nestalo a do cieľa som
prišiel úplne v pohode. Od radosti som sa pred cieľom postavil nohami na sedlo a
zrobil parádnu "lastovičku" z a cieľom nasledovalo viacnásobné kolečko okolo nohy,
aby si diváci v cieli užili aj trochu zvýreného piesku v očiach. Bol prakticky koniec
tohtoročnej rally. Teda tej meranej časti. Pri pretočení roadbooka na štart presunu na
hranice so Senegalom sa mi ukázalo ružové srdiečko. Samozrejme to fotografi postrehli
a večer som si to už našiel aj na FB.

Tentokrát bol prechod aj cez hranice so senegalom bezproblémový tak sme v pohode došli
do bivaku v Saint Louis. No a tam sme večer aj načali nejaké zásoby, aj kamazáci prišli
večer pod náš stan a bavilo sa do noci. Zajtra má byť štart o ˇosmej, tak prečo nie.



14.1.2017 - posledný deň.
O ôsmej sme vyštartovali, každý podľa uváženoa na 311 kilometrový presun na štart
22 kilometrovej nemeranej rýchlostky k ružovemu jazeru. Tam sme zoradili motorky vedľa
seba a čakali hromadný štart. Tam som chcel potiahnuť, no keď som videl ako sa mi
všetci vzďalujú napriek tomu že držím plný plyn, som zvoľnil. Nezničím motor pár
kilometrov pored cieľom, nie? Moja motorka viditeľne nestíhala rally špeciálom

Teraz som sa prebudil v našom starom známom hoteli Obama beach v Saly, 80 kilometrov južne od Dakaru.
Túto tradíciu ako prežiť posledné dni v Senegale som založil pred dvoma rokmi keď sme tu boli vtedy iba Ja,
Zuzka a Miro Šipikal. Veľmi sa nám tu zapáčilo, našli sme si tu vtedy aj známych z pizzerie SEB Pizza fast Saly,
kde jej majiteľ je motocyklovým fanúškom a stretávajú sa tu motorkári z celého okolia. Aj minulý rok som so
Zuzkou ich bol pozrieť a dnes tam chcem zaviesť konečne aj chalanov.
No ešte niekoľko slov k tohtoročnej AfricaEco Race.

Posledný deň rally po dlhom prejazde som prišiel na starú známu pláž kde od od počiatku založenia tejto rally,
vtedy Rally Paríž – Dakar sa každoročne jazdí okolo oceánu s cieľom pri Ružovom Jazere posledná rýchlostná
skúška. Tam už čakali opretí v tieni o auto Mirka Zapletala Maťo, Ullevalseter a Ceci. O dve hodiny sa malo
odštartovať. Pred štartom ešte spraviť spoločnú fotografiu a mohol prijsť hromadný štart. Vôbec som sa nehnal,
už som nič neriskoval, a aj tak sa mi zdalo že moja motorka nestačí rally špeciálom. A oproti minulým rokom sa
mi tentokrát pády úplne vyhli. Okrem nôh, ničím som sa za celú rally zeme ani nedotkol tak som nechcel fakt už
nič pokaziť. A v cieli sa mi zdalo, že som ešte vo väčšej pohode ako pred štartom. Ani zdravotné problémy ma
nepostretli. Prechladnutie ťahajúce sa od prvého mrazivého bivaku zažehnala pár pilulkami pani doktorka Carol.
A ani s motorkou som nemal absolútne žiadne problémy. Jedine vymeniť olej, filtre, gumy, mousse a dotiahnuť
špice. A menil som raz rozetu, lebo som išiel na hliníkovej a po polke rally už boli zuby riadne opotrebené. Ešte
sa vyhnúť navigačným kiksom, z ktorého jeden bol absolútne generálny, mohlo to byť lepšie. No toto všetko patrí
k rally. Aj to že k výsledku nám dopomohlo vypadnutie viacerých dobrých jazdcov, či už pre poruchu motocyklov
alebo kôli zraneniam. Rally nie je šprint ale je to hádam najkomplexnejšia motocyklová disciplína pri ktorej jazdec
musí sledovať a spracovávať množstvo informácií, a zároveň ísť tak aby stíhal navigovať, sledovať rýchlosť v
zónach so speed limitom, počúvať motor aby ho zbytočne netýral. A po dojazde etapy pripraviť motorku a seba
na tú ďalšiu. A hlavne jazdec musí mať spoľahlivý a zodpovedný doprovod ktorý vo veľa veciach musí myslieť
aj za jazdca. A toto všetko som na tejto rally mal. Zuzka - 
Zůza Nováčková sa perfektne starala aby som bol
pripravený, aby som mal všetko čo treba so sebou, starala sa o colné záležitosti, styk s organizátormi, robila mi
roadbook, do ktorého som sa ale niekedy pozabudol pozrieť, chodila na brífingy a referovala čo treba a aké sú
zmeny, starala sa o občerstvenie. A svojou prítomnosťou neuveriteľne stmeľovala kolektív a postarala sa o to že
nás mali všetci radi a všetci boli radi že môžu s nami stráviť zopár pekných okamihov. Či už organizátori alebo
iné teamy. Chalani od Valtra, Tomečka, Zapletala, Vlada Kušniera, Ullevalsetera, Ceci. S tymi sme boli neustále v
kontakte, ruský Troyka Team ani nespomínam. Napríklad aj ruský Kamaz známy svojou uzavretosťou. Prišli
medzi nás posledný deň aj s fľaškou šampanského. O druhej v noci nás zavolali k sebe a Zuzku dokonca posadil
i
za volant závodného Kamazu. Všetko je zdokumentované. Ďalej Peťo. Veľakrát aj s pomocou Maťovho Jožka sa
staral zase o moju motorku. Večer pred spánkom som ju mal vždy v perfektnom stave. Maťo sa zas postaral o
celú logistiku, hotely, a tak. 
A ešte k organizácii rally. Ako vždy perfektná. Tu v Afrike sa predovšetkým preferuje športový duch. Nikdy si
organizátori nedávali a nepropagovali prívlastok ako „najdlhšia, najnáročnejšia a najlepšie zorganizovaná a
podobne.“ Ale stále sa snažia držať odkazu Thierre Sabina ktorý túto rally založil. Darmo sa v Amerike jazdí
Dakar, nikdy to nebude rally taká ako si to zakladateľ želal. Tu v Afrike sa jazdí množstvo piesku, dunových polí,
planín a ciest ktorá ani nie je vidieť a predsa si ich treba vydedukovať a držať. Rozhoduje navigácia a hlavne
duny, kde zapadne raz jeden, raz druhý. Také duny ako v Mauretánii hádam nikde nenájdete. Znenazdajky sa
prepadnete a ste ponorený ako do vody. A že nie je najdlhšia? Ak sa počítajú asfaltové cesty tak nie. Stačí sa
ale pozrieť aká je celková dĺžka rýchlostných skúšok a aká je náročnosť. A stačí pozrieť na čas víťaza Dakaru
a víťaza Africa Eco Race. A porovnať. A nemyslite si že taký Sella je oveľa pomalší ako Sunderland. A to
nehovorím o dunách, ktoré sa jazdia niekedy tretinovou rýchlosťou, aj menej v porovnaní s pistami. Pohoda v
bivaku sa u oboch rally nedá ani porovnať. Presne v duchu odkazu Thierre Sabina – na trati si nedarovať ani
sekundu ale v bivaku byť s každým kamarát. Či s organizátormi, či mezi sebou. Posledné tri roky sa
juhoamerický Dakar potýka s neustálymi problémami. Začalo to tým ako Peru a Čile odmietlo finančne prispievať
organizátorovi. Ten bol nútený hľadať iné regióny kadiaľ by viedol trate. No myslím že nemusel, no hľadal v iných
krajinách len finančné zdroje. A prišli na rad Bolívia, Paraguay a znova Argentína, kde je namotaná najväčšia
časť trate. No a to prinieslo problémy. Klimaticky stabilnú púšť Atacama v Čile a celé Peru vystriedali dažďami
zaťažované kraje Argentíny, Bolívie. A to si zase vynútilo improvizácie. Skrátenie rýchlostných skúšok je to
najmenšie zlo ale vypustenie celých dní, to už vtedy nastávajú veľké problémy. Najmä ak sú bivaky a celá
infraštruktúra rally pod vodou. A spojovacie cesty poškodené dažďami a zosuvmi. A z toho pramení aj nervozita
jazdcov, doprovodu. No Dakaru v Južnej Amerike nemožno uprieť viac vecí. Je to najmedializovanejšia a tým
pádom najprestížnejšia rally pri ktorej úspech znamená veľký záujem sponzorov. 
Takú medializáciu si Africa nemôže dovoliť. Napríklad pred dvoma rokmi ju vysielal aj Eurosport, no zistilo sa že
by to bolo pre organizátorov stratové. Pre nás na Slovensku je to škoda, lebo TV stanice kde sa Africa vysiela
/predovšetkým Motors TV/ je pre väčšinu nedostupný, aj keď svojho času to malo v ponuke aj Magio. Namiesto
toho teraz uprednostňujú aj 20 staníc s futbalom. A je to škoda.

Takže môžem povedať že tohtoročná, vydarila na jedničku. A to bez ohľadu na to aké boli výsledky. Tie už boli
len tou povestnou čerešničkou na torte






 

Copyright (c) 2010 ZATKOJAN s.r.o.   |  © Všetky práva vyhradené    |   Developed by ©  KAnet - SoftNet Services                                  Mapa stránky 
This web site uses Kentico CMS, the content management system for ASP.NET developers.