Kliknutím na jazdca sa zobrazí jeho trasa. Je tu dobra vidieť ako sa kto odklonil od ideálnej trasy a ako zablúdil a vracal sa späť. Dopravu na rally zabezpečoval Maťo Benko s Peťom Rečičárom. Išli sme s jedným karavanom a jednou 5-miestnou dodávkou Iveco. z Pov. Bystrice sme vyrazili v sobotu okolo 14.00. Po viac- menej príjemnej dlhej ceste cez Rakúsko, nemecko, Taliansko, Francúzsko a Španielsko sme v pondelok večer nalodili naše Iveco v Gibraltári na trajekt do Maroka Stihli sme až až posledný pondelňajší trajekt, odchádzajúci o deviatej večer. Medzitým po ceste karavan nechal Maťo v španielskej Malage, kde priletí na dovolenku jeho rodina aby ho mali k dispozícii. Na trajekt sme išli potom už len plne naloženým Ivecom. Po asi dvojhodinovej plavbe sme vyšli z trajektu medzi Marockých colníkov. To bola podívaná. Najskôr kontrola pasov. Dali nám do pasov asi 10- miestne číslo pod ktorým nás evidovali v ich databanke.To bolo ešte na lodi. To zadali do počítača.. Potom další colník do tlačiva, ktoré nám dali vypísať asi po hodine opísal to číslo. Po dalsom čase nám zase zobrali pasy aj s tými papiermi a nahadzovali to do dalsieho pocitača. Tam zase zistili že to číslo na papier opísali zle. Tak naspat k policajtovi. Medzitým k nám postupne pomaly chodili unudení colníci a každý sa dačo pýtal. A každý skoro to isté. Nakoniec colník s čiapkou zobral pasy , pozrel auto a konečne nás pustili. Ťahali sme celú noc až do Erfoudu. Prišli sme v utorok doobeda a tam sme našli solídny hotel – čo dal organizátor bol už obsadený/. Po celodennej hladovke sme sa konečne naobed poriadne najedli. Poobede sme vyložili motorky a celú výstroj. Pod mojou motorkou ale chalani našli mláku oleja. Tak som zase mal čo robiť. Zistil som že reťaz čo sa mi roztrhla pri nakladaní motorky doma pred firmou mi poškodila také chránitko – polmesiačik pred vývodovým kolečkom. Náliatok čo ho držal bol vytrhnutý z motora a myslel som si že tade tečie ten olej. No pre istotu som vyskrutkoval zátky hrubých filtrov oleja a vyčistil ich aj o-krúžky čo na nich boli som vyčistil a znova zaskrutkoval. Uvidím ráno či bude zase tiecť.
V hoteli máme predplatené raňajky aj večere a tak na večeru sme sa teda znova poriadne najedli.
15.10.2014
Raňajky boli bohaté, ani sme po večeri nevládali dojesť. Teda okrem mňa. Dvakrát som sa otočil, no potom aj Maťo mi musel pomôcť. Dobrá správa- Peťo čo nemôže spávať mi ráno zvestoval že pod motorom nie je ani stopa oleja. Super – motorka je pripravená na jedničku a môžeme vyraziť do dún. Chalani mali ešte robotu s montovaním držiakov GPS na riadidlá a ja som domontoval spodný kryt motora . Okolo desiatej sme sa vybrali smer Merzouga – kde sú najväčšie duny v okolí. Išli sme krížom cez pláne a maličké duny. Už sme boli pred Merzougou, keď sa nám stratil Maťo. No po dlhšom čakaní sa objavil spoza kopca a hor sa do dún.
Skúšali sme menšie aj väčšie duny a celkom dobre sme sa rozjazdievali. Až naraz na vrchole takej väčšej duny sme sa stretli a postáli. No cítim akýsi zápach ani nie spáleného ale čerstvého vyparovaného benzínu. Pozerám na motorku a v spodnom kryte som zbadal hladinku benzínu, nebezpečne blízko výfukového potrubia. Pozerám lepšie a z hadice od palivového čerpadla striekal benzín. Hneď hovorím chalanom: „ideme najkratšou cestou z dún na dáku cestičku, keby čosi aby ma potiahli“. A napadlo ma že Maťo hovoril že v blízkom hoteli by mal byť Ondro Klimčiw čo tu už dva dni trénuje na Dakar. Aj sme to našli aj Ondra aj s Ullewalseterom aj s kamarátom Martensom z Holandskae čo sme spolu strávili celý večer v nemocnici v Abú Dhabí, čo nás tam doviezol vrtuľník. Ondro mal našťastie náhradnú palivovú hadicu, vymenil som ju, vypili sme si na ich hoteli čaj a išli sme najskôr na pumpy, lebo mne vystriekalo cez hadicu skoro 10 litrov benzínu. Ešteže sa mi motorka nechytila. Pár kilometrov dún a ocitli sme sa pod tou najväčšou. Maťo ju vyšiel na tretí a ja ani na tretíkrát. Už to vyzeralo dobre ale nevidel som v stúpaní takú priehlbeň , kde po jej prejazde motorka odskočila a stratil som rýchlosť. Peťo na jeho ťažkej 690-tke to tiež nezvládol. A to na rally tu hore vraj bude waipoint. Tak sme si našli obchádzku, síce pomalšiu ale viac- menej spoľahlivejšiu. 16.10,2014 Dnes máme za sebou ďalšiu jazdu Dunami. Akurát že do Merzougy musíme tak 40 km prejsť. Ale snažíme sa aj to prejsť terénom, nie po ceste. Inak ľudia sú tu príjemní, žiadni dobiedzači a podobne. Idem si dať teraz bazénik a potom sa opäť ozvem. Zatiaľ sme všetci v pohode. 17.10.2014, Dnes v noci asi o druhej nám ktosi klopal na okno. A počujem tenký ženský hlas: Halooo, Haloo! Máme izbu na prízemí, tak som vyšiel von. Bola tam pani z vedľajšej izby a tak som rozumel že aby som jej pomohol a ťahala ma do izby. Tam jej priateľ, starší pán sedel na WC a celý sa triasol. Teda poriadna hnačka a žalúdočné kŕče. Že potrebuje doktora. Že ona musí byť pri ňom. Tak som bežal na recepciu aby recepčný zavolal na ich izbu a dohodol sa s pani čo a ako. Potom sme počuli že k nim asi ten doktor prišiel. Dnes na večeri ma zbadala a veľmi pekne poďakovala že už je dobre. Celkom milé. Dnes sme boli doobeda opäť v dunách a poobede robili motorky na zajtrajšiu prebierku. Administratívnu máme všetci štyria(včítane Ondra) od 11,45 do dvanástej, a technickú už aj s namontovanými a funkčnými prístrojmi o hodinu neskôr. V sobotu bude na programe ešte skúšobný okruh kde sa dajú tieto prístroje odskúšať. Naša kategória PROFI ide s tými istými prístrojmi ako Dakar (GPS, IRITRACK), akurát bugyny nemajú Sentinel, takže pri predchádzaní motorky nedávajú motorkárovi signál. Nižšie kategórie majú iba TRACKER na sledovanie polohy jazdca. V nedeľu bude niekoľkominútový prológ, ktorý rozhodne o postavení na štarte prvej ostrej etapy. 18.10.2014 11,24 hod Už sa zvyšuje nervozita, čo na prebierke bude chýbať, čo nebude fungovať. Mne chýba v bezpečnostnej výbave píšťalka, no mám naviac svetlice. Nočnú aj dennú. Idem si vygoogliť ako sa z vŕby robí píšťalka, a potom kde v Afrike nájdem vŕbu. Našiel som to! Ale namiesto vŕby som použil benzínovú hadicu a kúsok drievka do nej zasunutého. A funguje! Ešte hodina a pol do prebierky! Tak prebierka bez problémov. Kontrola bola len formála, včítane skúšky hluku, kde mi s úplne otvoreným Akrapovičom namerali 98 decibelov. Totiž táto hodnota bola asi už od rána na prístroji pevne nastavená. Po prebierke nasledoval tréningový okruh a po ňom Parc-fermé. Ja som to dáko zle pochopil a motorku som zatlačil do parc-fermé a čakal kedy bude štart na tréningový a kalibračný okruh. Až po chvíli ma trklo že som tam mal ísť už po prebierke a až potom do parc-fermé. Tak som plynulou francúzštinou presvedčil poriadatelov že predsa ma nenechajú bez tréningu. A dovolili mi ísť na skúšobný okruh. Aj s taškou s komplet dokladmni čo som mal prehodenú cez hlavu. Nechal som ju na teda štarte okruhu že sa po ňu vrátim. Prejdem 12 km okruh a potom z cieľa znovu na štart. Tašky nikde. Čakám že niekto prijde a nič.Tak som išiel na hotel, potom naspat na štart. No a taška tam už zase bola. Omylom ju organizátori naložili do auta a odišli a potom si spomenuli a doviezli naspäť. Maťo mal na technickej prebierke trochu problém. Mal deravú nádrž na 3 litre vody ktorá je povinná pre prípad prežitia na púšti. Toto opravil a tréningový okruh zdolal. Zajtra po 16.00 nás čaká asi 2-minútový prológ čo by mal rozhodnúť o poradí na štarte pondelkovej prvej ostrej etapy 19.10.2014 - prológ Dnes som nastúpil do prológu ako dvanásty. Minutu za mnou Ondro. Tesne pred cieľom ma s obrovským rachotom a zoštorcovanou motorkou predbehol. Musím ho poprosiť aby mi dal skopírovať záznam z kamery čo mal na hlave aby som videl ako sa v tom piesku plazím. Večer som si pokreslil roadbook, nabalil náradie, bezpečnostné vybavenie a ráno na ostrý štart. Zatiaľ nie sú ešte štartovné časy a už je dosť pokročilá doba. Start.listina 1.etapy 20.10.2014 - 1.etapa Tak som v cieli a už na hoteli. Zakiksoval som hneď ráno na spojovačke, keď som si chcel trochu skrátiť a išiel som namiesto roadbooku podľa šipky priamo k štartu rýchlostky. No dostal som sa k takému obrovskému riečišťu s kolmými podomletými asi 10 metrovými brehmi. Aj keď som už videl na druhom brerhu štart rýchlostky tak som musel ísť paralelne s riekou pokiaľ som nenašiel prejazd. najhoršie že som minul čerpačku, kde som chcel natankovať tak 7-8 litrov benzínu.Na štarte rýchlostky mi nechceli pomôcť tak som ako sa dalo šetril benzín pomalou jazdou na vysoký rýchlostný stupeň. Na 40-tom kilometri na kontrolnom bode bolo tankovanie do bugýn, tak som sa nádejal že mi tam dajú benzín. No organizátor volal na riaditeľstvo a tam mu oznámili že do motorky nemôže naliať. Bol tam ale chlapec na mopede a ten mi povedal že ma zavedie niekde kde mi dajú benzín. Že tak 7 kilometrov a aby som išiel za ním. Keď odbočil z cesty na pistu tak som si to dáko rozmyslel a vrátil sa. Ešte som poprosil aby ma naliali, no keď nechceli tak s malou dušičkou asi so 6-timi litrani som išiel takých 60 km do tankovačky. Našťastie boli iba krátke dunové polia a na záver bola dlhá makadamová cesta. Tak som išiel na 5-ku okolo 80 km/h a do tankovačky som asi s pol litrom benzínu došiel. Všetko zlé je na niečo dobré. Na pumpách by som za benzín platil a tu som si dal asi 20 litrov od poriadateľa. Keď som si ho predplatil tak si ho aj využijem. Potom sa mi už išlo v pohode. Chytil som bez problémov všetky WP a s výsledkom som na tú biedu vcelku spokojný.
Výsledky 1. dňa Maťko Benko je tiež už v cieli. Štartoval minutu predo mnou. Predbiehal som ho na spojovačke od štartu k rýchlostke. Aj keď to bola spojovačka, išla terénom aj dunovými poliami. A práve v dunách som ho obehol. Dlho nechodil do cieľa, tak sme ho pozerali na jednej aplikácii, berúcej údaje z Iritraku. Videli sme tam že stojí na jednom mieste a predtým sa aj vracal po vlastných stopách keď pravdepodobne zablúdil. Od jeho mechanika Peťa sme sa dozvedeli že mal v spojovačke problém s preklzujúcou spojkou. To provizórne opravil v dunách vložením jednej lamely do spojky, no musel vyjsť z trate a vrátiť sa do depa kde mu celú spojku Peťo vymenil. Nakoniec bolo vidieť že sa pohol a boli sme radi že to dotiahol do cieľa. V tomto prípade už výsledok nie je až tak podstatný, hlavne že si mohol pripraviť motorku na zajtrajšok. Skôr ako fyzicky zničený je znechutený ako ten dnešok pre neho dopadol. Navigácia bola dnes hlavne o dodržiavaní azimutu medzi WP, resp. orientačnými bodmi uvedenými v roadbooku. Niekedy aj 3 - 5 km jednotvárnej prírody s dunami, kde sa nedá zachytiť žiadneho konkrétneho orientačného bodu, ako býva dom, strom, plot, elektrické vedenie a podobne. Mne sa našťastie podarilo chytiť na prvýkrát všetky WP, aj keď kôli tomu benzínu som šiel ako slimák. No možno práve preto som to krásne všetko pochytal. Je 21.00 večer a akurát som dorobil zmeny v roadbooku na zajtrajšok. Bolo ich neúrekom, niekde úplne zmenená trasa. A ešte zvýrazniť trasu, nebezpečenstvá, oporné body a bude hádam aj polnoc.
21.10.2014 - druhá etapa
Druhý deň bol štart od siedmej. Po štarte prejazd Erfourtom. Zrejme sa začínalo vyučovanie v školách, tak také množstvo mládeže v uliciach som nevidel a tu v Afrike som si to ani nepredstavoval. Pešo, no väčšinou na bicykloch. Zrejme je tu iná disciplína ako v našich mestách a obciach s rómskou, komunitou. Krátka spojovačka končila medzi spústou na rovnej pláni navýšených asi dvoj-trojmetrových kopčekov. Nevedel som čo to vlastne je, vyzerá to ako také obrovské krtince. Tak som na jeden vyliezol a v strede bola hlboká diera. Dobre že som sa do nej nezviezol. Zrejme studne, lebo Sahara je vraj najväčšie zásobisko spodnej vody na svete. A veru som si všimol že na niektorých studniach boli také primitívne drevené vrátky.
Tak za pár minút bola rýchlostka odštartovaná. Po prvom kilometri prejazd riečišťom. V roadbooku bolo práve tam veľa zmien, lebo riečište bolo úplne zmenené, podomleté brehy a prebagrované. Dáko som sa dostal na druhú stranu, potom vľavo. No z tohto smeru sa práve vracal Holanďan Martens, tak som ešte nazrel do roadbooku a išiel ďalej pod 93 stupňovým uhlom čo tam bol naznačený. A cez trojo riečišť sám, bez žiadnej stopy. Tak to skoro sedelo, a hovorím si že som všetkých predo mnou predbehol. No po 10 kilometroch bez chyteného waypointu som zneistil a dal dole prilbu. Počúvam a dákych pár kilometrov vľavo v dunách jazdci. Aj som tam chcel k nim dáko trafiť, no potreboval som ten waipoint. S problémami teda naspäť a zase poctivo podľa roadbooku. Až tam som si všimol že v tých čarbaniciach čo som kreslil zmeny som prehliadol 30-stupňový uhol, ktorým sa malo najskôr ísť. Tak som sa vybral na stíhačku. Dákych som dobehol no a tak v poslednej tretine rýchlostky som dobehol Maťa Benka. Tiež sa vracal čo kus s ďalšími zabehol. Išli sme teda spolu, ja pred ním. Prišli také menšie duny kde som mu chcel ujsť. No na jednej takej čo končila zjazdom na vodorovný makadam som sa v tom zjazde zapichol predným kolom do piesku, preletel cez riadidlá a skončil priamo na tom makadame s rukou pod rebrami. A v tých rebrách dobre puklo. Najskôr chytiť dych, dáko sa rozdýchať. Bolelo. Zdvihnúť motorku sa nedalo tak som čakal na Maťa. Ten nikde. Napriek tomu že spadnutá motorka vysiela cez Iritrack signál do okruhu 500 metrov že tam ktosi spadol alebo že je nehybný v trati. Tak po pár minutách som dáko motorku zdvihol a pomaly šiel ďalej. No rebrá strašne boleli. Takto som to dotiahol nakoniec do cieľa rýchlostky. Nasledovala asi 25 kilometrová spojovačka k hotelu priamo pod dunami pri Merzouge kde nás čakalo ubytovanie aj strava. Maťo tam ešte nebol. Zase sa kdesi v odbočke pomýlil a ešte za mnou chvíľu blúdil. Po cieľovom kontrolnom bode išli motorky priamo do uzavretého parkoviska. Počas spojovačky na asfalte mi predné kolo čudne nadskakovalo, tak som pozeral či nehádže no zistil som že mám rozsypaný predný mousse. A to bol problém, lebo k motorkám sa dalo prijsť až ráno 15 minút pred štartom pre natočenie roadbooku, a koridorom prejsť priamo na štart. Bez možnosti servisu a prijatia náhradného dielu, náradia a nieto ešte celého kolesa. Nehrozilo že by som si kolo vymenil, aj keď Peťo Rečičár s autom aj náhradnými dielmi prišiel za nami. Tak vymyslieť čo s tým, lebo v tomto kamenistom teréne a palbe, kde najrýchlejší idú aj 170 km/h by to bol asi koniec.
Štart bol priamo do dún, v dunách sa obchádzalo obrovské dunové pole a končilo to kontrolným bodom na križovaní cesty asi 3 km od hotela. Piesok by pre to kolo nebol problém, tak sme sa rozhodli že tam v tej prejazdovke sa stratím a zbehnem na cestu kde bude čakať Peťo a spravíme to. No keď sme sa s Peťom tam išli autom pozrieť, zapadli sme so zadokolkou Ivecom na dune naviatej na ceste. Našťastie to scúval a vrátili sme sa že to musíme vymyslieť inak.
Vyšiel som teda pešo na prvé duny v smere akým by sa podľa roadbooku malo štartovať. Paráda! Hovorím si že za prvou dunou to stočím doľava, prejdem popod ňu aby ma nebolo zo štartu vidieť a zbehnem motorkou do mesta kde ma bude Peťo čakať. Napohľad perfektný plán, tak sme sa išli najesť, spraviť roadbook a spať.
22.10.2014 -tretia etapa Ráno na štart. Bol to hromadný štart po dvadsiatich v rade. Tak to odštartovali, prejdem na dunu a fotografi. Prejdem ďalšiu a zase. Prejdem ešte ďalšiu a fotografi na vrtuĺníku. Tak som zašiel nabok a robil sa že čosi robím na motorke, pokiaľ sa všetci aj s vrtuľníkom nestratili. Nepotreboval som aby si ma filmovali ako kľučkujem pomedzi domy a v meste mením koleso. Nejako cez dáke dvory som sa dostal do mesta, kde ma mal Peťo na ceste čakať. No asi sme sa dobre nedohodli. Nebol tam. Tak som mu zavolal mobilom, ktorý som mal už konečne našťastie pri sebe, nabitý a s číslom na Peťa čo mi ráno dal. A on ma čakal na úplne druhej strane hotela, v dedinke kde to predtým nevyšiel s Ivecom cez dunu. Tak sme sa nakoniec zdarne našli, vymenili kolo, vrátil na trať a začal som stíhačku. Cez všetky teto problémy som niekedy pozabudol že ma strašne bolia pravé rebrá. Až keď ma pod nimi riadne zapichalo som si spomenul na ten pád. A to som musel párkrát dvíhať motorku, sťahovať ju z dún ktoré som na prvýkrát nevyšiel a zahrabal sa. No bola to pekná trať s množstvom kamemistých trialových pasáží, navigačne náročná, ako vlastne každá od začiatku. No už sme s Maťom v cieli a v poriadku, motorky porobené. Je 19.30, ideme na večeru, porobiť roadbook a spať. 23.10.2014 - 4. etapa Som v cieli. Tak toto bolo skoro nad moje sily. Začalo to celkom dobre. Po spojovačke k dunám v Merzouge bol štart rýchlostky. Prvých 80 km sa mi celkom darilo. Pekná členitá trať s dunami, rýchlymi vypalovákmi, kaňonmi, aj trialovými a endurovými pasážami. Na 82-tom kilometri bol waypoint na vysokom kopci na ktorý bolo treba vyjsť takým pieskovým výjazdom. Bol tam aj maršal. Vyšiel som hore, pozrel do roadbooka. Azimut ukazoval vpravo šikmo zísť z kopca. Mrknem na maršala a on mi kývol tým smerom. Tak po kameňoch dole a nabrať správny smer, kde boli už aj stopy. No prejdem cez 85-ty aj cez 87-kilometer, no waypoint nikde. Vrátil som sa pod kopec a skúsil iný smer, kde som videl ísť aj iných jazdcov. Opäť prejdem 4-5 kilometrov a nič. Zase na vrch kopca, zrovnať uhol a skúsiť zase iný smer. Nič. Nakoniec sme sa stretli pod kopcom viacerí jazdci. Vyjdem s ostatnými zase na ten kopec za maršalom. Ten zavolal mobilom na centrálu, odkiaľ mu zrejme dali súradnice toho waypointu na 85-tom kilometri. Na moje prekvapenie nás tam ťahal úplne odlišným smerom ako bolo uvedené v roadbooku. No GPS mi potvrdilo waypoint, natočil som sa teda na ďalší waipoint na 87-mom kilometri. Zase sa nedal nájsť, no medzitým sa už všetci stratili a ostali sme len dvaja. A behali hore - dole. Vtedy ma napadlo že tá trať čo som sa vydal pôvodne bola správna, akurát ten jeden waipoint bol dáko zle v roadbooku naznačený. Chytil som sa teda už sám tej trate a naozaj ma zaviedla na nasledujúci waypoint a potom postupne do tankovačky. Išiel som už zase len na spotrebu, lebo som nabehal naozaj spústu kilometrov navyše a spomenul som si že pri blúdení postála na chýbajúci benzín aj Laia Sanz. V tankovačke som teda natankoval extrémne veľa, keby sa niečo podobné opakovalo. No ani toto nebolo ideálne, pretože sa išlo vo vysokých dunách a bolo mi treba sem tam dvíhať motorku. Aj keď to bola relatívne krátka rýchlostka - asi 190 km, no dala zabrať. Na 150-tom kilometri sa vychádzalo z dún na obrovskú feš-fešovú plochu a z nej zase naspäť do dún. No bol som tak vyšťavený, že keď som v diaľke videl hotel zamieril som plným plynom k nemu. že na chladenú Coca-Colu, lebo tú horúcu brečku z camelbagu som už nemusel. Bolo tam ubytovaných zopár európskych turistov, ktorým začali hrať miestni hudobníci na bubnoch. Tak som posedel, vyzul sa z prehriatych čižiem. Medzitým videli chudáka, čo na ex vypil fľašku Coly, tak sa mi objavila na stole o chvíľu ďalšia. Že na ich zdravie. Tak teda dobre. Čašník ma zaviedol do záhrady pod kuhútik z vodou aby som si schladil hlavu. Dobre to padlo a keď som tam našiel aj hadicu s postrekovačom, tak som sa vyzliekol a dal si kompletnú sprchu. O chvíľu som sa cítil perfekt , obliekol sa, rozlúčil a naspäť do dún. No chytil som od hotela trochu zlý kurz a naraz sa nájdem medzi rovnakými dunami a žiadne stopy. Jediné čo vtedy pomôže - výjsť na najvyššiu a pozreť dookola. Cieľ by nemal byť až tak ďaleko a malo by byť vidieť kde končia duny a bude zase dáky hotel. No nič. namiesto toho som zbadal motorkára. Dobehol som ho a že hľadá ten a ten waypoint. No a ten som hľadal aj ja tak sme ho začali hľadať obaja. Pod jednou dunou sme zastavili a pozeráme do roadbookov. Pritom sa mi naklonila motorka, skoro spadla. A to bol rozhodujúci moment. Moja motorka bola akurát na hranici kde GPS ukáže šípku. Pri tom naklonení sa mi zjavila šípka. Tak som od radosti vykríkol, že sa ma asi chlap aj zľakol. Už to bola potom brnkačka a šťastní sme sa ocitli v cieli. V cieli už bola Maťova motorka, tak som ho chcel vyhĺadať a poblahoželať mu. No došiel Peťo a zvestoval že Maťo nedošiel, a po bolestivom páde na 40-tom kilometri vzdal. Nechcel riskovať že na náročnej trati, keď ho bolelo rameno by sa mu mohlo ešte niečo horšie prihodiť. Večer navštívil doktora, ktorý ho však uistil že sa nemusí ničoho obávať, že to rameno nie je až také zlé a štart v nasledujúci deň mu nezakázal. Maťo teda pochystal motorku a tešil sa na poslednú etapu. 24.10.2014 - 5. etapa Koniec Rally. Všetci sme v cieli. Dnes bol hromadný štart v Merzouge spôsobom Le Mans, keď motorky boli na stojanoch na štartovnej čiare a my sme k nim bežali zozadu asi 10 metrov. Maťovi tesne pred štartom spadla na štartovnej čiare motorka, no stihol ju pred štartom ešte dať na stojan. Išli sa dve kolá cca 30 km a skoro všetko v dunách. Prvé kolo som prišiel s problémami asi 5 sekúnd pred Maťom. Do cieľa bolo iba pár kilometrov. Nakreslený bol výjazd z riečišťa vľavo do dún. Pozerám roadbook - bola tam odbočka na 30 stupnov. No išli sme v smere 350 stupnov a vobec to nenasvedcovalo odbocit dolava ale skôr doprava. Tak idem ďalej riečišťom, či sa nezatočí doprava aby som mohol odbočiť na tých 30 stupňov doľava. Až keď sa mi to vôbec nezdálo pozrel som lepšie do roadbooka a tých 30 stupňov bolo vlastne 301 , ale tá jednička nebola skoro vytlačená a nebolo ju vidieť. Tak naspäť kde sa malo odbočiť a ísť tým správnym 301 stupňovým uhlom. To som sa ale už stretol na tej odbočke s Maťom, nechápajúcim odkiaľ idem. Druhé kolo sa mi darilo viac. Štartoval som spolu s Maťom, lebo som aj spolu s ním prišiel do cieľa prvého kola. Nikde som sa nezahrabal, nikde nespadol, pred cieľom som ešte dobehol Tona a do cieľa som prišiel asi 3 metre za ním. Maťo chvíľku za nami. v cieli rýchlostky bolo kopu radosti z dokončenej Rally. Nasledovalo fotenie pred reklamnou plachtou a odchod poslednou spojovačkou do cieľa Erfoude. Pred fotením som si pozhľadával všetky porozhadzované veci. Až na jednu rukavicu som všetko našiel. Behám pomedzi motorky a štvorkolky a rukavice nikde. No to ma už Maťo ťahal na fotenie, že aby som kašlal na rukavice. Tak som ho poslúchol, kľumli sme si a že mám zavrieť oči a ruky hore. Až keď som potom otvoril oči som zistil že tú stratenú rukavicu som ani nedal z ruky a bola pekne navlečená na ľavej ruke. Ďakujem Maťko, že si ma ju tak dlho nechal hľadať a vedel si kde je! Túto rally sme s Maťom išli hlavne aby sme sa zoznámili s marockými terénmi. Ja by som sa mal zúčastniť na prestížnej AFRICA ECO RACE čo je vlastne pôvodný Paríž-Dakar so štartom vo francúzskom Saint Cyprien 28.12.2014. cez Maroko, Mauretániu, Senegal a cieľom pri Ružovom jazere v Dakare 11.1.2015, a Maťo Benko aj s Peťom Rečičárom na Intercontinental Rally na podobnej trase so štartom o mesiac neskôr. Určite to splnilo svoj účel, hlavne sme si zvykli na náročnú navigáciu, keď prakticky celá trať sa išla hlavne podľa azimutov. Ešte k Maťovi Benkovi a Peťovi Rečičárovi. Týchto chalanov som spoznal na Hellas Rally v Grécku, kde kempovali aj s Peťom Rečičárom vedĺa nás. Vtedy obaja jazdili na KTM 990Rally. Predtým som ich vôbec nepoznal ani z prostredia endura ani rally. No ale čo všetko tento rok ako úplní nováčkovia už odjazdili, je obdivuhodné. S ťažkými 990-tkami prejsť Hellas - klobúk dole! Tak isto Serres Rally. To bolo skôr Hard Enduro ako klasická rally a obaja to na ťažkých motorkách zvládli. Peťo dokonca skončil v triede ťažkotonážnikov na pódiu! A neváhali keď zistili že idem Merzougu sa tam prihlásiť tiež. Maťo súťažne, Peťo ako doprovod. No taký doprovod, čo si zobral so sebou motorku, tentokrát 690-tku a prvé dni jazdil s nami po dunách, pokiaľ nedostal riadnu príučku keď preletel dunou a dopadol 5 metrov za ňu. No to ho neodradilo a zaťiaľ čo sme boli s Maťom na trati, on ďalej brázdil dunové polia. A keď som sa prihlásil na Africa Eco Race, oni zase na Intercontinental Rally. A teraz to najlepšie z našej česko - slovenskej výpravy : Ondrej Klimciw Spoznal som ho na Hellas Rally. Jazdec dychčiaci za víťazstvami. No namiesto toho o čom druhý snívajú, on pre to niečo robí. Mladý a už stopercentný profesionál. Nenecháva nič na náhodu, jeho prístup k tréningom a k samotným pretekom by mal byť príkladom pre všetkých. Veľmi rýchly, aj v navigácii veľmi dobrý a hlavne veľmi rýchlo sa učiaci od tých najlepších. V prológu, neviem či dvojminútovom, štartoval o dve miesta za mnou a pred cieľom ma bez ubratia plynu v dunách predbehol. No na samotnej rally jeden deň neodhadol dobre koľko mu motorka môže pri jeho štýle jazdy zožrať benzínu. A ostal stáť s prázdnou nádržou.Inak by na pódiu isto nechýbal. Je to veľká konkurencia našich, českých ale aj tých najlepších Dakaristov. A ešte jeden postreh z cesty: pôvodne sme plánovali plavbu z Maroka do Janova, aby sme unavení neťahali toľko po ceste. No Maťo sa potreboval dostať k svojej rodine čo sa rekreovala v Španielsku a podobný trajekt zo Španielska sme nenašli tak sme ťahali po osi. Spolu pomaly 3800 km. Celá cesta až po Bratislavu bola pohodová, žiadny stres s policajných hliadok, merania rýchlosti. Akurát v Maroku boli porozostavaní policajti v niektorých mestách, ktorí však pomáhali riadiť premávku, alebo tam len tak stáli keby vznikol dáky problém, prípadne nám odmávali, keď sme ich zdravili. A v Španielsku, Francúzsku, Taliansku, Rakúsku nikto. No na tom kúsku od našich hraníc s Rakúskom po Považskú Bystricu hrôza. Samá hliadka, radary, nadupané maskované policajné autá na dialnici. A chudáci vodiči rozhadzujúci rukami pred pánmi policajtami.Úsudok si každý spraví sám. A ešte o našom depe: Bývali sme na hoteli asi 500 metrov od hotela Xaluca kde bolo stredisko rally. Na nádvorí hotela sme si rozprestreli stan, povyberali náradie, výstroj, prilby a podobne. Celý čas - cez deň keď sme boli jazdiť, v noci keď sme spali v izbe sme nič neschovávali a nechali voľne pohodené pod prístreškom alebo zavesené na jeho konštrukcii. Nikto sa nám v tom nehrabal, nikto nič nezobral. A boli sme tam opustení, jediní závodníci. ostatní mali depo v Xaluce. Neskôr sa k nám pridružili z teamu Peugeot-Dakar, ktorí mali k dispozícii aj priľahlý hangár kde parkovali svoje nové auto čo bude mať premiéru na tohtoročnom Dakare. Krásne auto - len si tak šepoce, no keď sním výjdu za hotel a založia tomu tak to je paľba. Len hory prachu je vidieť. Celý tým pozostáva asi z 15-tich ľudí. Mechanici neustále čosi na tom aute robia, jazdci / Despres, Peterhansel, Sainz / ho zase po každej úprave skúšajú. Som zvedavý na Dakar, ako sa im bude dariť ale podľa mňa sú jednoznačne ašpiranti na víťazstvo. A čo napísal o Merzouga Rally náš známy Haro? Predsa toto!