Majstrovstvá Európy - finále, Gelnica 2017 - Slovakia

A v Gelnici pred prebierkami som mal šťastie a našiel som si ráno motorku v aute. Na rozdiel od francúzskej repre a našich tratiarov, ktorým zopár motoriek zmizlo. Krásna reklama pre Slovensko hneď v úvode majstrovstiev. No ja a ostatní naši sme boli v pohode, akurát ma napadlo že by som možno bol užitočný nášmu národnému veteránskemu teamu, v ktorom boli Jožo Marenčák, Vlado Preis a Radek Bohuslav. Boli traja ale mohli by sme byť štyria s tým že sa počítajú traja najlepší. SMF súhlasila tak ma do teamu prihlásila. Tak sme išli prezrieť testy. Práve som si v aute zohrieval polievku, keď chalani vravia že už idú. Tak som zavrel auto a išiel s nimi. Zo 3 hodiny sme sa na testoch zdržali, no a keď som prišiel a otvoril auto katastrofa. Hustý dym a smrad sa vyvalil z auta. Ihneď som vyhodil hrnec v ktorom už boli len uhlíky a lyžica so zdeformovanou rúčkou. Do toho prišla Zuzka a keď to videla hne´d sa dala do umývania hrnca. Ani nepočkala aby som skúsil či sa to nedá jesť.

Prvý deň

Chalani sa dohodli že nepôjdu na individuálny výsledok, ale všetko podriadia výsledkom teamu. A ja budem v zálohe, keby niekto nedajbože vypadol. Tak som nebol až pod takým tlakom a endurko som si chcel užiť. No už v prvom kole mi Radekov otec pred crosstestom hovorí: "Marenčák vypadol, musíš ísť veľmi rozumne a dôjsť každopádne do cieľa". No trať a časy neskôr ukázali že nemôžem ísť rozumne ale ísť ako najlepšie a najrýchlejšie viem. Jožo spadol v cieli extrém testu čo bol hneď v úvode a zlomil si rebrá. Neskutočná smola. V prvom kole som mal problém paradoxne nie vo výjazde v extréme ktorého som sa najviac bál ale v takom krátkom kde bola jedna drážka a musel som zastaviťza Estóncom čo tam ostal. Tak som nejako scúvol a keď ho vytiahli zaradil 1 a išiel. No bez rozbehu tak som tam tiež ostal. Strata tak 2 minuty ktoré mi v prvej časovke chýbali. Druhá časovka bola celkom špona a nachytali tam aj Vlado s Radekom. Ja 2 minuty. No a v cieli po tankovaní minutu, lebo som sa tam v depe akosi zamotal. Poučený som vyrazil do druhého kola. Nanešťastie prudký a dlhý výjazd v extréme som vyšiel až na tretíkrát a v časovke schytal zase 2 minuty. Druhá časovka 2 minuty a do cieľa druhého kola sedem. To som mal zopár problémov na trati. V strede lesa bolo betónové schodište – neviem načo tam bolo, lebo som nevidel žiadne stavby okolo. Chodil som okolo v takej drážke no teraz som sa rozhodol po tých schodoch. A šmyklo ma a spadol som. Trošku dotlčený som prišiel už do celkom rozbitého endurotestu a tam som nedobrzdil do vjazdu do kaňona – dobre strmého a zaryl som v tom padáku hlavou do zeme. Teda vlastne do skál. Pokiaľ som sa nejako vschopil ušli ďalšie cenné minuty. No v treťom kole som si to vynahradil a celkovo som za kolo chytil asi 4 minuty a to stačilo aby sme ako team boli po prvom dni druhý. Za povolených 15 minút pred cieľovou časovkou som ešte vymenil zadnú gumu, a porobil údržbu motorky a odovzdal do parc-fermé na štart druhého dňa.
 

Druhý deň

Deň sa zase neobišiel bez väčších – menších problémov na trati no aj keď boli časy na kolo dlhšie asi o 4 minuty trať bola už tak rozbitá, hlavne endurotest že som to už ťahal len tak aby som čo najmenej trestných dostal a hlavne aby som sa kdesi nevysypal a nezranil. Keď som pri odovzdaní motorky do parc-fermé videl že dvaja Estónci čo boli za nami tretí ešte len prichádzajú do prefinišu mi odľahlo. Bolo jasné že sme na nich nemohli stratiť a možno sme si aj zvýšili náskok. Na Fínov čo boli po prvom dni prví sme absolútne nemali. Prvý deň jazdili bezchybne a všetci štyria dokončili 6-hodinové trápenie prvého dňa v jednej minute. Čo mi ale bolo ľúto že náš národný team sa rozpadol. Miro Ševela tak ako prvý deň vypadol na elektriku. Videl som ho ako bezradne stojí vedľa motorky v cieli endurotestu. Števa som ešte videl na crossteste keď som tam prichádzal, no v cieli mi povedali že si poranil prst a išiel do nemocnice. O to lepšie si viedol náš Národný junior team, kde bol vedúcou osobnosťou Patrik Halgaš a od prvých testov prvého dňa bol naším absolútne najrýchlejším jazdcom. A druhý deň dokončili na priebežnom druhom mieste.

 

Tretí deň

Do Spišských Vlachov kde bol záverečný motocross bol 35-minutový prejazd terénom. Vladovi dobre neštartovala motorka, tak si nosil so sebou na štart štartovací spray. Každé ráno to mal trochu nerváky či mu pri štartovaní nevybije batériu. To by bol koniec, lebo na štarte kde je kopu divákov aj komisári by cudzia pomoc asi nepripadala do úvahy. A nakopávačku jeho motorka nemala. Tak prvé kilometre som sa stále obzeral či ma dobieha. Našťastie po chvíli ma dobehol, pustil som ho pred seba a až k motoctossu som sa ho držal. Našťastie, lebo už to nebolo nejako náročné, ale aj teraz bol stanovený taký čas že aj za páliacim Vladom sme to stihli tak že sme mali najazdené iba pár minút. Pred hodinami už čakal Radek, tak sme boli všetci traja v cieli. Aby sme si uhájili 2. miesto bolo treba odjazdiť motocross a veľa nestratiť. Po odovzdaní motoriek do parc-fermé som hľadal Zuzku že jej zagratulujem k dojazdeniu. Pri aute som ju nenašiel, tak hľadám pri bufete, keď začujem z ampliónov od Radky Mazákovej že doktori zašívajú Zuzke tvár, že mala dosť nebezpečnź pád. Prvé čo ma napadlo, že snáď zase nerozbila šilt na prilbe čo kupovala u nás u Jara Štrbeka a počas roka som jej musel zohnať už dva náhradné. No čochvíľa mali štartovať ženy a ona sa zrazu objavila. Celá brada zalepená a tvár meravá od injekcie že nemohla ani rozprávať. Samozrejme prvá otázka: "Zuzka, a čo šilt máš celý?" Odľahlo mi že vraj hej. No to už išla pre motorku a stavala sa na štart. Držala sa statočne, víťazke Jessice Gardiner sa nepodarilo jej dať kolo a nechala za sebou aj pár dievčat.

Keďže sa išlo zavádzacie kolo, trať som si nebol vopred pozrieť a Vlado s Radekom to tu dobre poznajú, lebo jazdia primárne motocross. No aj tak aby som sa nebál aspoň naoko skákať skoky som nepohrdol pohárikom dákej pálenky čo mi ponúkol Pall Anders Ullewalseter. No dal som si len polku, že zbytok v cieli.

A odštartované. Išiel som svoje tempo, dostal som aj kolo od víťaza a tesne pred cieľom ma predbehli aj za sebou idúci Vlado s Radkom a do cieľa sme prišli za sebou. Čo ma mrzí že Ullika som pri aute nenašiel tak pohárik som už nedopil.

 

Bolo to krásne enduro. Jazdil som tu 6-dňovú v r.2015 a sám sa čudujem ako som vtedy všetkých 6 dní dokončil. Sú tu nekonečné možnosti natiahnuť krásnu a náročnú trať. K tomu sa teraz pridružílo aj perfektné načasovanie, kde dobrí stíhajú tak akurát a slabší chytajú trestné a niektorí ani nestihnú limit a končia.

Veľký zážitok pre mňa bolo ale jazdiť s Jessicou Gardiner. Štartovala asi 4 minuty za mnou. Minimálme 8-krát ma predbiehala, ja som ju obiehal keď čakala pred hodinami a dvakrát keď mala problémy vo výjazdoch z ktorých sa ale rýchlo dostala a hneď ma mala za sebou. Maličká ale vrtká. A to jazdila požičaný dvojtakt na rozdiel od 4-taktnej Yamahy čo si so sebou doviezla. Tú jej totiž pred prebierkami ukradli. Pamätám ako minulú 6-dňovú vo Francii zlomila prvý deň malíček od kolíka v teste a so zoskrutkovanou kosťou s malíčkom vystrčeným z rukavice dokončila celú 6-dňovú a získala s ostatnými pre Austráliu zlato.

Tak to bolo posledné enduro, možno posledný môj pretek v tomto roku a pokiaľ budem fit chcel by som sa pripraviť na Silvestrovský štart Africa Eco Race. Už po štvrtýkrát.