1.6.2016 – medzinárodný deň detí.
Práve sme sa zobudili na trajekte tesne pred vyloďovaním v Golfo Aranchi. Čiastočne vyspatí. V sklopných kreslách kultúrnej miestnosti. Ja a Maťa sme už nevydržali sedieť a ľahli sme si nad ránom na zem do uličky medzi sedadlami. Dada ostala skrútená v sklopnom sedadle so slúchadlami MP3 v ušiach. Obzerala síce detský kútik s preliezkami že by sa tam na malú žinenku dva metre nad zemou skrútila tak ako pred dvoma rokmi no stále sa tam šplhali malé detičky. Zavadzala by im a nechcela kaziť ich nastávajúci sviatok. Cesta prebehla bez väčších problémov až na to že z Banskej Bystrice sme boli dohodnutí vyraziť o šiestej a nakoniec z toho bolo meškanie skoro hodinu. Z malými prestávkami na natankovanie a kúpu diaľničných známok. Pretože až keď sme vyšli na diaľnicu som si spomenul že celý rok jazdím na bielom Ducate bez známky. A to že nemám STK som zistil už doma. Spraviť som ju chcel po ceste v Breznianskej STK no končili poobede o tretej tak som to nestihol. A ráno už nebol čas lebo sme sa ponáhľali aby sme stihli trajekt v Livorne o deviatej večer. Po prechode talianskych hraníc nastalo hotové peklo. Jedna búrka striedala druhú. Nebolo vidieť ani na dvadsať – tridsať metrov. Nemali sme lístky tak tam bolo treba prijsť do ôsmej. Stihli sme to a o dve minuty osem sme už boli pri okienku. A po handrkovaní sa z pani za okienkom ktorá bola asi duchom úplne inde sme konečne dostali lodné lístky. Tie sa Dada snažila vytelefonovať už po ceste v zvýhodnenej tarife čo ponúkal organizátor no aj keď vie perfektne taliansky tak s talianmi sa to asi nedá. Fakt si ju prepínali a odkazovali kde-kade len snaha vyhovieť asi žiadna nebola. No taliani! Pokračovanie našej rally som popisoval do môjho notebooku a práve keď som to chcel zavesiť na stránku ma volali baby aby som išiel pomôcť susedovcom v depe zložiť stan. Nedopatrením som však zatlačil rukou na monitor a celý dopraskal. Aj tak už bol načatý tak som notebook schytil a práskol z auta von aby ho Dada hodila do kontajnera. No nestalo sa tak a ja s Maťou teraz špekulujeme ako z môjho strojčeka tieto zápisky dostať. Isto sa to musí podariť tak potom to zavesím na tento web. No to až doma.
2.6.2016
Administratívna a technická prebierka za mnou. Jediný problém - hlučnosť. Povolených 117 dB som mal po viacnásobnom meraní a pricláňaní mikrofónu 117.1. Nakoniec ma pustili. Isto si uvedomili že žiadne nebezpečenstvo z môjho výfuku nehrozí, lebo nevyzerám že by som vytáčal na trati do obmedzovača. Večer je na programe prológ. Tu na Sardínii to býva zvyčajne jedno kolo motocrossu. Tentokrát to bude v blízkosti Budoni kde máme teraz stredisko rally. Zajtra je na programe 1.etapa so štartom a cieľom v Budoni. Pozajtra už prvá maratónska etapa do vnútrozemia Sardínie.
Večer:
Prológ bol situovaný asi tri ulice od depa na kopci. Strašne prašná trať motokrosového typu. Výsledky neznamenajú nič, no rozhodujú o postavení na štarte zajtrajšej etapy. Skončil som na 35-tom mieste. No nemilá vec sa stala Dade. Keď po príchode z prológu kde boli s Maťou na jej KTM Duke 690 chcela naštartovať svoju motorku, tá nechcela chytiť. Zajtra sa ju pokúsi opraviť. S Maťou idú teda Ducatom asi 70 kilometrov do asistenčnej zóny medzi prvou a druhou rýchlostnou skúškou. Roadbook je pripravený, už len hlavne sa sústrediť a neblúdiť lebo je strašne veľa odbočiek aj do voľnej prírody. Zatiaľ nie sú až také vysoké teploty ale strašne sa práši a zajtra je vraj možno najťažší deň rally.
3.6.2017
Po spojovačke pred rýchlostnou skúškou som zmäkčil o 4 kliky kompresný útlm predných tlmičov. Časť spojovačky sa išla aj skalnatou cestičkou a bilo ma riadne do rúk. Pred štartom som to bol ešte otestovať a zdalo sa mi to lepšie. Už skoro na štartovnej čiare keď som chcel pretočiť roadbook na prvú odbočku mi prestal ísť roadbook. Poslal som jazdca štartujúceho za mnou dopredu nech štartuje predo mnou. No hneď som zbadal spadnutú gumičku. Tak sa mi ju podarilo aj s jeho pomocou nahodiť a roadbook išiel. Obidva treepmastre boli dobre naciachované tak všetky odbočky sedeli na 100%. Pokiaľ sleduješ zodpovedne roadbook, nemôžeš zablúdiť. Na papieri to bolo vykreslované presne ako v skutočnosti, presne sedeli aj vzdialenosti. Naviac nebezpečné miesta kde by sa dalo vyletieť z trate a padnúť aj niekoľko 100 metrov do údolia boli označené oranžovým sprayom na kameňoch. A odbočky z dlhších asfaltových ciest na chodníčky boli obsadené poriadateľmi. No napriek tomu sa mi podarilo v prvej rýchlostke zablúdiť. Spolu asi 10 minút. Nasledovala spojovačka s asistenčnou zónou kde ma mali čakať dievčatá s Ducatom. No obídem celú tankovačku a Ducato nevidím. Naraz však od červenej dodávky kývajú. Bola to dodávka poliaka Wisniewskeho ktorý išiel štvorkolky. Tak ako minule aj teraz Dada splašila niekoho aby nemuselo behať na servisy naše auto. A poliaci boli veľmi radi že si mohli pokurizovať z babami a vôbec im nevadilo že majú aj mňa na starosti. Štvorkolky chodili do servisu až keď som ja odchádzal tak som nezavadzal. V polovici druhej rýchlostky mi opäť prestal ísť roadbook. Dozadu však išiel. Rozhodol som sa pokračovať a točiť roadbook rukou. Po šotolinových cestách to šlo bez problémov, no väčšina trate boli kamenisté cestičky kde to už bolo ťažšie. Najhoršie v ťažkých kamenistých zjazdoch, kde som radšej zastavil a tak roadbook pretočil. Takto som prišiel až do cieľa v Budoni. Príčina padania gumičky bolo puzdierko ktoré som namontoval na napínaciu osku gumičky aby gumičku nebrzdilo a aby bola viac napnutá. Otáčajúce sa púzdierko však posúval gumičku a spodnú kladku nabok a gumička vyskočila z drážky. Opravil som to jednoduchým zaskrutkovaním malej skrutky do krytu ktorá fixovala kladku v správnej polohe. Do konca rally to fungovalo už na jedničku. Pôvodne som chcel aj vymeniť olej, lebo sa mala ísť maratónska etapa kde sa motorka po príchode do cieľa odovzdáva do parc-fermé a iba ráno 15 minút pred štartom sa dá zobrať aby bolo možné natočiť roadbook. Okrem toho žiadna práca na motorke nie je povolená. Nakoniec som olej nemenil, lebo Dada sa vrátila z brífingu s tým že maratónsku etapu presúvajú o deň neskôr, pretože zajtra večer má prijsť ešte asi 40 jazdcov talianskeho majstráku, ktorý pôjdu s nami posledné tri dni. Večer si Dada vymenila v motorke injektor. Požičal jej ho španielsky mechanik. Motorka naštartrovala. No po chvíli začala zase skapínať. Ten španiel teda Dade vymontoval z nádrže palivový filter. Bol katastrofálne zanesený. Našťastie som ja mal náhradný no bol kratší a bolo treba ho napojiť kúskom hadičky. Aj to som mal, aj sponky tak sa motorka mohla zložiť. A motorka fungovala, aj skúšobná jazda dopadla dobre. No po čase opäť začala štrajkovať. Tak sme ju naložili do Ducata a dievky išli na servis a do cieľa v Arbataxe spolu v Ducate.
4.6.2016.
Druhý deň bol minimálne tak náročný ako prvý. Dve rýchlostné skúšky a roadbook čo sa skoro nezmestil do strojčeka. A zase perfektný, že mohol zablúdiť len nepozorný tupec. Takže som samozrejme zablúdil. A minimálne dvakrát. Desaťmetrové zabehnutia ani nepočítam. Našťastie pri tak detailne spracovanom roadbooku sa nedalo zabehnúť ďaleko lebo potom nič nesedelo. V cieli v horskom rekreačnom stredisku ma už čakala Dada s Maťou ktoré sa tam presunuli z asistenčnej zóny ktorá bola v spojovačke medzi prvou a druhou rýchlostnou skúškou. A čakalo aj pohostenie. Samozrejme ako vždy aj s bielym aj červeným vínom. A na večeru piekli barana a prasiatko.
No na radu prišla hlavne príprava motorky na maratónsku etapu. Nová zadná guma, no prednú nechávam starú čínsku. Po kantráči v Skýcove a celej Hellas rally. A samozrejme olej. Po vypustení oleja Dada ešte pre istotu pozrela do výpustného otvoru kde býva zátka z magnetom. Čosi sa jej vnútri nezdalo tak tam vopchala magnet a ešte raz ho vytiahla. A keď mi ukázala čo je nalepené na magnete zalial ma pot. Z motora totiž vytiahla jeden celý radiaci zúbok vylomený z kolesa. Tak už som sa musel spoľahnúť len na to že ostatné zúbky sú na mieste a nie sú nalomené aby sa pri radení postupne nepoodlamovali. A opatrne preraďovať.
5.6.2016.
Maratónska etapa s cieľom pri hotelovom komplexe Saraceno v Arbataxe.
V tejto etape sa mi podarilo najviac zablúdiť. Na takej prašnej lesnej ceste kde ťažili drevo sa malo ísť rovno , no na ceste bolo množstvo odbočiek a zatáčiek. Opustiť túto cestu bolo treba asi za jeden a pol kilometra. Tak som si potočil roadbook na tú odbočku s tým že sa budem dovtedy držať tej cesty. No neviem prečo som odbočil o kilometer skôr. Metre na odbočku sedeli, no kilometer som domýlil. Keď som sa zbadal, a vrátil sa, cesta bola tak rozrytá traktormi že som nevedel nájsť miesto kde som zle odbočil. Tak som sa dal len tak na skusy. Až som v protismere stretol jazdcov čo tiež blúdili. Tak za nimi. A leteli ako blázni. Až som sa divil že sa neboja že sa s niekým zrazia. No až po chvíli som pochopil že zabehli len 100 metrov a hneď našli dobrú cestu a idú správne.
V polovičke etapy sa išlo lesom a podarilo sa mi zachytiť ľavou stranou riadidiel strom. A v dobrej rýchlosti. Ešteže som nespadol. No ten úder do v malíčka! Išiel som ale s obrovskou bolesťou ďalej s tým že ho mám rozpučený. Aj som sa bál pozrieť na rukavicu ako je skrvavená. A ďalej sa dalo ísť len s vystretým malíčkom. Nejako som sa dostal do cieľa. No pozerám a žiadna krv, len celý červený a napuchnutý. Našťastie motorka išla do Parc-fermé a ja som mal na starosti len roadbook. Ten som si ho nechal na večer a išiel som pozrieť Maťu s Dadou na pláž. Maťa na lehátku a Dada ma volala na paddleboard. Že vraj už sa bola povoziť na polhodinku. Tak sme si požičali dva boardy a ešte sme pol hodinky skúmali skalnaté pobrežie. Prvýkrát sme to vyskúšali na jar v AbuDhabí a celkom nám to ide. Dadinu motorku zobral do parády iný mechanik. Rozobral celú palivovú sústavu a zase zložil. Motorka išla. S Dadou sme sa však zhodli na tom že to nemusí byť opravené na 100 % lebo vlastne nenašiel poruchu. Ale aj tak sa rozhodla že zajtra pôjde do servisnej zóny na motorke. Potrebuje si motorku poriadne odskúšať, lebo mieni po rally zostať na Sardínii pozerať automobilovú Rally Sardínia – MS WRC. Maťa sa zase dohodla s Poliakmi aby ju zobrali do servisu aby nemusela ísť sama naším Ducatom. Samozrejme chalani boli radi že pôjde s nimi. Večer som porobil roadbook. Prst stále bolel, tak nás Antonello, hlavný šéf rally posielal k doktorovi. No už neúradovali tak som išiel spať. Ale zaspal som až o piatej nad ránom. Tak ma prst bolel.
6.6.2016.
Na štart som skoro zaspal. Veľký deficit spánku sa naplno prejavil. No podarilo sa mi príjsť na štart práve asi minútu pred mojím štartovným časom. Po spojovačke som mal do štartu rýchlostnej skúšky asi trištvrte hodiny tak som to využil na to aby som ešte čo to dospal. Maťa mi dala pred štartom tabletky proti bolesti tak ma to až tak nebolelo, no nesmel som sa malíčka ani dotknúť. Napchať prst do rukavice bol však asi najväčší problém. Rýchlostná skúška bola dlhá asi 180 km a po sto kilometroch bola tankovačka s dvadsaťminútovou neutralizáciou. Opäť sa celá trať niesla v duchu - nekonečné kamenisté stúpania a následne nekonečne dlhé kamenisté klesania. A to sa opakovalo niekoľkokrát. Iba zopár kilometrov bola trať typu WRC. Jazdiť s malíčkom vystretým a držať pri spojkovaní rukoväte iba jedným prstom a palcom s dvoma prstami na spojke ma dosť znervózňovalo no snažil som sa na to nemyslieť. Takto som to ťahal skoro bez problémov asi 20 km pred cieľom. Dokonca som dobehol aj dvoch jazdcov s ktorými som sa počas rally neustále stretával na trati. Boli sme zhruba rovnakej výkonnosti s tým že ja som išiel čosi rýchlejšie a oni zase spoľahlivejšie navigovali. Jedného som predbehol a po čase aj druhého. No v jednej odbočke mi ušlo predné kolo. Padol som a kým som sa postavil boli preč. Snažil som sa ich zase dobehnúť no keď som už bol celkom blízko zbadal som na kraji úzkej hrboľatej stopy kus pletiva z plota. Zadíval som sa tým smerom, či náhodou to pletivo nepokračuje aj ďalej a to mi bolo osudným. Chytil som šikmú drážku a hodil som dobrú držku. Zabolela ma panva, no postavil som sa a skúšal chodiť. Z bolesťou to Išlo, tak som vedel že zlomené nie je nič. Akurát som si v duchu predstavoval tú modrinu čo sa mi tam po čase zjaví. Zdvihnem motorku – vykrútené riadidlá a nefunkčná spojka. Ani som to neriešil a išiel som tak ďalej – až do cieľa. Akurát som vždy zatínal zuby aby som pri tom kopnutí do radičky na jednotku pri rozbehu nejaký zas nevylomil. Pri pohľade na spojenie spojkovej hadice a telesa páčky bolo vidieť premokajúcu brzdovú kvapalinu. Aj som si uvedomil že medzi tým skrutkovým spojom a držiakom basrov nebola vôla tak pri náraze sa tá čast hliníkového odliatku telesa páčky asi o ten držiak zlomila. Bolo tu však veľa mechanikov a jazdcov čo nám už predtým ponúkali pomoc, aj s náhradnými dielmi tak som sa nebál že spojkovú páčku nezoženieme. Dada je v tom ako k niečomu bez problémov prijsť expert. Tak som prišiel do cieľa, no moji konkurenti ďaleko predo mnou tak budú štartovať zajtra predo mnou.
V depe mi už francúzsky jazdec s ktorým sme susedili už ponúkal potrebný náhradný diel. No keď som odmontoval celú hydrauliku bolo zrejmé že sa iba skrutkový spoj uvoľnil a stačilo dobre dotiahnuť hadicový spoj a už to netieklo. Ešte doplniť brzdovú kvapalinu a bolo to OK. Tie vykrútené riadidlá – to boli iba skrútené tlmiče v okuliaroch tak teda všetko O.K. Pre istotu sa opäť menil olej no už okrem málo pilín sme ďalší zub nenašli.
Takže večera a spraviť roadbook na posledný deň a spať. No išli sme ešte pred spaním za doktorom že čo mi povie na prst. Pri pohľade na môj opuchnutý a už modrý malíček neváhal a povedal : „mikrofraktúra.“ Že ho priviaže k susednému prstu. Keď sme protestovali – že také motokrosové rukavice teraz nikde nezoženiem, napadlo ho že ráno keď si dám rukavice mi tie prsty zviaže aj cez rukavice. No ako by sa mi jazdilo? S troma prstami z toho jeden na ovládanie spojky? Jednoznačne nemožné. Tak sestrička vytiahla dve sklenené ampulky. A Maťa hneď povedala aby som si nachystal zadok. Aj som sa zľakol injekcie, no nakoniec to boli ampulky proti bolesti ktoré bolo treba vypiť po jednej pred spaním a ráno pred štartom. No napadlo ma že my upíri neznášame nič také a zrastáme a hojíme sa sami. Tak som si večer nedal. No a napodiv som spal dobre.
7.6.2016 – posledný deň
Tak ani ráno pred štartom som si z tej ampulky nevypil. A vydal som sa na trať.
Nebol to žiaden jednoduchý záverečný deň aké bývajú na väčšine rally aby sa stihol dojazd jazdcov do plánovaného vyhodnotenia. Bol to plnohodnotný závodný deň s dvoma rýchlostkami – spolu asi 150 ostrých kilometrov. . Do tankovačky som si vytrpel svoje. Už dosť oslabnutá ruka celá bolela a otriasajúci sa vystretý malíček tiež. Tak v tankovačke na prvú otázku od Mati že či niečo nepotrebujem hneď zo mňa vyhŕklo : „ niečo proti bolesti“ . Tak som si zase zajedol z mojich známych piluliek. Po tankovačke a ďalšej spojovačke pekne vidíte ako vám niekto ušiel alebo ste ho dohnali. Štart do rýchlostky je presne v sekundách ako ste prišli do cieľa predchádzajúcej rýchlostnej skúšky. Tak vidím že na konkurentov s ktorými sa tu ako – tak môžem rovnať /veď su to majstrovstvá sveta/ som čosi nabehol. Tak som sa podujal na stíhačku. Teraz vidím že to vlastne ani nebolo rozumné – o nič nešlo ale nedalo mi to. Tak som ich nakoniec dohnal. Bol to chumáč asi 5-tich jazdcov čo celkom slušne prášili. Doháňať som sa snažil aj počas dlhších speed-limitov keď udržiavaním presne 50-tky sa dá na tých čo idú pre istotu 45 aby neboli penalizovaní celkom slušne nabehnúť. Tak som sa teda sústredil na jeden výjazd na asfaltku kde bola predpísaná 50-tka aby som po stopke okamžite zaakceleroval na 50. Išli sme paralelne s tou asfaltkou a tí prášiaci jazdci pálili tesne predomnou. Už som videl ten vjazd na cestu no tí predo mnou pálili plným plynom rovno do strmého kopca. Ako husi jeden za druhým. Až tak ma pookrialo pri srdci a veru som sa aj nahlas riadne zasmial. Pekne som odbočil a zo 4 kilometre pekne držal 49-50. A po asi 20 – 30 kilometroch prišiel cieľ. Od radosti že som to zvládol som sa snažil spraviť aj „lastovičku“ jednou nohou stojacou na sedadle a druhou vystretou a zdvihnutou dozadu. No Dada mi hneď vzala ten kus radosti keď povedala že to vyzeralo ako keď pes obsíkava strom. No krásne! Za mnou prišli tí bludári a sami sa na sebe smiali ako sa všetci bez rozumu držali za tým nešťastníkom čo tú odbočku prvý prepálil.
V cieli nám odovzdali medaile a motorky išli do parc-fermé. Že sa uvoľnia až večer o šiestej. A my sme mali v pláne už o piatej naložiť aby sme stihli trajekt. Beztak som rezignoval na už zaplatený trajekt o pol deviatej z Golfo Aranchi a zabookoval a zaplatil som trajekt o desiatej večer z Olbie. Aj ten sa však dal bez problémov stihnúť. No za predpokladu že nebudem stresovať a nevyrobím nejaký prúser. No a to sa práve stalo. Naložili sme motorky – moju aj nepojazdnú Dadinu a poprosili sme suseda čo nám zavadzal vo výjazde z depa aby odtiahol svoje auto. Zatiaľ som natiahol do navigácie prístav. A hrôza – príjazd hlásilo 20 minút pred vyplávaním trajektu a to sme ešte nemali lístky. A chcel som ešte tankovať. Tak rýchlo zháňam Dadu čo sa lúčila postupne so všetkými známymi. Až tak som sa dokázal vystresovať že som jej zakričal že do troch sekúnd vyrážam , či bude alebo nebude v aute. Tak sme nakoniec vyrazili. Ako do rýchlostnej skúšky. Ťahalo nás to po uličkách a nezdalo sa mi to. Až som zbadal tabulu Olbia. Nebol som si istý či je to najlepšie lebo dojazd podľa navigácire sa predlžoval, tak ma nakoniec Maťa presvedčila aby som išiel podľa navigácie. Ani na pumpách som nezastavil, že natankujem na výpadovke. No začalo stúpanie do hôr. Ťahal som ďalej a tá krásna štvorprúdovka na Olbiu stále neprichádza a neprichádza. A ani pumpy. Iba ďaleko hore nejaký horizont. Tak tam vyjdeme a za kopcom to bude. No nie. Za kopcom ďalší kopec. A za ním ďalší. Esíčkami po ceste šírky tak akurát pre jedno auto sa pomaly štveráme do obrovských výšok. A cesta že sa ani otočiť nedá. A dojazd na displaji palubného počítača nula. Vlastne nie nula ale len pomlčky. Už ma zalieva pot a oddialim si mapu na navigácii. Doriti! Samá zákruta. Celá spleť zákrut. A pred nami len hory. Hľadám v navigácii pumpy. 6.5 km, 11 km. To ma potešilo. No keď dávam navigovať k pumpám je to po ceste 25km, 30 km. V týchto horách je vzdušná vzdialenosť krátka, no ale sa tam dostať to je problém. A ešte k tomu nemusia mať naftu ako to bežne býva. Tak len zase zaťať zuby a malým plynom hore. Čo sa stane tak bude. Už si predstavujem bivak tu v horách a okolo nás len kozy. Hrozná predstava. A Maťa len mlčky vytiahla dve plechovice strombow a s Dadou popíjali. Najskôr mlčky, potom už aj s úsmevom. A Dada porobila aj nejaké fotky štítov medzi ktorými sme kľučkovali. Míňam nejakú dedinu na kopci. A zase bez pumpy. Už sa kníšem dopredu – dozadu aby som auto nejako pretlačil cez vrchol hory. Konečne klesanie. Na displai naskakuje 50 km dojazd. Ale len na krátko za chvíľu ideme zase do kopca a zase nula. Ale už sme zrejme na druhej strane pohoria, lebo klesania prevažujú nad stúpaniami. Až pred nami by mala byť konečne pumpa, no na odbočke niekde v údolí. Čo keby tam nemali naftu, alebo by tá pumpa tam ani nebola? Maťa ma presvedčila aby som radšej neodbočoval. Dobre som spravil. Po chvíli vidím hlboko dole diaľnicu. Aký oddych! No ako sa na ňu dostať? Riskli sme jeden zjazd a pred nami sa ukázal výjazd na diaľnicu. A tabuľa Olbia. Konečne medzi ľuďmi a autami. Už mi aj bolo skoro jedno či na tú pumpu ktorá mala byť 20km po ceste dôjdem. S nulou na počítadle ktorá tam svietila pž pomaly večnosť. A došli sme. Konečne sa to v kabíne rozhovorilo. Aj ten strombow isto zaúčinkoval. A nasledovala stíhačka. Plánovaný dojazd 21.33 sa mi podarilo vďaka až 170 km/h rýchlosti skrátiť na 21.00. No a všetky tieto nervy som si spôsobil sám. dobre som vedel kde sa vychádza na diaľnicu - a bezplatnú s tunelmi po ktorej by sme prišli do prístavu pri tej rýchlosti hádam o hodinu skôr. A vedel som naspamäť ako sme na každej spojovačke z arbataxu na ňu vychádzali. Ale zase čo by to bol za záver rally keby sa všetko darilo a išlo ako po masle?
V prístave rýchlo ku okienku spoločnosti Moby Lines. Aj keď rezervačka bola na mňa a Maťu, išiel som tam s Dadou lebo vie dobre taliansky. Predložili sme pasy, pani sa pozrela a že v poriadku. Rezervačku tam mali a sme to my. Hlavne že Dada predložila Matin pas. Malá Dada sa uložila krížom dozadu v aute, prikryl som ju spacákom a vankúšmi a bez problémov sme ju prepašovali na loď. Večer sme ešte pokecali s poliakmi a Izakom, technickým komisárom zo Slovinska čo išiel domov na motorke. A zložili sa spať. Dada zase vkĺzla do detskej ohrádky so šmýkačkmi a žinenkami, no personál ju odtiaľ vyhnal a do rána sme polihovali kade tade po zemi a sedačkách.
8.6.2016
Cesta naspäť mala byť už pohodička. Taliansko, Rakúsko. Práve som vzadu spal, Maťa šoférovala a Dada vedľa nej. Aj sa mi čosi pekného snívalo a zrasu bum-trésk. Auto poletovalo zboka na bok a ja som sa už pripravoval na náraz. No nekonal sa, len dobrzdiť bol potom problém. Maťa totiž prešla plastové dielce vymedzujúce dočasné jazdné pruhy čo zasahovali do nášho pruhu. Motor zhasol a bez posilovača len tak ta zastavila aby sme pozreli na kolesá či sú v poriadku. Všetko bolo v poriadku len auto sa už nedalo naštartovať. A nedali sa ani vypnúť svetlá, a začali svietiť aj výstražné svetlá a ani tie sa nedali vypnúť. Tak som si povedal že sa isto čosi stalo a odpojil a zapojil som batériu či sa to nezresetuje. No nie. Na displai svietilo hlásenie: „ FPS on“. Čo to je? V návode na obsluhu pozerám a medzi chybovými hláseniami som to nenašiel. Dada začala googliť. A po chvíli sa jej podarilo zistiť že FPS je núdzový vypinač palivového čerpadla. Takže nám vyplo čerpadlo. To je pekné že to vieme, no čo s tým. A Dada googli ďalej. Nedarí sa. No naraz hovorí: „ Pozri sem!“ A vo smartfóne ukazuje krásne poľské video. Záber na Ducato, otvorenie pravých dverí a postupný záber pod prístrojovú dosku nad podlahu do úplného rohu . Tam schovaný, čiastočne krytý čalúnením sa túlil ten FPS /s Dadou sme sa zhodli že Fuel Pump Svitch/ pekne chránený gumovou krytkou. Stlačím a hurááá! Hlásenie zmizlo a motor naskočil. Smerovky sa dali vypnúť a nič nám nebránilo po niekoľkých zastávkach na jedlo zastaviť o polnoci pred Dadiným barákom. „Netrieskaj a nerozprávaj nahlas!“ hovorí Dada aby som susedov nezbuntošil. Tak ticho otvorím zadné dvere, vyložím elektrocentrálu čo bola medzi motorkami a položím ku bránke. Otočím sa k autu a ono veselo ťahalo dopredu. Kým som si uvedomil že Dada čo vtedy šoférovala nie je za volantom pomaly naberalo rýchlosť a ja v šmyku, držiac ho za guľu kričím: “Dadááááá, brzdíííí!“ tak že to počuli aj v tretej ulici a možno aj Žubor čo býva za riekou. Dada skočila ku dverám a keďže ručná je hneď poruke zabrzdila. A to je asi koniec našej myslím že doslova rozprávkovej výpravy.
10.6.2016
Ešte som stihol na druhý deň v breznianskej STK spraviť emisnú a STK. Našťastie po vymazaní chýb v pamäti po tých trampotách v Rakúsku bolo auto O.K., tak som mohol ísť spokojne domov.
Na Sardínii som si našiel od šéfa ČAMS v messengeri pozvánku na český majstrák v endure do Frýdlastu. Tak som hneď doma poprezúval gumy na kolesách čo som mal požičané z tristovky. Vrátil som ich na ňu a motorka bola pripravená na to enduro. No hodný čas mi zabralo hľadanie originálnej ŠPZ ktorú výslovne požadovali k prebierke. Ani som ju nenašiel tak som s tým rizikom okolo desiatej večer vyrazil do dedinky Čeladná kde to doteraz bývalo. No nikde nikoho. Na stránke ČAMS som teda našiel presné súradnice depa. Bolo to v blízkych Metyloviciach. Pred polnocou som bol na mieste. No dáko sa mi to nezdálo. Pekná lúka ale ešte ani nepokosená a žiadne auto. Kde to vlastne je? Ešte raz pozerám stránku a do riti! Je to 18.6. a nie teraz, 11-teho. Teda o týždeň. Otáčam a po asi poldruha hodinovej prestávke na spánok som o tretej nadránom doma.
Ešte v noci v Metyloviciach som tento môj prúser zavesil na FB. Našťastie. Lebo ráno som našiel odkaz od Maja Vrtocha a Jana Bednára že čo som nešiel radšej do Podmanína na kantráč. No zobudil som sa pred deviatou a nevedel som ani kedy to začína. Našťastie to je to tam asi 10 minút tak som nakoniec stihol prebierku a len tak-tak aj štart o 10.00. Stál som už na štartovnej čiare , keď posledné slová Joža Sovíka pred štartom boli: „Chalani a prvé kolo nezastavujte pri rampe, čipy snímať budeme až od druhého kola“. Až vtedy som si uvedomil že čip som nechal v aute. Tak naštartovať a uháňať ešte pre čip. Našťastie sme veteráni štartovali v poslednej rade. Stihol som teda, a aj som celkom z prehľadom vyhral. Tak isto aj druhý deň. No už iba o 4 sekundy. Lebo posledné dve kolá taký uspokojený som zvoľnil a pol kola do konca som dokonca ponúkol jazdcovi čo ma dobehol aby išiel predo mňa. Nemali sme bočné čísla tak som si ani neuvedomil že to bol tiež z mojej triedy. A to som si veru mohol uvedomiť, veď doteraz som predbiehal iba ja. Tak som pre istotu zase zabral a v jednom výjazde som ho spravil. A do cieľa to boli práve tie 4 sekundy.
Tak a teraz si idem ten môj malíček a narazený bok zo Sardínie konečne liečiť.