DomovPredajSlužbyAkciePrenájom priestorovPožičovňaAKTUALITYMotošportMédiaDiskusieKontakt
Motošport > Africa Eco Race 2016

Africa Eco Race 2016 / Monaco-Marocco-Mauretánia-Senegal-Dakar/

Aktuality

Oficiálna stráínka
 africarace.com

Facebook 1
Facebook 2
Sledovanie jazdcov na trati: 
http://vulcain.iritrack.net/tdcom/eviewer/AER2016/
FB Tomáš Tomeček - Tatra
Report od Zuzky

13.11.2015

Blíži sa 15. November - konečná uzávierka prihlášok na AER 2016. Náš team „Slovakia rally Team“ má už prihlášky dávno zaslané, ešte v prvom preferenčnom júnovom termíne.

Jazdci: Ján Zaťko a Martin Benko

Mechanici a vodiči asistenčného auta: Peter Rečičár a Jožko Kolenič . Tesne pred konečnou uzávierkou získala Zuzka Nováčková čo bola so mnou na minulom ročníku prísľub zamestnávateľa že dostane na AER dovolenku tak sme ju tiež už stihli prihlásiť. Organizátori nám umožnili aj v tomto prípade prvú preferenčnú taxu štartovného. Zuzku si tam minule obľúbili tak vraj sa na nás veľmi tešia.

Maťo dostal koncom októbra novú KTM 450 Rally Replica a teraz ju už má komplet pripravenú aj s krásnymi polepmi. Ešte sa rozhodol že vymení zadný tlmič za factory verziu. Vraj ale taký tlmič sa nedá z KTM objednať. Tak ho napadlo zavolať Dade Ozanovej a napodiv odpoveď z KTM bola asi takáto: „ Pán Benko, požadovaný tlmič vám obratom posielame“ Opäť sa potvrdilo že Dada vybaví naozaj všetko.

S mojou motorkou je to trošku zložitejšie. Maťo mi dal na otestovanie perfekt pripravenú KTM450 rally Replicu , model 2014. Boli sme sa teda povoziť – on na novej a ja na staršej na Záhorí v pieskoch. Netvrdím že sa mi na nej išlo zle, jazdili sme prakticky za sebou, až dovtedy pokiaľ ma na takých bubnoch nerozhádzalo a ostal som na zemi z bolesťami okolo rebra čo som mal od Sardínie zlomené. No a to najhoršie: s tými bolesťami som nemohol motorku s plnými nádržami podvihnúť. Strašne ma pichalo pri rebrách. Dajako sa mi to podarilo, aj som skúsil ešte pojazdiť ale nedalo sa. Potom mi Maťo požičal svoju a to sa mi teda naozaj páčilo. Mal síce poloprázdne nádrže ale asi aj s plnými by bola motorka zrejme lepšie ovládateľná a ľahšia. Aspoň na pocit. A hlavne že je vidieť cez kryty pod predné koleso čo je niekedy v skalách dosť podstatné.

Tak som sa už tam rozhodol že si spravím z mojej KTM 450 EXC ľahšiu rally verziu a vyskúšam. Dnes mi veru z Memotours došiel kit so zadnou 16-litrovou nádržou, Airboxom, malou ľahučkou batériou, a zadným blatníkom. Prednú 11,5 litrovú Acerbis mám, tak obidve zajtra vo firme s mechanikom Majkom namontujeme. Držiaky GPS a Iritracku sú  od Merzouga Rally už namontované aj 1,5 litrová vodnú nádrž. Tú budem musieť vymeniť za 3-litrovú ako požadujú reglementy. Zatiaľ tam pripevním tehlu až nasimulujem vyššiu váhu.

Čo sa týka rebra, až tak ma to nebolí, tak mi Tono Zboran povedal že to mám zlomené. Že keby som to mal len narazené tak by to bolelo riadne. Ja mám však iný názor, tak som sa už prestal šetriť a pôjdem si zajazdiť. Škoda že kôli vyhláseniu majstrov Českej republiky nebudem môcť odjazdiť tento víkend našu každoročnú moto-párty s kamarátmi v Brezne. Tešil som sa na to. Tak aspoň v piatok pokecáme.

10.12.2015

Tak motorku už mám, dá sa povedať že aspoň v hrubých rysoch pripravenú. Radami mi veľmi pomohla Anastasiya Nifontová z Moskvy, čerstvá víťazka seriálu svetového pohára v Crosscountry rally, keď v poslednom podniku Oilybia rally v Maroku dokonca skončila ďaleko pred Laiou Sanz. Zhodli sme sa na tom že s jej chudou postavou a perfektnou kondíciou a mojou robustnou postavou, avšak slabou kondíciou je pre nás vhodnejšia ľahká enduro motorka ako rally špeciál, ktorý je ťažší a niekedy v piesku je problém ho s plnými nádržami zdvihnúť. V prvom rade nepovažovala za potrebné aby som montoval prednú 11,5 litrovú nádrž. Celé dve sezóny majstrovstiev sveta aj tohtoročnú  Africa Race jazdíla Nasťa s endurovou Husqvarnou s prednou sériovou nádržou a zadnou 14-litrovou a nemala nikde problém. Je síce chudučká tak jej to až tak nepapá benzín no ja mám o dva litre viac, lebo Huska má prepákovanie kde musí byť nádrž zmenšená, a KTM má PDS, a tam  robia o tie 2 litre väčšiu nádrž. Dôležitejšie je však to že ma upozornila na slabé spodné úchyty nádrže. Že jej praskli a museli vyrobiť zosilnené.  A že 3-litrovú vodnú nádrž nemám vyrábať, že takú peknú ako má ona robí Alberto Dottori z Talianska.

Tak som si vyrobil z 12 mm pevného hliníkového plechu zosilnené držiaky. Tie pôvodné som aj o koleno zohol no tieto sú dostatočne pevné. Vodná nádrž od Dottoriho je už doma. Husqvarna nemá prečerpávacie čerpadlo zo zadnej nádrže, stačí do prednej pretekať samospádom. Moja nádrž je v prednej časti položená nižšie tak som namontoval membránové čerpadlo MIKUNI ovládané pulzujúcim podtlakom pred škrtiacou klapkou. Našťastie je tam na pravej strane zátka M6, kde namiesto nej stačilo naskrutkovať  nátrubok. Čerpadlo ťahá zo zadnej nádrže do prednej takže sa prioritne vyprázdňuje zadná. Odvzdušňovacia hadička prednej nádrže musí byť teda  vybavená spätným ventilkom aby netlačilo benzín von. Aby sa mohli nádrže vyprázdňovať rovnomerne namontujem do hadice podtlaku ventil a pri jeho zavretí bude cez čerpadlo pretekať zo zadnej nádrže do prednej samospádom a hladiny sa budú približne vyrovnávať. Čerpadlo zapnem až keď by už hrozil nedostatok benzínu v prednej nádrži odkiaľ je napájaný vstrekovač. Tak isto sa dá prioritne ťahať z prednej nádrže a to jednoduchým zavretím ventilka na zadnej nádrži. To možno budem využívať v mäkkom piesku v Mauretánii aby sa čo najmenej borilo predné kolo do piesku.

 Celotitánový Akrapovič som vyskúšal od Tona. Pasoval, tak na mňa už nový čaká u Žubora v Banskej Bystrici. Oproti Nastinej motorke budem mať inú prednú časť s prístrojmi. Nechám si ľahký držiak roadbooka upevnený na riadidlách ako jazdíme horské rally a držiak Iritracku nad blatníkom za predsunutou maskou. Jazdil som tak na Rally Merzouga a osvedčilo sa. Je to veľmi ľahká konštrukcia a aj pri páde menej náchylná na poškodenie ako vysoká veža upevnená na ráme.  Akurát masku si predĺžim do výšky až nad prístroje aby pri vyšších rýchlostiach robila závetrie. Nastina Husqvarna má nad blatníkom olejové čerpadlo, ja ho neuvažujem, hlavne už pre krátkosť času.

Minulý týždeň sme boli s Maťom aj Števom Svitkom jazdiť piesky na Záhorí a išlo sa mi veľmi dobre. Isto aj vďaka  factory tlmičom čo mi požičal na Afriku Maťo.

Takže motorku mám už premyslenú ako by mala vyzerať, už ju len dokončiť a na nič nezabudnúť.

26.12.2015. 10.00 hod

Pomaly s blížime k talianskemu Janovu. Z Považskej Bystrice sme vyrazili včera okolo 8-mej ráno. V Bratislave sme naložili Zuzku ktorá po piatej ráno vyrazila z Prahy na svojom autíčku. To odstavila v Maťovej firme a vyrazili sme. S tým že okolo 8-mej prespíme kdesi v Taliansku pred hranicami s Monakom. Všetko išlo podľa plánu až pokiaľ Jožko okolo štvrtej pred Veneziou nezahlásil že mu akosi trasie volantom. Spomalil no o chvíľu začalo niečo v ľavom kolese škrípať. Našťastie bolo na dohľad núdzové odstavné parkovisko kde sme ostali stáť. Demontovali sme koleso a strednú krytku. No a v nej kopa špon od rozsypaného ložiska. To sa nedalo vlastnými silami opraviť tak po niekoľkonásobnej komunikácii s Maťom čo nás už čakal s manželkou Evkou v Monaku a Iveco asistenciou nám chlap z diaľničnej služby čo pri nás zastavil zavolal odťahovku. Pracovník odťahovky – strašne ukecaný talian auto naložil a čosi vysvetľoval. Nepomohlo nič aby sme sa vedeli dohodnúť tak som vytočil Dadu Ozanku čo vie po taliansky lepšie ako rodený talian a vykecával potom s ňou. Nakoniec sme sa takto dohodli že nás zavezie do hotela a auto odstaví v svojej garáži. Že je štedrý večer a nikto nám nepomôže a že pochybuje či vôbec nám pomôže niekto cez Vianoce. To by bol koniec, lebo 27-ho ráno máme prebierky, potom prológ a v ten istý deň nakladáme po 350-kilometrovej ceste vo francúzskom Sete na loď. Nakoniec sme usúdili že radšej ostaneme pri aute keby sa náhodou podarilo niečo vybaviť. Tak mu to Dada zase asi štvrť hodiny vysvetľovala až pochopil. A Maťovi sa nakoniec podarilo cez bratislavskú asistenčnú službu zohnať pomoc. Prišli pred deviatou a s jednou otočkou pre ložisko im tá oprava trvala asi do jedenástej.  Ťahali  sme potom až di Vicenzy kde nám Maťo vybavil hotel. Bola strašná hmla, tak sme ani nemohli ísť ďalej a po jednej po polnoci sme zaľahli. Teraz je snáď všetko v poriadku, je 10 hodín a už sme pri Brescii. Ideme už rovno do Monaka.

28.12.2015

Plavíme sa už od včerajšej skoro polnoci z francúzskeho Sete smer Maroko.

Včera boli na programe technické prebierky. Všetko prešlo hladko, a vlastne na motorkách ani veľa nekontrolovali. O druhej hodine bol slávnostný štart s jazdou po uličkách a tuneloch Monte Carla. Cieľ bol na parkovisku asistencie kde sme motorky naložili naspäť do auta a ťahali rovno do Sete. Boli taký ako napríklad Ullevalseter čo  išli túto asi 350-kilometrovú trasu na motorke. Nie je tu až taká zima tak sa to celkom dalo. Na lodi boli dnes školenia z navigačných prístrojov, GPS a Iritracku so Sentinelom a úvodný dosť obsiahli brífing. Máme sa vraj tešiť na náročnú ale peknú rally. Pripravili nám množstvo navigačných pastí takže myslím že dosť bude rozhodovať navigácia. V týchto úvodných horských kamenistých etapách sa nedá ísť ani po stopách tak každý musí poctivo navigovať. Vylodiť by sme sa mali okolo šiestej ráno, o pol ôsmej je štart prvého motocykla a po 50 kilometroch prejazdu nasleduje 100 kilometrová rýchlostná skúška. Potom je ešte do bivaku Jorf El Hamam ďalších 450 km prejazdu.Celkovo má etapa 607 kilometrov

1.etapa

Tak nakoniec kôli značnému meškaniu lode rozhodli organizátori že rýchlostná skúška prvého dňa bude pre motocykle úplne zrušená. Mohlo by sa stať že časť motocyklov by postretla tma. Automobily a kamióny išli  skrátenú 50-kilometrovú skúšku. Aj tak som išiel posledných asi 70 kilometrov v tme a keď som si zapínal osvetlenie roadbooka ktoré mám spojené zo zadnou hmlovkou skrat na prívode do hmlovky spálil poistku a prestali ísť aj treepmastre. Tak som sa musel držať motocyklov predo mnou alebo pri nejakej lampe zastaviť, pozrieť do roadbooku a zapamätať si časť cesty. V bivaku nebolo treba robiť okrem toho skratu nič tak som mal pripravenú motorku na ďalší deň kde už mala byť rýchlostná skúška 313 km. Celkovo do bivaku v Tagounite 403 km.

2.etapa

Už po sto metroch som spadol. Išla sa taká piesková zátačka v stúpaní kde priamo na horizonte predo mnou vychádzalo slnko, oslnilo ma a zavadil som o pieskovú kopu. Potom snáď po 10-tich kilometroch boli malé dunky no strašne mäkké. Párkrát som sa zaboril a tam niekde ma Maťo predbehol. Neskôr som sem tam blúdil a v cieli to nebolo najlepšie. Prišiel som 17 minút za Maťom. Tak na druhý deň štartujem 5 minút za ním.

3.etapa-Silvester

Asi pol hodinu po štarte nás čakalo dunové pole. Nič moc ale v tých dunách boli kríky a trsy trávy ktoré tvorili také tvrdé kopčeky, tak sa nedalo plynule prechádzať a vždy na vrchu duny bolo treba pozrieť dole aby ten trs trávy motorku nerozhádzal.  Až som v diaľke zbadal jazdca ako sa trápi dvíhaním motorky. To dodá vždy kopu sily keď človek vidí niečo takého a začne sa dariť. Medzitým jazdec išiel ďalej. V pieskovom vyschnutom riečišti som ho dohnal. Mal číslo 111. Maťo. Predbehol som ho, potom po čase ma zase predbehol on. Trochu som poblúdil, aj som pri prepálení jednej odbočky sa nevrátil ale rozhodol som sa ísť krížom cez kamenistý násyp. Tam som sa zasekol o dva veľké kamene a prerazil jednu časť vodnej nádrže. Na pravej strane. Voda hneď vyšplechla a ostalo z pôvodnej 3-litrovej náplne len 1,5 litra na ľavej strane. Potom som spravil veľkú chybu pri hľadaní prvého CP. Vošiel som do  riečišťa  a za ním sa malo odbočiť vľavo, no ja som to zobral v smere rozsvietenej šípky rovno dole riečišťom. A bola tam voda ktorú som musel párkrát križovať a vtedy šípka už ukazovala doprava k tomu CP. Ale tam stena, previs asi 10 metrov vysoký. Tak zase križovať vodu naspäť a ísť správne. Zase tá istá chyba ako robievam neustále. A to mi Zuzka stále opakuje: „drž sa roadbooka, nie šípky“. A tam ma Maťo zase predbehol. Pokračovala kamenistá časť trate kde som Maťa zase predbehol. Nasledovalo vyschnuté jazero kde sme išli asi vyše 10 kilometrov ako po zrkadle. A tam keď som držal plyn, lebo sa dalo ísť aj 150 naraz začala motorka haprovať. Výkon išiel stále dole a musel som ísť iba s minimálne otvoreným plynom asi tak 90, potom 80 km/h. A to pokračovalo pri nasledovnom výjazde a s prestávkami až do cieľa rýchlostky. 2 x som zastavil ale keď som naštartoval motorka zase išla.V cieli som počkal Maťa ktorého som napriek problémom odbehol a išli sme spojovačkou na miesto kde nás čakal doprovod.  Hovoril že to jazero išiel vyše 170 km/h. Tam pri občerstvovaní som zistil že mám prázdnu zadnú nádrž a aj keď bol zastavený prívod podtlaku do prečerpávacieho membránového čerpadla tak zrejme vibráciami, keďže je namontované na motore stále plnilo prednú nádrž ale nie palivom ale vzduchom. A práve do miesta nasávacieho potrubia vstrekovacieho čerpadla. Na pumpe sme natankovali, ja plnú zadnú a pri prejazde do bivaku som motorku skúšal po ceste aj plný plyn. A išla. Tak som myslel že závada je odstránená. Jednoducho zavriem ventil od zadnej nádrže a pôjdem najskôr na prednú. S tým som v bivaku pripravil motorku na nasledovný deň.  V cieli tohto dňa to vyšlo tak že do ďalšieho dňa sme s Maťomod seba iba 19 sekúnd. Počas dňa som zistil ulomenú časť stupačky, tak Zuzka hľadala v bivaku kto by nám ju zavaril. Nedarilo sa, ku Kamazom som sa dáko neopovážil tak sme išli za Nasťou Nifontovou, ktorej sa mimochodom tu veľmi darí.  Nasťa zobrala stupačku, išla za kamarátmi z Kamazu a že treba pomôcť slovenskym druzjam. Hneď tam bol zvárač, aj  zváračka pripravená a behom pár minút to bolo hotové. A že nič za to nechcú. No mal som z domu hruškovicu a doniesol teda Nasti. Ona však dala vyvolať zo silvestrovského posedenia čo mali Kamazáci v svojom veľkom stane toho zvárača a jemu som to dal.  Odvtedy sme s Kamazom kamaráti. Jeden  z posádky doteraz vedúceho kamióna z nich chodí k nám do stanu aj na pravidelné večerné návštevy.

 

4.etapa.

Na 35-tom kilometri sme vyšli zase na takú pláň, no s mäkkým povrchom, kde bolo treba dať viac plynu. A motorka zase prestávala ísť. Zase tak na štvrť plynu. Tak to som  už začal byť nervózny. Nasledoval výjazd na širokú makadamovú cestu z ktorej sa malo po 150 metroch odbočiť vľavo do terénu. Ja som však začal prepínať nádrže a rozmýšlať čo s tým. Až som prepálil tú odbočku a išiel takou 65-kou asi 5 kilometrov po ceste. Až mi bolo čudné že ma nikto nepredbieha. A stále som rozmýšľal čo s motorkou. Predsa neskončím hneď na začiatku etapy. Až  nadomnou začala krúžiť helikoptéra s René Medgem. Ukazujem že mám problém s motorkou a stočil som naspäť. Motorka zastavila. Jasné že nedochádzalo palivo. Rozpojím potrubie k vstrekovaču potrasiem s ním a spojím. Motorka ide. Tak som začal stíhačku. Asi 100 km motorka išla. Potom zase prestávala. Párkrát som toto spravil a motorka zase išla. Tak som sa dostal až do tankovacieho CP kde som vybral malý filtrík z hadičkového konektoru, prefúkal no potom už ani nešlo naštartovať. Bol tam aj Slesser, že či potrebujem dáku pomoc. Ja som však vyhodil filtrík aj s rizikom že upchá vstrekovač a motorka išla perfekt. Tak túto stratu sa mi už nepodarilo do cieľa zmazať a skončil som túto etapu dosť zle. V cieli mi dal Maťo nový filtrík, aj náhradný a a motorku som po prezutí gúm mal pripravenú na piatu etapu. Zistili sme aj tečúce gufero spod vývodového kolečka. Mechanik od Mobilex teamu nám ho sľúbil, no vymeníme ho až v Dakhle na voľnom dni.

5-ta Etapa

Motorka ide perfekt. Po 10-tich kilometzroch od štartu ma predbieha Ullevalseter, čo štartoval predo mnou pol hodinu. Zablúdil hneď po štarte. Jazdili sa v tento deň strašne rýchle pisty s malým množstvom odbočiek a vtedy malý odklon kurzu znamená pri tých rýchlostiach a redších zápisoch v roadbooku totálne zablúdenie. A tak ma po chvíli predbieha Maťo. Asi tiež zablúdil, myslím si. No zastavil ma že či nemám gurtňu, že mu odpadol výfuk, lebo sa vyskrutkovali 4 skrutky z jeho držiaka. Ja že mám, nech si odcvikne zdrhovačku ktorou bola gurtnička na prípadné ťahanie pripevnená. On ale že až v tankovacom CP. A nasadil. Skoro som mu nestíhal. Dobehli sme ale skupinku jazdcov štartujúcich za nami. Tak sme sa obaja teda riadne zdržali. Ja blúdením a Maťo opravou. Zablúdil som totižto na mieste kde som aj minulý rok tak som sa tešil že to tam poznám. No starý lišiak René Medge nerobí nikdy nič také isté. Prvú časť čo som sa vlastnou blbosťou dostal na takú vysokú rozsiahlu pláň som zvládol. Druhú časť v hustými kríkmi zarastených dunách už nie. WP so chytil no namiesto toho aby som pokračoval v  kľučkovaní tým istým kurzom, tak som začal behať dookopla aby som zachytil nejaké stopy. Až prišiel jeden talian a tak som ho zmiatol že sme sa tam krúžili ešte asi štvrť hodiny pokiaľ som si uvedomil kam mám ísť. Ďalej trať pokračovala ešte rýchlejšími pistami kde mi Maťo hodne ušiel. Mimochodom spomínal že pred opravou v prvom CP bol celkovo prvý. Tak pálil. No druhá polovica trate bola zase paľba a keď niekto zabehol na cca 5 minút,  hoci si aj uvedomil kde by sa mal stretnúť s traťou, bol to naozaj vabank ísť krížom, a ísť naspäť je zase veľkým zdržaním.. Tak sa stalo že druhá štartujúca Nasťa ma raketovou rýchlosťou predbiehala asi 25 kilometrov pred cieľom. A to som zase blúdil. No ale v cieli Maťa nikde a prišiel za mnou. Ale ďalšia žena – mladá motokrosárka z Kazachstanu Žeňa Nesterová, s ktorou som sa raz skoro zrazil keď som sa zablúdivší napájal na trať prišla hneď za mnou a štartovala hádam posledná. A to jej vynieslo neuveriteľné druhé miesto za Ullem. Bola to veľmi rýchla etapa kde keby človek neblúdil by stačila iba 5-ka a 6-tka. A dobre skončili paradoxne tí ktorí boli pomalí a všetky , alebo skoro všetky odbočky trafili. V cieli mi písalo že som minul posledný WP či sa chcem vrátiť a zobrať ho. Našťastie som sa toho vzdal lebo posledné kilometre bol samý feš-feš, prášilo sa a mohol by som sa trafiť s autom.

A v bivaku povedali že mám všetko, tak asi som nechtiac niečo stlačil. Tak aj keď som naozaj veľmi blúdil tak z toho bolo pekné 5-te miesto. Smolu mal ale talian Alessio Corradini, ktorý jazdil na motorke  po trati, fotil a posielal nám potom foto na FB. Videl som ho nehybného pri jeho 990-tke KTM  ako pri ňom stojí talian Stefano a práve pristával vrtuľník. Vraj rozdrtená panva. Veľmi smutné, lebo bol to kamarát a večer predtým sedel  s nami za stolom.

Voľný deň- Dakhla

Snažili sme sa dnes spraviť ešte večer všetko na motorke a vymenili sme aj to gufero. Pôvodne nám ho mal doniesť mechanik od Nesterovej, no diely mal v Nastinom doprovodnom aute tak mi pomohla Patsy Quick s teamu Desert Rose, ktorej som ja zase dal druhý deň na prejazde pár litrov benzínu pre ich jazdcov.

6.etapa

Včera sme dostala roadbook a bol vcelku malý. Aj keď bola rýchlostka iba 173-kilometrová, bežne bývajú oveľa väčšie. V cieli sme si s Maťom povedali prečo. No treba povedať čo dnešnému dňu predchádzalo. Povedali sme si všetci, že vstávame o pol piatej. Budenie má na starosti náš Peťo. Samozrejme že mal hodinky nastavené ešte na SEČ. Doteraz si dal vždy robotu že ráno pripočítal jednu hodinu k tomu čo sme sa dohodli. Tentokrát na to pozabudol a zobudil  nás podľa slovenského času. Teda o pol štvrtej. Aj by sme mu za to hádam niečo spravili lebo  sme boli ešte nevyspatý, no nemohli sme sa zdržať smiechu keď susedia od Ullevalsetera zobudili Ulliho už o tretej, teda sekli sa tiež o hodinu. No k dnešnej etape.  Z Dakhly bol dlhý presun na hranice Maroka z Mauretániou. Po nejakých 200 kilometroch zase motorka strácala výkon. No bol to len presun tak to nevadilo lebo už som vedel čo s tým. Malý filtrík som mal nabalený, no zase stačilo len rozpojiť a spojiť hadičky. Tak to vydržalo až na hranice a následne na štart prvej rýchlostky v Mauretánii. Pred štartom rýchlostky bolo dosť času na výmenu filtríka. Aby ma to v samotnej rýchlostke nezdržovalo. Prvých 63 kilometrov rýchlostky bol kurz 130, ďalších 30 kilometrov 170, posledných asi 50 kilometrov zase jeden kurz a po pekných rýchlych pistách. Kto sa nebál a zároveň mu motorka dobre išla, tak sa dalo ísť cez 160 km/h. Ako Ullevalseter. My s Maťom sme išli tak aby sme sa nerozbili a šetrili motorky. Síce má Maťo rally špeciál ako stvorený pre takúto  etapu a ja len obyčajné enduro dosiahli sme približne rovnaký čas. Rozdiel 9 sekúnd mohol byť aj v môj prospech keby som sa pred cieľom trochu nesekol v navigácii.

Motorku som nechcel ničiť tak tých zhruba 120-130km/h mi stačilo. Išiel som starú gumu a rozhodol som sa že ani na zajtra neprezujem. Teraz sme už v bivaku a práve ideme na najbližšiu dunu, kde sa vraj dá chytiť celkom dobrý GSM signál.

7.etapa - neskontrolovaná

Štartovali sme minutu po sebe. Maťo predo mnou. Po pár kilometroch prišlo dunové pole a samozrejme hneď na začiatku fotografi. Bohužiaľ bez nášho Alessia. Tak tam ako obyčajne na výjazde na prvú dunu som sa zahrabal aby som mal viac snímkov. Zahrabala sa tam aj mladá Žeňa Nesterová, aj som myslel že jej pomôžem, no nakoniec som si uvedomil že to by som musel za ňou chodiť stále. Nech sa vyhrabe sama! Keď som to asi za minútu vyhrabal tak som sa rozhodol túto dunu obísť aj sa tak stalo a za dunou z druhej strany sa prirútil Maťo. Čo tu robí? Predsa sa nikde nedalo zablúdiť a nevidel som ho ani stáť. V cieli to vysvetlil. Veru zablúdil a na nešťastie práve tam, mimo riadnej trate hodil poriadnu držku. Vraj nevidel hrbol, čo ani nemohol mať v roadbooku a slnko mu svietilo cez horizont priamo do očí.  No tak som za dunou išiel ďalej a už som sa ani neobzeral s tým že ide za mnou. No tam som ho videl naposledy a potom až v bivaku. Keď prišiel s asi 20-minútovým meškaním. Mne sa išlo napodiv dobre. Čo ma najviac bavilo tak to bolo neviem či aj 30 kilometrov kurom 140 stupňov v takých malých dunkách porastených trsmy trávy. Niečo pre moju ľahkú motorku. Dobre zatáčala, lebo to bol vlastne taký slalom a dalo sa s ňou dunky aj odskakovať keď sa nepodarilo vytoči�� a nabehol som rovno na ňu. Na konci bol WP, vlastne CP tak bolo treba čo najpresnejšie držať kurz aby som nevyšiel mimo 3-kilometrového okruhu okolo WP, kde sa zjaví na GPS šípka a dovedie do CP. Tam  čakal ako sa nám bude dariť  pri helikoptére René Madge. Trafil som vcelku dobre a čo ma najviac potešilo že od vlajky okolo ktorej treba prejsť do CP viedlo predo mnou len 5 stôp. Teda 6 jazdcov štartujúcich predo mnou ešte kdesi poskakovalo medzi tými dunkami. Tene po CP ma ešte predbehol Kazachstanec Dmitrij. Takto som prišiel do druhého CP kde je 15-minútová neutralizácia a stretne sa tam spravidla viac jazdcov. Nasťa Nifontová už sa pomaly pripravovala odísť a okrem nej tam bol len ten Kazachstanec. Počas týchto 15 minút prišli ešte traja no Maťo medzi nimi nebol. No a takto sme prišli až do cieľa. Asi 30kilometrov pred cieľom zase motorka nešla. No rozpojil a spojil som hadičku, vyplavili sa nečistoty z filtríka a došiel som už bez problémov. Nepočítam že sa v tejto etape veľa blúdilo no náročný bol práve ten úsek do 1.CP kde som už po pár kilometroch stratil všetky stopy s tvrdo som sa držal kurzu, aj keď aj tu treba hľadať prejazdnú cestu ale keď si človek vyberie nejaký orientačný bod v diaľke tak to je vcelku jednoduché. Tak tento deň mi vyniesol 7-me miesto čo som aj po CP vedel a aj celkovo som sa posunul pred Maťa na 7-me miesto.

8.etapa

Štartoval som siedmy a darilo sa. Do prvého CP bolo všetko v najlepšom poriadku. Trať mi sedela. Žiadne hladké vypalováky ale vskutku taká endurová. Bol tam aj zaradený pekný kamenistý výjazd. Helikoptéra a plno fotografov. Ja som sa rozbehol, vyšiel mimo trať a našiel som tam takú krásnu cestu pomedzi kamene že som to skoro pod plným plynom vyšiel. Viem že niektorý tam aj postávali. To mi dodalo sily. Tak  to pokračovalo asi po 120-ty kilometer keď som v diaľke videl motorky na stojane. Keď som prišiel videl som Dimitria – kazachstanca ako odchádza a pri druhej motorke Nasťa. Kývala aj mne že je OK aby som išiel. Aj tak som zastavil, nič tým nestratím. Naraz sa Nasti podlomili kolená, kľakla si a držala hlavu. Chytil som ju aby nespadla. Vravela že sa jej točí hlava a bolí ruka a bok. Nevyzerala vôbec dobre, ale aby som zavolal helikoptéru ani reči. Dal som jej napiť a po chvíli keď sa zdalo že to nie je až tak vážne, a cítil som jej tvrdohlavosť ísť ďalej som jej pomohol vysadnúť na motorku. Išla pomaly, ja za ňou keby sa jej nebodaj niečo stalo. Po pár kilometroch sa zdálo sa že sa pozviechala. Tak som jej odkývol a ju predbehol.  Do  tankovacej CP som trochu zabehol a zobral to krížom cez mäkké duny kde som aj raz zapadol. Boli také mäkké, že fakt som musel zodpovedne vyberať stopu aby som tam v nejakej jame nezostal a nemusel čakať až ma vytiahne vtuľník. Trocha sa tam trápil aj starší z dvojice Portugalcov čo jazdili stále spolu. Druhý ho čakal na kopci kade sa malo ísť.  Mladý zamával aby som išiel ďalej. Obehol som ich teda. Otec a syn. Krásny príklad spolupráce keď naozaj špičkový jazdec sa obetuje pre svojho otca a pomáha mu namiesto toho aby letel za výsledkom. V bivaku sme sa stretli a že obaja išli aj 6-dňovú v Košiciach minulý rok. Do CP prišiel za mnou kazach, portugalci a potom aj Nasťa. No stále stonala.

Bol tam už Duboas a vyzeralo že prišiel tesne predo mnou. Tak som ho vlastne doiahol lebo štartoval dosť predo mnou. Z CP to bola   paľba v pieskovom riu a všetko sa darilo. Držal so sa všetkého čo sme so Zuzkou do roadbooku počas brífingu poznamenali. Predo mnou boli len 4 stopy ktoré som opätovne strácal a zase nachádzal, podľa toho aký smer som si vyberal. Bol som si úplne istý že idem najhoršie 4-tý. Tak až do kamenov. Tam som prepálilá odbočku vľavo ktorá smerovala cez kamenisté kolryto ria na druhú stranu. Paradoxne som ju už dlhšie čakal. Kurz mi ale približne sedel tak som letel ďalej. No žiadne stopy. Aj tak som išiel ďalej, pokiaľ som si neuvedomil že trať ide vlastne po ľavej strane toho ria. No už som bol dosť ďaleko od tej odbočky tak som sa snažil dostať sa na druhú stranu. No tá prešmyčka na druhú stranu čo bola zakreslená v roadbooku bola asi jediná možná normálna cesta. Ale to už bol medzi oboma stranami ria vlastne skoro kaňon. Snažil som sa napjiť na trať teda krížom cez skaly. Našťastie som tam našiel kľučkovaním akú-takú cestu na druhú stranu. Tam na druhej strane lemovali kaňon duny. Hľadím do roadbooku- a cez duny tam nebola cesta tak som teda išiel postupne až tesne k tým dunám. Hurá! Našiel som stopy. . Zase len 4 stopy predo mnou. Nasledovala osada. Mala sa obísť zľava, no bol som napravo. Prešiel som krížom popred  dedinu zjazdom zo strmej duny cez kríky. A prestala ísť motorka. Naraz! Vyčistím zase filtrík, nešla. Vidím prázdnu prednú nádrž a zadnú tiež. Cez blatník nebolo vidieť hladinu v zadnej nádrži. Koniec. No otvorím zátku zadnej nádrže a nádrž úplne plná. Preto som nevidel hladinu cez plasty. Tak som myslel že je upchatý ventil zo zadnej nádrže. Rozhodol som sa že ho prefúknem. No namiesto hadičky od zadnej nádrže som odpojil hadičku z prednej. No a to bola sprcha priamo do očí! Predná nádrž bola od slnka tak natlakovaná, že čerpadlo nedokázalo pretlačiť benzín zo zadnej do prednej. Tak stačilo otvoriť zátku a všetko bolo OK. Až na to že tú zátku som potom vytratil s dal som tam najskôr handru a v CP dno fľaše z vody a organizátori mi ju prelepili páskou.. Tak idem znovu ďalej. Ale už bolo 6 stôp. Do CP čo mi dosť trvalo nájsť a nabehal som ďalšie zbytočné kilometre som bol siedmy. Takto som išiel až 10 km pred cieľom. Zabehol som, zbadal som sa ale pri vracaní išiel tam Kamaz aj tri autá. Tak zase za nimi. Bola tam osada a v takej vzdialenosti ako bola zakreslená v roadbooku. Malo sa ísť takým priesmykom cez skaly. Len uhly nesedeli. Aj autá aj Kamaz tam hľadali cestu a stále sa vracali späť. A pri otočke v tej skale sa Kamaz skoro prevrátil. Až na 3x som sa vracal a to som pritom vedel že ešte pred týmto miestom som mal ísť viac vpravo medzi duny. Nakoniec som to pustil krížom cez duny cez kríky, kde som sa skoro zakliesnil. A naraz som na vyjazdenej ceste. Tu som si dobre neuvedomil že som už na správnej trase a šiel som po stopách naspäť.Až som videl staršieho Morávka ako fotil na dune. Ten mi ukázal cestu. Naspäť ako som prišiel. Ale mal som iba asi pol litra benzínu na tie posledné 4 kilometre.  Ako krásne sedí ten roadbook som si povedal keď som prišiel pred osadu kde bolo treba stočiť kurzom 350. Tak predtým sme boli pri nejakej inej osade.  Nasledoval dlho očakávaný cieľ. Tesne za cielom mi došiel. Nikto nemal na naliatie, tak sa ponúkli  Belgičani na press care a dotiahli na na lane do bivaku. A tam ani slychu o Maťovi. Aj som sa bál lebo už bola úplná tma. No našťastie sa asi po 20-tich minútach objavil. Bola to etapa čo krásne začala ale skončila zle. Strašne som nablúdil. Celkové výsledky bez toho blúdenia by bili úplne, ale naozaj úplne iné. Nevadí, zajtra sa ide ďalej a do konca rally je ešte spústa kilometrov.

9. etapa

Etapa začala dosť problematicky. Už večer som zháňal zátku nádrže čo som stratil pri tom ako som laboroval s benzínom a prepínaním nádrží. Predal mi ju Fontyn z motorky jeho jazdca ktorý havaroval.  Ráno som ešte skontroloval chladiacu kvapalinu a išiel na testovacizu jazdu. Prijdem k stanu a vidím otvorený chladič. Bez zátky. Päť minút pred štartom. Zuzka z Peťo idú tam kde som jazdil pozrieť kde mi to spadlo. Ja zase k Fontynovi. Našťastie tá motorka mala ešte zátku tak mi ju dal. No ale kôli tomu som nestihol na WC. Tak odštartujem a na prejazde viacej speed limitov. Idem na hrane, niektoré prekračujem. Tak aby som na štarte rýchlostky ešte mal čas. Tam hneď zamierim aj z motorkou za kríky. A sledujem. Prišiel Maťo. No a také prekvapenie  z jeho pohľadu. Kde som sa stratil? Asi si myslel že som zablúdil a nestihnem štart. O to viac bol prekvapený že som sa vynoril z kríkov a z prehľadom nastúpil na štart. Štartoval som minutu pred Maťom. Neprešlo ani 6 kilometrov a zrazu rev a prach a predbiehal ma. Len si choď, hovorím si a idem svojím tempom. Nasledovala troška náročnejšia navigácia, aj  som zabehol, ale po  pár kilometroch som prešiel krížom na správnu cestu. Zase po pár kilometroch ma začínajú predbiehať všetci čo štartovali predo mnou, snáď okrem Ulliho. Včítane Maťa. Takto sme došli až do tankovacieho CP kde sme sa stretli v tých 15 minutách asi deviati. Chcel som v ďalšej časti trati tých vpredu dohnať, no prišiel taký úsek – prechod z jednej pisty na druhú voľnou prírodou, cez také malé zarastené dunky. Práve ma predbiehalo auto a tak zaprášilo že som vybočil no a nevedel  som sa nedostal naspäť , tak som držal kurz tej pisty no asi 500 metrov vedľa. Takto som preskakoval malé dunky asi 5 kilometrov keď som zbadal púrach . To bola tá pista, kde Maťo a ostatní valili 130 a ja tu asi 30. Tak som sa tam na tú pistu nakoniec dostal a začal som naháňačku. Njskôr som dobehol taliana, no začal tak prášiť že som ho predbehol až pred cieľom /lebo zastavil/. Do cieľa to už bolo jednoduché. Videl som tam Dimitria ako čaká Nasťu. Išli spolu a asi sa statili. 24 kilometrový prejazd do bivaku bol bez problémov. Maťo tu už bol no práve sa vyzliekal. Vraj prešiel pred chvíľou a to som myslel že mi dal aspoň trištvrte hodiny.  V cieli chýbal Dubois čo niečo robil v dunách s motorkou a Nasťa.  Duboasa som videl s rozobratou motorkou v dunách a Maťo vravel že Nasťa sa zrazila s nejakým veľkým vtákom. Ako keby som Maťa nepoznal. Na večeri som sa na to Nasti spýtal. No ale že žiaden vták ale spojka. Tak to bol trapas. Ale som ju ani na trati nevidel Asi keď som išiel tými dunkami stála na piste.  Škoda, mal som náhradnú zvarenú obojstrannú lamelu na EXC, ako má ona na Huske  a vedel by som jej pomôcť.

 

 

10.etapa

Maťo štartoval predo mnou.  Po štarte sa išlo po pistách. Pri jednej osade sa malo odbočiť doľava, ale ja som to prebehol povedľa tej osady a pokiaľ som sa zbadal prebehol som tak cez jeden a pol kilometra. Nevracal som sa ale zamieril vľavo asi o 30 stupňov menším uhlom ako sa malo ísť. Po čase som zbadal prach. Bol to jazdec čo štartoval 2 minuty za mnou. Dobehol som ho a išli sme viac-menej spolu, pokiaľ sme neprišli do dún. Nešiel som priamo za šípkou k WP, ale som si trochu nadbehol aby som nemusel začať strmými dunami kde číhali fotografi. Keď som sa blížil k fotografom zbadal som v jame Maťovu prilbu. Trápil sa tam so zapadnutou motorkou. Ja som nemal problém a celé dunové pole som prešiel bez zapadnutia. Nasledovali pisty až k prvému CP. Podľa stôp som videl že idem asi piaty. Potom ma predbehol Dmitrij. Nasledovalo ďalšie dunové pole. A šípka k WP cez stred poľa. Dimitrij zamieril rovno tam, no ja som to chcel obísť zľava, lebo ten WP bol vo vzdialenosti 2 kilometre a bolo pravdepodobné že tam nebudú také duny. No išiel som ďalej a ďalej a samé veľké mäkké duny. Tade sa nedalo. Nakoniec som sa vrátil a obišiel to dunové pole vpravo cez menšie duny. Boli tam 4 stopy. No keď som narazil na WP ďalšie stopy sa napojili zľava, takže hlavná tráť sa mala ísť podľa roadbooka vlavo okolo dún. Tak ma ten kazach riadne domýlil. Zase som išiel deviaty ako zo štartu.  A zase ďalšie duny predo mnou. A hneď na začiatku zase zakopaný Maťo. Zastavil ma aby som mu pomohol. Vytiahli sme motorku a v tých dunách som predbehol ďalších troch včítane Dmitria. Začalo sa mi ísť  veľmi dobre s vedomím že sa mi v dunách darí. Samozrejme že sa to zase neobišlo bez zabehnutia a dobehol ma talian Steffano Chiussi  ktorý je vo veteránoch tretí tesne predo mnou. Takto sme išli spolu pokiaľ sa viackrát nezahrabal. Odbehol som ho. Nasledovali  navigačne zaujímavé pasáže a po jednom WP sa malo zamieriť kurzom ktorý smeroval k takej zaujímavej skale trčiacej nad terénom. Išiel som tým kurzom, ale trochu som vybočil smerom na skalnatý kopec že sa rozhliadnem. A tú skalu som v diaľke naozaj videl, taký zaujímavý tvar mala. Presne ako bola vykreslená. Samostatne stojaca na rovine, vyzerala ako zrúcanina hradu. Teda rovno za ňou. Kurz sedel. Aké prekvapenie. Za skalou schovaný vrtuľník a pri skale čakal René Medge. Nebol tam žiadny WP, len čakal tam zvedavý ako sa vyporiadaame s navigáciou. No a šok. Predo mnou žiadne stopy. Tam som mu ukázal kde mám namierené – mal to byť kurz 0 stupňov. Pomedzi duny. Hovoril že tak je to správne, tak som sa vydal pomedzi duny ale tak opatrne aby som ten kurz nestratil. A tam ma dobehol  Stefano . Dobre sa mu išlo po mojej stope. Vtedy ma napadlo že ideme prví dvaja a ostatní včítane Ulliho zablúdili. Takto to išlo dlhé a dlhé kilometre až sa sprava pripojili ďalšie 4 stopy. A tak sme išli zase dlho a dlho. V ďalších dunových poliach som taliana nechal a išiel som sám. Až som dobehol 102-ku. Išli sme spolu pokiuaľ neprišla zatáčka vľavo na pistu. On trochu prebehol, ja som sa zbadal a zamieril som kurzom podľa roadbooka. Ale pista nikde. Tak som šiel voľným terénom a on za mnou. Kurz 190. Ten nás doviedol zľava k osade. Tam sme zastavili a hútali čo ďalej. Až pribehol chlap z osady s misou plnou nejakého mlieka. Obaja sme odmietli. Ja som mal snahu ísť ďalej, bol som si vedomí že správna trať ide sprava okolo tej osady a on sa chcel vrátiť. V roadbooku bol kurz 170 a to znamenalo že keď pôjdem takých 300 stupňov tak by sme sa mali stretnúť s traťou. Veru asi po troch kilometroc vidím vpravo prach od prvého auta. A na moju smolu bol tam vpredu aj ten talian. Takto som prišiel až do cieľa a tesne za mnou tá 102-ka. Asi si nakoniec dal povedať a išiel za mnou.

Ešte si na niečo spomeniem , no chalani si doniesli večeru. Chutné  krevety, tak bežím aj ja. Zuzka zatiaľ počúva brífing a značí mi do roadbooku dôležité poznámky a prípadné zmeny.

 

 

11.etapa

Rýchlostná skúška merala 108 kilometrov a štart bol priamo od bivaku. Odštartoval som s tým že som chcel udržať 6. miesto v absolútnom poradí. No ako som prešiel zopár kilometrov , povedal som si že to bude dosť problematické, pretože za mnou boli dvaja rýchli Portugalci na strojoch KTM Rally replica, a roadbook  a aj začiatok trate naznačovali veľmi rýchlu etapu, a taká sedí rally špeciálom. Tak jediná možnosť bola držať 6-tku plný plyn a nepopustiť. Tak sa darilo, aj kúsok dunového poľa som prešiel bez zastavenia aj navigačne som to zvládol. No nezvládol som posledných 10 kilometrov. Pri tej 6-tke plný sa zjavila predo mnou zátačka. Nedobrzdil som a vyletel medzi malé tvrdé dunky ktoré ma katapultovali. Prístrojový panel dokrivený a vyskočené rameno. No zdvihol som motrorku , rameno skočilo naspäť a po stopách som dorazil do cieľa. Tam už do pol pása vyzlečený  Stefano, že padol v tej zatáčke. No a o pár minút prišla celá dokrútená Nasťa. Padla na zem a hneď ju brali zdravoťáci. Že vyletela z tej istej zátačky. Nakoniec sme ale všetci boli radi že sme prežili a od radosti že sme už  fakticky v cieli meranej časti rally sme sa s Nasťou vyobjímali. Potom pro čase prišiel Maťo.  V bivaku mi večer vravia že som štvrtý. Neveril som. No bola to prevda a tým som si potvrdil konečné 6.miesto. Nasťa popíjala pivo, aj my. No a keď išla okolo nášho stanu zavolal som ju. Prisadla, a obaja sme do seba hodili po pohárku Peťovej dákej korenenej pálenky. Po chvíli išla naspäť a zase neodmietla - ze jiščo raz. Veselá, zhovorčivá. A to bola celá dobitá a musel ju  bolieť celý človek od tých dvoch strašných pádov čo zažila. Hádam jej tie dva poháriky v ten večer tréner toleroval.

Po večeri prišla najdôležitejšia časť prípravy na posledný dlhý presun a 22 kilometrovú rýchlostnú skúšku ktorá sa ale do konečných výsledkov už nepočítala. A to povyrovnávať masku, znovuzapojiť prístroje a hlavne nastaviť predný reflektor aby dobre svietil na cestu. Minulý rok som to podcenil a na štarte keď som zapínal svetlo som zistil že nesvieti. Na opravu bolo neskoro a vypomstilo sa mi to dvomi ťažkými pádmi na asfaltke.

12.etapa

Štart našťastie bol keď sa už rozvidnievalo. Presun teda prebehol bez problémov. Až sme všetci došli na štart SS12 na brehu Atlantického oceána. Tam bolo dosť času na oddych, fotografovanie.

Ruka ma bolela tak som si od medičky čo ma zachraňovala včera v cieli rýchlostky vypýtal kocku cukru pokvapkanú dákym roztokom z ampulky. Včera mi hovorila že mi to dáva proti bolesti. Ale ja som to pýtal hlavne preto že mi to strašne chutilo. Za chvíľku štart. Po brehu oceána. Ruka bolela pri prechádzaní cez jamy, tak som si povedal že sa náhliť nebudem a že si radšej vychutnám okolitú prírodu. No keď ma zozadu predbehla Žeňa, tak som sa jej držal až do cieľa a radšej som vychtnával pohľad na ňu. Veľmi príjemný pohľad! Takto to bolo až do cieľa kde sme si už všetci gratulovali a čakali na pódium. Pri mne na pódiu samozrejme nesmela chýbať Zuzka, Maťo išiel s chalanmi. Čo sa nám trochu nepodarilo – nájsť nejakú rovnú palicu na našu zástavu. Tak sme ju pripevnili na kus polyetylénovej vodovodnej hadice čo sme tu našli. Hádam to nevyzeralo príliš nevhodne.

Po pódiu bol spoločný obed a odchod do rezortu King Faht palace, kde sme mali aj nocľah. Večer ešte na večeru do našej známej reštiky na rybie špeciality. Nakoniec sme boli pozvaní všetci účastníci do miestneho baru. Pekné bolo že kompletná obsluha bola oblečená v tričkách Africa race.

No a s kým sme sa najviac bavili? No predsa s posádkami a doprovodom od Kamazu a Tatrovákmi. Veď k ruskej a českej povahe máme tak blízko.... Ale aj niektorým hlavne talianskym motocyklistom bolo veselo..

11.1.2015 Naloďovanie

Dobre sme si pospali, ráno na raňajky a o druhej sme mali ísť pod vedením policajtov na motocykloch vo viacerých krátkych konvojoch do prístavu. Tak Peťo chcel byť ako vždy všade a hlavne na raňajkách a večeri prvý. Pristavil auto teda hneď k hotelu. Lenže vyrážalo sa z inej cesty. Ostali sme poslední z prvého konvoja. Pred nami závodné autá. No akou rýchlosťou policajti išli- asi tak 90 v preplnených uliciach pričom zaháňali ostatné autá na všetky strany. Závoďáky stíhali aj Ulleho dodávka ale my nie. Po čase sme ich stratili, no Maťo na prenajatom aute nás predbehol a ťahal za sebou. Hlavne že správnym smerom. Ale to sme už zozadu počuli sirény ktoré sa viac a viac približovali.To bo ďalší konvoj. Policajt na motorke nás predbehol a keď Maťo vystrčil z okna týmovú šiltovku pochopil že ho nemá tlačiť nabok a začal nám rozrážať koridor. A to takýn spôsobom že rukami skoro vytláčal autá raz do pravého, raz do ľavého pruhu. Ato prakticky bez držania riadidiel.Možno mal aj nožný plyn. Niektorých čo sa ryli zastavil. Takto sme krásne prišli až do prístavu.  Tam to oproti minulému roku netrvalo dlho, tak sme sa mohli všetci piati vydať v prenajatom aute na juh do rekreačného strediska Saly. Cestu som poznal, no s mapou do navigátorského sedla zasadol Jožko. Po chvíli po zjazde z diaľnice som začal pozerať kade ideme. Nezdálo sa mi to a pýtam sa či nebola taká Y križovatka kde sa malo odbočiť doprava. Že vraj hej ale žiadna značka tam nebola. Maťom sa rozhodol ísť  ďalej. A to sme prešli aj kopec čo tam nemal byť. A zase dedinky či mestá čo neboli na mape. Tak sme prišli do mesta a tu vidíme že je asi 40 kilometrov od tej križovatky. Tak naspäť , no a tú križovatku sme poľahky našli ale fakt som značky nevidel.Ale pznal som ju. Bola tam pumpa. Potom to už bolo jednoduchá zo Zuzkou sme Maťa zanavigovali až ku hotelu, ktorý by neviem ako našiel, lebo aj my sme minule tápali. Je ale zaujímavé ako Maťo dospel k tomuto hotelu. Hovoril že našiel dobrý hotel. Ja som nevedel aký a teda sa spýtam: „Obama Beach hotel?“ A Maťože ako som uhádol? No asi máme podobné nosy na dobré hoteli. Minule sa nám tam páčilo a tento rok to nebolo inak, Akurát kôli ruke som si veľa nepoplával v mori.

Na druhý Deň večer sme išli späť smer Dakar. Auto odovzdali na letisku a sme doma. Vo Viedni nás už čakali dve Maťove autá čo nás zaviezli do jeho firmy . Práve dovarená kapustnica chutila perfekt. Zuzka si tu našla svoje autíčko, išla domov a ostatní sme išli v jednom aute smer Poprad. V PB ma pri firme vyložili a pálili ďalej.

Tak toto je celý príbeh o Africa Eco Race 2016 a našej účasti na tejto rally. Ostali len krásne spomienky čo ostanú a nejaké to drobné zranenie čo po čase pominie.

 

Ešte by som chcel pár slov napísať jedným prstom mojej zdravej ruky o mojom súputníkovi –Maťkovi Benkovi, keďze on sám sa akosi príliš neprezentuje aj keď by mal prečo. Pred dvomi rokmi som ho vôbec nepoznal. A myslím že ani veľa ľudí z našej motorkárskej komunity. Teda okrem rally jazdcov včítane tých zahraničných. Maťa som spoznal v máji 2014 na Hellas rally. Nie len podľa toho že stále za mnou chodil s takou zelenou dobre izolovanou fľaškou a neustále ponúkal. Obdivoval so ho hlavne podľa toho že sa na takúto rally pustil s 990-tkou KTM. Neviem kto mu to poradil, ale to bol doslova heroický výkon dostať sa s ňou za svetla do cieľa. A to ako ozajstný nováčik. No zvládol to. Ale keď pri vyhodnotení spomenul riaditeľ podniku že vie o jednej KTM450-tke rally replice, hneď ju bral, ani ju nevidel. A tak sa začala jeho rally kariéra.

Nasledovala Albánia, no ja som bol vtedy s Dadou na Sardegna rally race. Druhýkrát sme sa stretli na Serres rally. Tam išiel už na tej rally replice. Na to že ani to nebola motorka do hôr aj tu si počínal skvele. Potom sme sa dáko dali dokopy a aj s Tonom Zboranom a Peťom Rečičárom a išli spoločne do Maroka na Merzouga Rally. Ja na svojej BMW. A tam sme zvádzali veľké boje. Nedarovali sme si ani sekundu. A v cieli šťastní. A pamätám si dobre ako si so mňa vedel vystreliť. Ako pri záverečnom fotení s mojou stratenou rukavicou. Keď som išiel moju prvú Africa Eco Race, )Maťo dva týždne po mojom návrate štartoval na Intercontinental rally zo Španielska do Dakaru. Maťo neustále nasával informácie a rady. Od Dušana Čipku, Ondra Klimčiwa, Davida Pabišku , Tona Zborana. Ja keď som videl že každý radí niečo iné som sa ani nesnažil mu nič vštepovať. Ani z techniky ani z jazdenia. Lebo aj tak pri pohľade na môj štýl a na moju techniku viem že aj tak by ma vysmial. No naopak, ja som mu nesmierne vďačný za to že po nasledujúcej Hellas Rally mi keď sa už nemohol pozerať na moju dolepenú a nefunkčnú BMW a ponúkol mi jeho 450EXC. Teraz neviem či ma chcel odpratať do inej triedy ako chcel ísť on, no myslím si že to že ma strašne ľutoval ako sa trápim z technikou. Pristal som a spravil som dobre. Odvtedy  sme boli na Serres, Merzouge. Tam už išiel ako z partesu a nikoho nenechal na pochybách že s ním treba počítať pri rozdávaní medailí. Počas roka sme si plácli, že ideme Africa Eco Race 2016. Konečne nebudem chodiť na špičkové rally sám, povedal som si. Začala príprava. Maťo ako ináč poctivo, ja som zase mal v hlave hlavne 6-dňovú.  Aj v tejto fáze mi neskutočne pomohol a odbremenil ma od vecí čo som pred rokom musel podstúpiť.  Zabezpečil pneumatiky, mousse, asistenčné vozidlo , doprovod. A nakoniec to čo by ma ani vo sne nenapadlo. Pripravil mi jeho rally replicu aj s náhradným motorom. Ponúkol mi ju za super cenu a splatnosť neriešil. Alebo že mi ju požičia. Tak to sa veru neodmieta. Od šťastia som si dal aj heslo na FB „rallyreplica“. Teraz to už môžem prezradiť.Tak som sa veselo mohol pripravovať na 6-tku. Podarilo sa mi ju v zdraví aj dokrútiť. Potom posledná časť prípravy na AER – Merzouga rally. Aj to sa nám podarilo dokrútiť. Maťo ďaleko predo mnou. Teraz už len odskúšať tú Maťovu rally replicu.  Vybehli sme na Záhorir do pieskov. Maťo na novej a ja na jeho pôvodnej. Aj sa mi darilo sa ho ako tak držať, no po páde a bolestiach v rebrách som ju plnú benzínu nemohol zdvihnúť. Tak to by v mäkkých Mauretánskych dunách nebolo dobré. Aj keď ma Maťo aj s pomocou Tona, Vlada Kušniera a iných presviedčali, rozhodol som sa že si postavím motorku na AER z mojej EXC. Myslí si: „tak a teraz sa Maťo naserie, replicu predá a keď mi nevyjde prestavba tak som stratený. Ale aj keď mal plno kupcov nechal mi ju stále u seba keby čosi. No a to najlepšie nakoniec. Keď sa mi podarilo si spraviť moju EXC a povedal som mu že idem na nej začal uvažovať dalej. „Janíčko, dúfam že nechceš ísť s týmito tlničmi?“ Ja že veď hádam aj hej. Síce som si s nimi odtrpel 3 rally, skoro mi ruky odpadli ale veď boli presne naladené od špecialistu práve na Africké rally. No Maťo nepopustil. Až pokiaľ som sa na ďalšom tréningu na záhorí tentokrát už aj so Števom Svitkom neobjavil s namontovanými jeho Factory tlmičmi. Razom sa stala motorka príjemná. Zopár klikov a bolo to skoro ideálne. A to som ešte ani nemohol úplne doceniť lebo som neskúsil ísť 130 po kameňoch. Trochu som musel ešte prerobiť zadné uchytenie nádrže lebo zadný tlmič kolidoval nádobkou s nádržou a kolo išlo do nádrže.

Tak a motorka bola pripravená. Ešte som dal Dušanovi Čipkovi dal spraviť moje nepojazdné Ducato z minulého roku pre prípad že Peťove Rečičárove Iveco vybuchne.  Maťo zatiaľ dal zreparovať to Iveco, pozháňal všetkočo bolo treba so sebou zobrať. Nemal som nič na starosti, len seba a svoju motorku. No ani to som nezvládol. Aj tak som sa obával ako to v Afrike zvládnem tak som ešte k chalanom do doprovodu zavolal Zuzku. Minulý rok si neviem ani predstaviť ako by dopadol keby tam nebola. Maťova Evka sa zatiaľ postarala o teamové oblečenie čo nám nakoniec závideli aj všetci Kamazáci. Len škoda že bundy čo sme si dali šiť trochu nesedeli. Ja som si ich dal doma prešiť, Maťo štartoval v starej.

No a bez neho by sme nakoniec ani neprišli na štart do Monaca ani na loď do afriky. Telefonicky z Monaca  s pomocou svojich kamarátov zorganizoval opravu nášho nepojazdného auta ktoré zostalo zo dadretým ložiskom predného kolesa na talianskej diaľnici. A tak isto zorganizoval aj odvoz z Viedenského letiska až domov so zastávkou v jeho firme na opozdenú novoročnú kapustnicu.

No ale ešte jedno. Na Merzouge a na  Záhorí sme boli aj so Števom. Keď Maťo videl s akými mousse chce ísť Števo na Dakar, zalomil rukami. A do Michelin pneu mu zohnal nové Michelin mousse. A dohodli sa aj na inej technickej podpore a na spoločných tréningoch v Tatrách. Skialp, posilovňa.

Tak keď sa bude hrdiť Slovnaft so Števovým výsledkom netreba zabudnúť ani na Maťa že v tom má tiež prsty.

To ako skončil na Africa Eco Race viete. Ako úplný nováčik v prvej desiatke. Netreba polemizovať či to mohlo byť horšie alebo lepšie. Na takejto rally o výsledku rozhodujú desiatky okolností.

A ešte niečo o Maťovi. Jemu sa nedá stíhať. Dokáže robiť 10 užitočných vecí naraz a pritom sa baviť z ďalšími 10-timi ľuďmi o ďalších desiatich nepodstatných veciach. Aj som mu zopárkrát vravel aby mi dal pokoj keď som niečo robil a kôli jeho otázkam som sa nemohol sústrediť. Odpusť mi to Maťo, ale na staršieho človeka sa tak nedá. Mohol by som zabudnúť čo som ešte chcel spraviť. Našťastie som tu mal Zuzku aby som nič neopomenul.

Tak takýto je Maťo, jeho služby na AER sa ani v peniazoch nedajú vyjadriť. Snáď  len takto o tomto fantastickom človeku, čo ma naučil aj pravidelne sa sprchovať sa môžu ostatní dozvedieť.

Ďakujem za všetko, Maťko náš, dúfam že ti to budem môcť všetko raz vynahradiť.

 

Na záver by som si dovolil ešte zopár viet k organizácii samotnej rally, ktorá je myslím v súčasnosti najlepšie organizovanou a najkrajšou diaľkovou motocyklovou rally na svete. Ale aby som nikomu nekrivdil a zosnímal aj postrehy účastníkov Rally Dakar, počkáme si na vyjadrenie Števa Svitka. Napriek jeho prenikavému úspechu snáď pokytne aj objektívne informácie zo zákulisia tejto rally, lebo názory na tento ročník, ale aj na ďalšie  posledné dva sú viac ako rozporuplné.


Copyright (c) 2010 ZATKOJAN s.r.o.   |  © Všetky práva vyhradené    |   Developed by ©  KAnet - SoftNet Services                                  Mapa stránky 
This web site uses Kentico CMS, the content management system for ASP.NET developers.