30.12.2012 – Airbus A340
Asi o pol druhej v noci sme na Dušanovom 9-miestnom VW transportér vyrazili z Lučatína do Viedne všetci okrem Mira, ktorý nás čakal v Novej Bani. Vo Viedni sme bili už o 4.hodine ráno, takže sme mali dosť času na vybavenie leteniek a príchod k lietadlu. V Madride sme pristáli kôli zlým poveternostným podmienkam čosi neskôr oproti plánu, no na prestup sme mali skoro tri hodiny, tak aj keď je Madridské letisko značne roztiahnutá a cesta k nástupu do nášho A340 trvala aj s prevozom vláčikom cca 25 minút, tak isto sme všetko hravo stihli aj s občerstvením. Cesta do Limy trvá asi 12 hodín, teraz toto píšem práve keď letíme ponad hranice razílie s Kolumbiou, asi dve hodiny pred pristátim. Let zatiaľ prebiehal v kľude, miestami sa mi zdalo že stojíme na mieste. Do notebooku som si nahral prezentácie GPS navigácie tak sme to na letisku aj tu v lietadle pozerali a veru sme prišli aj na také veci čo sme si minulý rok nevedeli / teda hlavne Dušana/ to pri jazde dáko nezaujímalo. Mám nahratý aj testovací program kde sú simulované rôzne možnosti a zadaním odpovedí program vyhodnotí ako zvládame našu GPS. Keď si to človek prejde tak 10x a zafixuje si správne odpovede, tak pri preteku ide v oveľa väčšej istote. Ak by ste si to chceli skúsiť tu je prezentácia a tu test.
30.12.2012. –Lima
Na letisku nás už čakali dva taxíky do hotela Machu Picchu, čo objednala Radka. Hotel čo som vybavil aj pre Števa je super, rezervovali nám miesto pre asistenčné autá, aj pre Števa a jeho doprovod - Fera Hostinského a Ivana Malárika.
Každá izba má svoju kuchyňu a kúpelňu, chladničku, led televízor so satelitom, a všetko za veľmi dobrú cenu. A veľmi ústretová pani z recepcie nám poradila kde čo nzohnať, ako najlepšie vymeniť peniaze a tak. Aby nás to budúce dni nepokúšalo, stiahli sme Dušanovu jablkovicu a išli spať. Ja som ešte hore, lebo potrebujem zavolať Števovi čo ide dnes ráno do Viedne cez PB aby mi zobral dáke veci čo som zabudol doma – náhradné kľúče od Ducata, argentínske Pesos, a podobneTu je jedna hodina a u nás sedem ráno. Števo už bude na ceste. 1.1.2013 - Nový rok Tak je za nami včerajšia oslava Nového roku 2013. Predchádzalo tomu však výber áut z parc-fermé v prístave Callao, ktoré prebehlo bez najmenších problémov. Autá aj náklad bol neporušený, naštartovali na prvý pokus, ani pneumatiky neboli sfúknuté. Po príchode späť na hotel sme sa chystali nájsť dáku ručnú autoumyvárku, lebo autá boli po ceste do Le Havre dosť špinavé. Medzitým sa ale pri autách objavila kamarátka z minulého roka Pierina, ktorá nám zarezervovala u predajcu Bridgestone nové pneumatiky na auto. Keďže sme boli hladný a chceli sa dobre najesť, zaviedla nás do jedného fast foodu kúsok po našej ulici, s obrovským výberom jedál včítane národných špecialít. Najedli sme sa dosýtosti a cestou späť sme hľadali tú autoumyvárku, Aj sme čosi našli no Radka po príchode k hotelu zbadala záhradníka čo opodiaľ polieval hadicou parčík pri hoteli a presvedčila ho že tráva je už dobre zliata a naše autá špinavé že teda potrebujeme jeho vodu my. Nezaváhal ani nachvíľu, natiahol k nám hadicu a tak Radka s Gabikou a Pierinou autá komplet umyli a do večera aj nalepili nálepky. No a vtedy Pierina vyrukovala s pozvaním na oslavu Nového roka k nim do rodiny - do domu jej tety. Ani my sme nezaváhali a pozvanie prijali. Kúpili sme Pisco - tunajšiu pálenku, šampanské som mal z domu a ešte som stihol kúpiť dáky ohňostroj. K nim, do rodiny Castillo sme išli Dušanovým IVECOM. Bolo 31.12. , 10 hodín večer a tie preplnené cesty v tento čas nechápem. Tak sme mali menšiu kolíziu s jedným taxikárom.Pri predbiehaní nám skrížil cestu a narazil do predného nárazníka. No čo nasledovalo potom - ako z akčného filmu: Predbehol nás, v strednom pruhu preplnenej trojprúdovky skrížil cestu a začal sa rozčulovať. Tak Dušan tiež vyskočil a to isté. No milý taxikár vybral z kufra taký trištvrte metrový hák na zdvihák a párkrát ním šlahol Dušana po lakti. Vtom vybehol mladý Dudo, zahnal sa, treskol mu po hlave až mu odletela šiltovka. Taxikár ho naoplátku zase kopol do zadku. Naši sa potom keď chlap začal opisovať naše EVČ, aby sa nedostali do dákeho konfliktu s miestnymi policajtami radšej otočili, sadli do auta a odišli sme no aj s riadne poničeným nárazníkom. Pokazenú náladu sme si napravili u Castilliovcov na oslave. Všetci včítane ich rodičov aj deda mali veľkú radosť, dali zaparkovať naše auto do stredu ulice aby tam nikto nemohol a dobre sme sa bavili. O polnoci sme vypálili ohňostroje a určite im ich závidela celá ulica - boli najkrajšie široko - ďaleko. Tak sa tešili až vyskakovali a tlieskali, hlavne tatko Castillo, ten sa až bil po hlave. Potom sme ešte zjedli moriaka a to také porcie, že im sa z neho už asi veľmi neušlo.Ešte chvílu sme pobudli pri muzikantoch čo im prišli zahrať, ich tri dcéry zatancovali a aj Radka sa k nim pridala. Tancujú vraj v miestnom folklórnom súbore a išlo im to všetkým navidomoči veľmi dobre akoby spolu už dávnejšie trénovali. Okolo jednej po polnoci sme išli domov, a našťastie už bez konfliktov.. . Dnes sme od rána robili motorky, obúvali nové gumy a mousse. Po tretej sme sa išli vykúpať na pieskovú pláž Miraflores, na juhu mesta. Toľko ľudí ležiacich či sediacich na tráve alebo prechádzajúcich sa v miestnych parkoch, a hlavne tak preplnenú pláž aj s okolitými priestranstvami som ešte nevidel Zaparkovať sa nám podarilo snáď až po štvrtom alebo piatom okruhu okol pobrežia, lebo policajti nás stále hnali preč kôli preplneným parkoviskám. Večer prišiel na hotel aj Števo s Fero a Ivanom a spoločne sme v neďalejej reštaurácii niečo pojedli a teraz okrem mňa už všetci spia. 2.1.2013 Dnes sme celý čas sa venovali príprave motoriek na prebierku. Dal som Mirovi pre istotu skontrolovať všetky ložiská v kolesách aby som nemal také preblémy ako minulý rok. A veru sa všetky ledva točili., tak mi Dušan dal nové, Keď ich Miro vytĺkol, zistil somže idú úplne hladko, tak prešiel šmirglom náboj kola a po opätovnom nalisovaní boli aj tieto staré ložiská v poriadku. Tak teda asi veľký presah zapríčinil že sa mi rozsypali minule v zadnom kole všetky tri ložiská a kôli tomu som Dakar nedošiel. Dušan mal zase problém s magnetom snímača tripmastra ICO Keď bol tento magnet uložený v oceľovom púzdre, strácal magnetizmus a ICO nefungovalo. Ke´d už zahlásil:"tak ja som za pol hodinu hotový a Jano, ja ti pomôžem, lebo nestíhaš" tak na to vytrhol skrutku zo závitu v držiaka prednej brzdy. Nakoniec sme dali motorky do takého stavu že ráno môžme ísť spokojní na prebierku. Motorky sme ešte odskúšali cestou na pumpy, kde sme ich doplna natankovali, lebo zajtra idú už do Parc fermé. Stavili sme sa aj v predajni Bridgestone, kde nám Pierina rezervovala gumy na auto. Neklamala, predavač o tom vedel a gumy nám na zajtra nachystá a vraj grátis prezuje a aj nahodí na auto. Večer nám spravila Gabika chutné makaróny. S Dušanom sme prešli ešte testy či dobre chápeme navigáciu , trochu pokecali s Ferom Hostinským a Števom Svitkom na nádvorí hotela kde sme si rozložili stôl a stoličky ako a čo má doprovod za úlohu, na čo si dávať pozor. Naozaj nenahraditeľné informácie pre naše osádky, ktoré sú na Dakare prvýkrát. S Radkou sme zosúladily náš informačný systém - vzájomne poprepájali jej a moju webstránku včítane FB a zakomponovali sme do našich stránok odkaz na schránku, kde môžeme online nechávať z mobilov odkazy z hociakého miesta pokrytého GSM signálom, hoci aj priamo z trate, či z asistenčného vozidla. Po problémoch s poskytovateľom služby, belgickým Phone2blog sme to už otestovali, môžte si to overiť a od 4.1. na tom môžme frčať. Inakm s hotelom, čo som vybral sme nadmieru spokojní. Maximálne ústretový prístup. Máme k dispozícii na každej izbe TV, DVD, kuchyňu s vybavením, dokonca aj s mixérom, sprcha,+wc samozrejme, veľké pohodlné postele, WIFI internet gratis, dva počítače v hale s prístupomgrátis, Parkovanie a robenie motoriek hneď pred hotelom v peknom trávnatom parku, kde si aj vieme rozložiť sedenie a veľký stôl. Sám manager hotela nám poskytol uzatvorený priestor vedľa hotela na nočné parkovanie áut, že grátis, len keby sme mu dali dobrú referenciu na Booking,com. A to dáme a určite nebudeme musieť nič prikrášlovať. Motorky parkujeme dnu v hoteli priamo vedľa našich izbových okien. Strážnici a policajti nás pravidelne chodia pozerať, dokonca keď som nechal otvorené auto, prišiel do hotela nás na to upozorniť.Tiché, kľudné miesto, avšak len zo tristo sto metrov od rušného námestia s komplet infraštruktúrou, predajňami-hlavne motoristickými, bankami, reštauráciami. Raňajky nám chodia dve malé slečny nosiť každému na izbu. No čosi so popísal hlavne vďaka tomu, že sme dnes išli zavčasu spať aby sme na prebierku ľahko vstali. Tak som sa okolo pol tretej ráno zobudil, a doteraz bol na PC,Sú tu už skoro 4 nadránom a idem dospať. Dobrú noc!
4.1.2013 ráno Včera sme od rána odovzdávali motorky. Z hotela sme išli po osi a doprovod svojimi autami. Po cete sa mi vytratila jedna zo skrutiek držiaca Iritrack a dalšie sa povolili . Prišiel mi na to hneď na úvod prebierky komisár, tak som to musel śť ešte opraviť.Dobre že sa to stalo ešte pred štartom. Matice som mal asi dotiahnuté len rukou. Za pol hodinu to bolo hotové a spolu s Dušanom ktorý mal zle elektricky zapojený Iritrack sme už mohli na administratívnu prebierku. Prebiehala úplne hladko, potrebné dokumenty sme mali v poriadku, aj štartovné a depozity za prístroje mal organizátor na účtoch, tak sme nastúpili na technickú prebierku. Bez problémov, až na to že mi chýbali nejaké svetlice čo mi vypadli počas presunu z otvorenej skrinky pri motore a baterky čo mi nesvietila. Odhalil som to pred kontrolou, tak išiel Dušan popredu a nenápadne si svoje svetlice a baterku vytiahol z motorky a požičal mi. Na záver prebierky bolo pódium, pod nim spústa divákov. Dušan išiel prvý a ja za ním aj s Radkou za sebou na sedle. Bol tam moderátor tak som sa nechcel strápniť mojou slovenčinou, aj keď Dušan krásnou plynulou spisovnou slovenčinou oboznamoval divákov ako je tu pekne a ako sa teší na pretek. Potom dostala do rúk mikrofón Radka a to nemal moderátor robiť. No ešte ju nepoznal. Úplne nepripravená, lebo to nečakala že ju zoberiem sa tak rozhovorila po anglicky, pospomínala čo sme všetko zažili za tie 4 dni a keď spomenula že sme na Nový rok popíjali u domorodcov pisco úplne burácali, Musel to všetko postupne prfekladať do španielčiny. Keď Radka neprestávala tak nás už začal popoháňať dolu do parc fermé. Po prebierke sme prišli prezuť tie gumy. Nechali sme zamknuté auto na zdviháku, išli sa najesť a asi za dve hodiny bolo auto obuté novými Bridgestonami a mohli sme ísť na hotel. Pozreli sme čo nás dnes čaká a do postele. Nič sme však nenaspali, aspoň ja s Dušanmi. Pod oknom nám do rána trieskali s dvermi na aute, pískali alarmy a hlučne sa bavili dáki ľudia. Dnes nás čaká o pol šiestej brífing pre doprovod, o siedmej spoločné fotenie všetkých motorkárov a o ôsmej brífing pre jazdcov, Predtým by sme chceli aj do centa mesta pozrieť a previesť sa tými ich malými stále trúbiacimi autobusmi, s cez otvorené dvere vykrikujúcimi šoférmi . Dúfam že zajtra už budem v poriadku , lebo mám spálenú plešinu od slnka a nohu od výfuku a obidve bolia. 16.1.2013, pumpy ESSO na ceste do bivaku La Roya Na chvíľku sme sa zastavili na pumpách troško mimo itinerára. Mám dačo popísané v aute takže prepáčte že to bude také ako je, no nestačil som to tak trocha uhladiť Posielam teda tieto info tak ako zatial mám v PC
Prvý deň
Aj keď celková dĺžka etapy bola ...km meraný úsek bol iba v dľžke 13km. Štart bol prakticky od bivaku , viedol dunami okolo bivaku a cieľ hneď vedľa tak tam bolo aj dosť divákov. Dušan odštartoval prvý a ja cca 14 minút za ním. Jednotlivé waypointy boli jednoducho identifikovateľné, lebo medzi nimi šípka na GPS neustále ukazovala smer k nasledujúcemu. Vtedy som si mohol pochváliť môj nový model speedocapu, ktorý prenáša na dislay aj šípku z GPS, takže som sa nemusel pozerať dole na riadidlá ale šípku som mal priamo v zornom poli.
Celý test prebehol v pohode. Krátky prvý meraný úsek volia organizátori kôli tomu aby od druhého dňa jazdci štartovali podľa výkonnosti.
V cieli si Števo pozrel môj Speedocap a rozhodol sa ho tiež kúpiť.
Druhý deň
Volny den
Druhý deň – PISCO-PISCO
Druhý deň bola na pláne etapa s spojovacím úsekom 85km , a so špeciálu 242km s cieľom opäť nad bivakom PISCO, s dvoma zhruba 25-kilometrovými dunovými úsekmi. Po večernom brífingu nám Radka povedala aby sme si dávali pozor hlavne od 140-teho kilometra, kde by mali začínať nebezpečné ostré duny. Po štarte rýchlostnej skúšky išlo všetko celkom hladko až na jeden waypoint na 59.kilometri, kde sa rozsvietila šípka a ja som spustil zrak z roadbooku a išiel som už len po smere šípky. To ale bola chyba. Ten wainpoint bol za takým zhruba trojmetrovým zrázom, ktorý sa podľa roadbooka mal obísť vpravo. Namiesto toho som sa ocitol priamo nad ním a neostávalo nič iné len pridať plyn a odskočiť ho. Aj som tak spravil, no bola to taká rana, že mi ruplo v krčnej chrtbtici, Hlavne že som to ale ustál a išiel ďalej. No pozerám na speedocap, podľa ktorého som sledoval šípky k waypointom a azimut a nevidím na ňom nič. Chvíľu som išiel podľa GPS, no ten prístroj je na riadidlách a je problematické ho sledovať a zároveň sledovať trať. Tak som zastavil a zistil som že pri zoskoku sa mi vytrhli konektory zo speedocapu. Nechcelo sa mi dávať dole predný kryt tak som sa dosť dlho mordoval pokiaľ som káble cez takú medzierku medzi krytom a panelom prístrojov nepripojil. Tam som mohol stratiť takých 10-15 minút. No a blížil som sa k tým obávaným dunám. Prejdem prvú a čo nevidím- Dušan sa tam pod vrcholom trápi s motorkou a vedľa neho kameramani a filmujú jeho trápenie. Kývol na mňa, tak som zašiel za ním že čo sa stalo. Vraj preletel dunu, zapichol sa s motorkou do piesku a teraz ju nemôže naštartovať. Mal už natiahnuté lano, tak som ho zapol a ťahal z duny. A to všetko za asistencie kameramanov, ktorí všetko filmovali ale pomôcť rezolútne odmietali. Takto zapnutého som po niekoľkých spoločných pádoch zviezol Dušana do údolia, kde sa rozhodol robiť motorku za pomoci domorodcov ktorý k nemu vyšli džípom. Rozlúčili sme sa s tým že naozaj mu viac pomôcť nemôžem, v hlbokom piesku sa ťahať motorka jednoducho nedá ani po rovine, nieto ešte cez duny. Do cieľa som došiel už bez problémov, avšak párkrát som zapadol pred vrcholom duny, lebo som sa rozhodol, že radšej zapadnúť ako preletieť a niečo vyviesť.
Do cieľa som prišiel v pohode so všetkými nazbieranými waypointami. Medzotým radka s Gabikou zisťovali u organizátora, čo je z Dušanom. Stále však ostával na jednom mieste. Až po dlhšom čase sa Dušan ozval mobilom, že ho vezú džípom domorodci do bivaku. Vynechal teda časť trate rýchlostnej skúšky asi s desiatimi waypointami. Takto prišiel do bivaku. Fero ho upozorňoval že ak má byť v etape klasifikovaný, musí prejsť silou motora, resp. štartéra cieľovú čiaru, to však nebolo možné, motor sa nedal pretočiť. Napadlo ma však vyviesť Dušana na vrchol klesania, odkiaľ by sa mohol do cieľa spustiť, respektíve odkiaľ by ho dáky súťažiaci do cieľa dovliekol, pretože cudzia pomoc medzi pretekármi je dovolená. Ja som to nemohol byť , už som bol v cieli etapy. No po spoločnom rozoberaní situácie sa Dušan už vlastne zmieril s tým že ho vylúčia a nebude môcť pokračovať. Aj keď bolo možné večer v kĺude pre prípad že bude zaradený v štartovnej listine na budúci deň. Už po minuloročných skúsenostiach viem že to môže byť reálne. V tejto situácii sme išli spať
tretí deň.
Ráno som sa pripravil na štart, a spoločne sme išli na raňajky. Zrazu pribehla radka, že Dušan je v štarovke a štartuje 9.10 hod. okažitá reakcia Dušana – ušiel z raňajok aj so synom a Mirom, že idú vybrať motor s mojej doprovodnej motorky a vymenia ho za jeho pokazený. Mal na to vyše dvoch hodín. Ja som odštartoval v svojom čase a predpokladal som že dušan to tiež stihne, pretože chalani na obidvoch motorkách tuho pracovali.
Po štarte som predbehol zopár jazdcov, mňa našťastie nik. Do 60. kilometra som vcelku v pohoded zbieral waypointy. Na tripe som už mal pomaly 62. Kilometer kde mal byť ďalší tak som už pozeral či mi naskočí šípka. Aj sa mi zdalo že sa zjavila no znova zmizla. Tak som sa otočil a okolo tohto miesta som párkrát prešiel ale nič. Pripojil som sa teda k jazdcom čo išli smerom doľava a presviedčali ma že tam by to mohlo byť no dostali sme sa cez nepríjemné duny na dosť odľahlé miesto kde sa už všetky stopy v piesku stratili. Ešte s jedným Francúzom sme teda vyšli na najvyššiu dunu v okolí, a pozerali dookola. Myslel som že by sme mohli zazrieť prvé auto – Sainz alebo Peterhansel a ísť tým smerom. No v diaľke sme zazreli auto organizátora, tak sme sa vrátili a išli tým smerom. Našťastie sa po chvíli na GPS zjavila šipka a už som pokračoval bez problémov dalej. Po dunových poliach nasledoval prudký pieskový zjazd končiaci na ľavej strane mohutnými kameňami. Po zošmyknutí pieskovým klesaním sa mi naskytol nepríjemný pohľad. Letecká záchranná služba ošetrovala jazdca čo sa rozbil hneď na prvom kameni. Tak som si dával sakra dobrý pozor aby som medzi tými kameňmi prekľučkoval dole. Nasledovala pasáž okolo pobrežia a už tam sa mi zdalo že motorka akosi nestíha ostatným jazdcom. Po niekoľkých desiatkach kilometrov sme vošli do horského prostredia s prašnými pistami. Zdalon sa mi že už ideme dosť dlho bez tankovania tak som zastavil pri hlúčiku prizerajúcich sa pozrieť koľko ostáva paliva. Vypol som motor, skontroloval som palivo no štartér nezaberal. Akosi ma to netrápilo, a ďalšie kilometre som išiel na istotu aby som nepadol, aby mi neskapal motor, lebo v tejto ľudoprázdrnej nehostinnej krajine to mohol byť koniec. Keď v klesaniach pri zaklapnutej klapke sa začalo ozývať strieľanie do výfuku som už stratil istotu a snažil som sa už za každúp cenu o dojazd do cieľa rýchlostky, a na príjazdovú cestu do Nazca kde by mi už vedeli pomôcť. No bohužiaľ na asi 165-tom kilometri v klesaní sa motor natrvalo zastavil. A to som zašiel kúsok mimo trate aby som nezavadzal. Spustil som núdzový signál aby prichádzajúce motorky a autá boli upozorńované na nebezpoečenstvo na trati. Dosatupným náradím som sa pokúšal motorku spojazdniť. Neúspešne. Tak som vyšiel k trati, že niekoho poprosím aby ma vyviezol aspoň na horizont za ktorým mal byť nasledujúci waypoint. Nikto však nereagoval a kto aj prišiel k motorke, nechcel ťahať. Jediný ochotný človek bola Čílsaka veľmi komunikatívna motocyklistka, ktorá však nemala lano a vlastne ani ja. Tak sa aspoň pochválila kto vlasne je, ukázala na svoju menovku na bunde, že ide Dakar prvýkrát a teší sa veľni do Santiága. To mi však nepomohlo, tak som čakal na dušana a na ten horizont som šlapal v tom horúcom pekle sám. Už som bol skoro hore, obzrel som sa a zbadal som na neďalekom vŕšku piatich chalanov. Kývol som , prišli. Pýtam sa kde bývajú, či je nablízko dáka osada, a cesta. Tak vraj asi 4 km je dedinkaINCA, odkiaľ pochádzajú. Bolo to v vraj viac-menej dolu kopcom, tak sa jeden chalan ponúkol že ma tam dovedie. Tustili sme sa teda smerom k dedine. Aj keď to bolo dolu kopcom, v piesku bolo treba tlačiť. Chalanisko občas vyliezol na dáky kopec aby sme sda náhodou nespustili tam, odkiaľ by sa už nedalo vyjsť. Takto sme sa dostali až k dedinke, akal nás však ešte brod a kamenisté satúpanie. Keď chalkan povedal aby som počkal, vubehol kúsok nad, cestu a vybral spoza kríka pevný rýľ no a vtedyx som pomyslel že je to môj kon iec, že ma tam prtaští, zakope a v zime bude celá ridina mať čo jesť. Už som rozmýšlal že si dám aj prilbu. Aby som sa ubránil. Nič sa však nekonalo, doviedol ma na začiatok dediny, kde mala jeho rodina obydlie, ponúkli ma vodou, dákou domácim nealkom, a doniesli tanier dákych cestovín s ryžou. S takýmto slastným výrazom, aby som neurazil, som si zopár krát nabral na lyžiácu, no bolo to strašné, tak som ukázal aké mám veľké brucho, že už nebudem.
Všetko sledoval aj ich pes. Celé obydlie som si mobilom nafoti/lfotky posťahujem neskôr, je tu mizerný internet/ no a začal som sa pýtať ako by som sa dostal do mesta NAZCA, alebo aspo)ň na nejakú hlavnú cestu. No na cestu je to vraj takých 30 kilometrov po horských pistách. Tak som im ponúkol 100soles, aby m&a tam na hlavnú cestu dáko dsopravili. Chalan išiel za najbližším asi 100m vzdialeným susedom čo mal auto a spolu všetci sme išli za miestnym šerifom do jeho domu. Chcel som ale najskôr zatewlefonovať Radke aby ma čakali na hlavnej ceste pri odbočke na INCU. V celej dedsine však nebol signál, tak šľerif rozhodol že pôjdeme do“Telefónica“. Soper! Pomyslel som si že z pevnej linky sa určšite naisto dovolám. Tak sme išli. Asi dva kilometre za dedinou začalo auto stúpať na takou kamenistou cestou na kopec. Pozeral som dookola, ale žiadne telefónne ba ani elektrické vedenie som tam nevidel. No nádej svitla pri pohľade na takú asi 3x3 metre veľkú búdku na samom vrchu kopca. A že tam to je. Bola to búdka zo styroch kôlov obtočená dákymi lianamia a steny spevnené hlinou. Vošiel som dnu, pozerám, no žiadne telefónne automaty tam neboli. A tam mi šerif víťazoslávne hrdo povedal a&si toto: tak tuto asiu budeme mať signál.“ No nebol. Tak naspät do dediny. Prišli sme ku obidliu, navisdomoči patriacemu dákemu miestnemu bossovi. Aj šerifská hviezda bola na stľpe. Chcel soim to odfoitiť ale šerif nedovolil. A začal sa po špičkách zakrádať k dverám. Tichúčko zaklopal. Raz, potom po chvíľke zas a zas. Po hodnom čase sa z dverí vykukol zívajhúci starší pokne oholený a navoňaný chlap. A šerif mal pred ním obrovský rešpekt. A začala komunikácia. 3erif vysvetlil čo som zač a že sa chcem dostať do NAZCI. Pán začal čosi spomínať dáky kamion, ale že asi až večer. Hovorím že to nie je dobre, chcem ísť hneď. A že keď nemajú kamion ani žiadny pickup nech me odtiahnu. Utrhol som taký konárik, chytil oba konce a naznačil ťahanie. Pochopili. Išli sme naspäť k motorke.Bola ovbklopená domorodcami a strašne sa fotili. No ale najviac fotiek si dal spraviť šerif so mnou jeho mobilom. Po tejto ceremónii doniesli lano a dáko sme ho namotali na motorku aj auto. Nasledovala vrelá rozlúčka, opäť som sa s každým musel odfotiť. Śerif sadol vedľa šoféra a nasledovala cesta, ktorú by som druhýkrát nechcel zažiť. Pokiaľ sopmsa akotak naučil reagovať na ich manévre v piesku a kamení, mal sxom namále, nekoľkokrát som išiel štorcom so zablokovaným zadným kolom lietajúci zo strany na stranu. Ku koncu som však ako-tak naučil. Bolo treba čím menej brzdiť, alke lano držať napnuté, Takto sme sa po zhruba 30-40 km dostali na hlavnú cestu. Zastavilo nám hneď prvé auto čo šerif zastavoval., Bol to pickup s obytným priestoirom, motorka sa však tam nedala naložiť. Tak šofér tohto auta začal stopovať dáke nákladiaky. Okamžite zastavilo auto s prázdnouz korbou, a ke´dže išli cez NASCU, začali sme nakladať. To uzž pri nás stálo autzo televízneho štábu a všetko natáčali. Predsatavil som im šerifa z inci no a on sa začal cítiť ako v siedmom nebi. Všade kde namierili kameru bol, pomáhgal, usmieval sa. Osádka pickupa bola z Limy, vedeli dobre aj po anglicky, tak sa aj so šerifom rozhovoril pred kamerou ako mi zorganizoval záchrannú akciuz. Ak to videli kdesi v televízii jeho voličiu, isto to je už dnes isto doživotný šerif. Opať sme sqa so šerifom a jeho šoférom vrele rozlúčili, nasadol som do pickupa a išli za nákladiačkom čo mi viezol motorku. Asi 80-90 km to malo byť. Chlapi čo ma viezli bili rally jazdci na truckoch a mali zjazdenú skoro celú južnú AM
Ameriku. Hovorioli že boli akurát popzrieť vg tom pieslovom klesaní, kde v kamení padol motorkár čo som spomínal.
Sranda chjlapi. Celú cestu sme sa bavili, aj o našej novoročnej oslave, o ich relly, z chladničky vytiahli kubánsky rum a pekve sme si včítane šoféra poťahovali. Ke´d som sa pýtal koľko ešte pôjdeme stále hovorili o nejakých 545 km.
Aj zastavilio pri policajtoch aj tí povedali niečo podobné. Až ppotom som pochopil že odbočka na bivak bude na 545-om kilometri. Pri ceste cez nazcu som stále počulpípanie. Až neskôr SOM ZISTIL Že je to moje GPS. Pri prekročení RýCHLOSTI PíPALO A NAJHORšIE Že kde bola napríáklad 50-tka my motorky smmali
Ako s& po mojom vypadnutí sadol do asistenčného auta, myslel som že budem pravidelne striedať zya volantom Mira a Radku. Miro je profesionál- má odťahovú službu takže šoférovanie v akýchkoľvek podmienkach má v rukách. No a keď sadla za volant Radka, hneď som sa stiahol a na šoférovanie som už nepomyslel. Vôbec som nepredpokladal aký cit pre ovládanie našej dodávky má. Málokedy som sa cítil tak spokojne na sedle spolujazdca, dokonca som sa ani nepripásaval. Keď hovorím že prejazdy zákrutami a radenie rýchlostí mi pripomínajú skoro riadenie vozov WRC, priznala sa že veľakrát sedela v relly aute ako spolujazdec-navigátor , kde si ju posadili aj moji známi Kukučkovci, a dokonca sedela aj za volantom Bérešovho auta. Teda aby som ale len nechválil – boli sme už tesne pred bivakom na takej prašnej piste a videl som že auto asi 100m pred nami sa riadsne rozhúpalo. Hrala nám hudba a radka si pekne rukou do taktu mávala. Tak pred tou jamou som tak potichu pred ňou rukami naznačil aby spomalila, no asi si myslela že som sa pridál a kýval do taktu tej hudby, tak nezložila nohu z plynu a auto pekne ruplo do tej jamy. Našťastie sa hneď pozrela do spätného zrkadla. Inak by sme prišli o celé náhradné koleso na motorku čo nám vtedy vyletelo zo strechy. A za ním by postupne isto išli všetky kolá a pneumatiky.
Ešte niečo úsmevné:
Tatko Stevo isiel v bivaku z umyvyarky na pittbiku a pozeral na zemi taky 2-centimetrový korienok aby ho neprešiel a nevšimol si nad ním zábradlie z 15cm jokla asi meter dvadsať nad zemou a hruďou ho trafil Motorka prebehla popod zábradlie a milý Števo zstal v prachu pod ním. A na obrovskú škodoradosť okoloidúcich. Keby niečo nikde som to nenapísal aby sa Števo nenahneval!
Sadol som si večwer k Dušanovmu autu a vidím na stole manikúrové nožničky. Vtedy ma napadlo že som spomínal že si možno tu na &Dakare ostrihám fúzy. Tak som to veru aj spravil. A že som spravil dobre sa min potvrdilo, keď som si nechtiacvypočul vysielačkovú komunikáciu Radky a Gabiky. Kde sa Gabika priznala že sa jej bez fúzov páčim oveľa viac.
To som rád! 28.1.2013
Na dakar som išiel vo viere že som naozaj dobre pripravený. Teda po tej technickej stránke. Fyzickú kondíciu som zanedbal , bol som si toho vedomý a teda začiatok súťaže som aj tomu prispôsoboval. Nehnal som sa od prvých dní po výsledkoch , snažil som sa hlavne zvládnuť navigáciu. A fyzicky sa nezruinovať už v prvých etapách. Aj keď sa jazdcom v polovici štartovného poľa dá jazdiť podľa stôp v piesku aj podĺa prachu, čo vám víri jazdec pred vami. Ale nie je nič krajšie ako keď viete že napríklad po 100 metroch na vás čaká dáka odbočka alebo skok, či nebezpečná ostrá duna. A keď vidíte že ten pred vami to prepálil a vy správne zareagujete a bez veľkej námahy spravíte na neho niekedy aj takých 10-20 minút tak to vám dodá obrovskú sebadôveru..
Motorku som si doma otestoval, dobre sa mi na nej išlo, a naviac pred štartom sme vychytali s Mirom ešte dáke muchy tak som predpokladal že ak sa kdesi nevyvrátim, nedotlčiem sa a ani motorku nenerozbijem, že by som mohol dáko ten Dakar zvládnuť. Aj tie prvé dni tomu nasvedčovali. Keď som druhý deň opúšťal Dušana pod tou dunou kde vlastne skončil tak som mal dvojnásobnú chuť to dotiahnuť do cieľa. No nakoniec sa ukázalo že taká dlhá a náročná súťaž si zaslúži oveľa lepšiu prípravu ako len to že sa spoľahnem na motor, ktorý som detailne od základu nezložil alebo nedal zložiť niekomu naozaj zodpovednému. Bol to motor z motorky ktorú som kúpil práve kôli náhradnému motoru ešte pred minulým Dakarom. Na pohľad, aj podľa papierov vyzeral skoro nový. Nedalo mi však a keď som ho menil v mojej Dakarovke za ten z minulého roka, pozrel som spojku – ako nová, ventily – ako nové. Teraz môžem už len polemizovať, či som mal dať dole aj veko so zapaľovacími cievkami a skúsiť ako sú zatiahnuté a zalepené skrutky držiace pod rotorom voľnobežku štartéra. Teraz viem že som to mal skúsiť, no už je neskoro. Ale aspoň mám poučenie pre nasledujúci Dakar ak vôbec dáky bude. Tieto skrutky sa mi uvoľnili, vošli do generátorových cievok, zničili komplet vinutie.
No a prvé varovanie bolo, keď som si povedal, že už idem tak dlho bez tankovania a mal by som sa pozrieť koľko mi zostáva benzínu. Zastavil som pri skupinke ľudí pri dákej osade, skontroloval benzín – na posledných 60km ho bolo dosť. Tak štartujem no štartér nezaberá. A vtedy som spravil neodpustiteľnú chybu. Namiesto toho, aby som to pozrel, dal dole veko od ozubených prevodov štartéra a zapaľovania, som sa rozhodol, že sa dám roztlačiť a tých 60 km dôjdem do cieľa. Myslel som že je to úplne banálna závada. Napríklad u KTM sa mi bežne stalo že štartér nezabral a po pár kilometroch sa to samé spravilo. Aj som si dával pozor aby mi motorka nezhasla, no bolo to už mimo piesku tak som sa nebál – určite by ma niekto roztlačil.
Keby som vtedy dal dole to veko, videl by som na prvý pohľad tú spúšť – poulamované imbusové skrutky, množstvo kúskov vytrhaného medeného vinutia generátorových cievok. Ale zapaľovanie fungovalo na 100%. Stačilo teda toto všetko vyhodiť z priestoru zapaľovania, ani skrutky ba nebolo treba dať nové ak by som nemienil využívať startér. No a hlavne si od dakoho požičať či kúpiť batériu a kúsok kábla a dáko pripevniť na motorku. To preto, že sa mi moja batéria už nedobíjala a strácala kapacitu. No vidina dákeho výsledku okolo 100-ho miesta ma úplne domotala a spravil som to čo som spravil.
Keď sa mi v tých horách kde už nebolo živého tvora sa začal roadbook len tak tak točiť, motor vynechával keď už čerpadlo nestačilo, bolo neskoro. Zostal som stáť a ostatné už viete z predchádzajúcich článkov.
Čo ma však teší a mám z toho veľmi dobrý pocit je tá obrovská ochota všetkých čo som s nimi prišiel následne do styku. Bez reptania s maximálnym odhodlaním pomôcť. Za to všetkým veľká vďaka, ak by som niekedy mohol veľmi rád by som im to dáko vrátil. Väčšinou sú to ľudia ktorých by som si vedel vyhľadať, s niektorými som doteraz v kontakte.
Tak teda ďalší Dakar za mnou a idem domov bez medaily. Nie dobrý pocit, a to už druhýkrát. Tento dakar je však aspoń o niečo veselší, pretože celá partia s ktorou sme tento dakar absolvovali bola super. Sv Čipkovcami a Svitkovcami sme prešli od Limy až po Santiágo, spolu sme bivakovali a ak boli sem tam aj nejaké problémy v zárodku sa zažehnali. A pomáhali sme si ako sa dalo, napríklad keď sa pokazilo Hostinského auto, dušan ho potiahol, a pomáhali aj iní- Števovi staršiemu tak pomohli česi, keď mu prevážali jeho pokazenú buggy. po defektu zadnej gumy okolo nás prebehlo jedno asistenčné mitsubishi . zastavilo, pricúvalo a osádka nám pomáhala založiť zdvihák pod klesnutú nápravu Jedna vec nás však úplne vykoľajila, že sa človeku začali tlačiť slzy do očí. A to keď sme videli hlúčik ĺudí na kraji cesty, skrížené policajné auto, rozbitú pretekársku motorku. No a kúsok ďalej plachtu spopod ktorej trčali čižmy a ruka motocyklistu. Hrozný pocit, ktorý sme ešte ani pri nasledujúcej zastávke nevedeli rozdýchať. No a keď mi chalani povedali že na motorke bolo štartovné číslo 106 tak som si na toho chalana spomenul. Štartoval v Lime so mnou, aj sme si zaželali veľa šťastia. Aj rýchlostnú skúšku sme štartovali spolu, aj na trati sme sa párkrát stretli. Pamätal som si naňho. Mladý chalan, ktorý mal za sebou už zopár pekných výsledkov zo svetových relly.
Vtedy si človek povie že či som došiel, alebo nedošiel, hlavne že som tu a zdravý. Všetko ostatné už nie je vtedy dôležité.
Ani to že s nami v Santiágu neodštartovalo lietadlo, a po dvoch hodinách nás z neho vyhnali, že nemajú pilotov ktorí by s nami odleteli do Limy odkiaľ sme mali prípoj do Madridu. Tí ktorí mali ísť by prečerpali fond pracovných hodín a druhých nezohnali. Radka síce vybavila, že nám poskytli priamy let do Madridu, dokonca s príletom o hodinu skôr ako sme mali pôvodne pristáť, no pri nástupe do lietadla do Viedne s našou platnou letenkou, nám povedali, že bohužiaľ letecký prepravca nám zrušil komplet náše letenky , teda aj tie čo sme mali pri sebe na lietadlo do Viedne. To už sa Radka riadne nasrala , a hlavne aj pre to že ju posielali od jednej kancelárie do druhej. No dosiahla však to že nám lececká spoločnosť LAN poskytla zdarma autobus, parádny hotel s večerou a raňajkami a lietadlo do Viedne na druhý deň.
Všetko zlé na niečo dobré – oddýchli sme si a domov sme prišli s lietadlom na ktoré už čakali novinári a naše televízie a množstvo fanúšikou Ivana Jakeša. Aj cimbálovka nechýbala. My sme však ešte museli reklamovať mladého Dušana batožinu, ktorá isto skončila kdesi vo Frankfurte, kde naše náhradné lietadlo zo santiága letelo.
Ešte k Ivanovmu výsledku. Aj keď mu v tomto Dakare prialo šťastie, no aj to šťastie si treba zaslúžiť. V prvom rade stavil Ivan na dobrú značku motorky, v druhom rade sa tento rok isto fakt dobre a cieľavedome pripravoval o čom svedčí aj jesenné víťazstvo v Tunise. No a v neposlednom rade to bol jeho tým. Mal som ich možnosť sledovať a fakt bolo na čo pozerať. Ten kĺud s akým všetko riešili, neskutočná starostlivosť o Ivanov motocykel, keď Jardo od príchodu Ivana do cieľa až do neskorej noci, aj keď na prvý pohľad už nebolo čo na motorke robiť, kontroloval všetky detaily a ráno až do štartu tak isto. A Majo – dievča pre všetko. Ničím iným sa nerozptyľovali, Ivan bol pre nich ten „boh“ pre ktorého by spravili čokoľvek. Tak som to videl ja. Po toľkých neúspešných pokusoch si Ivan toto umiestnenie naozaj zaslúžil, hlavne už aj preto že na Dakare je už snáď pravidlom, že sa hľadajú všetky možné cesty ako dostať na prvé miesta tých prominentov ako sú Despres a jemu podobní.
No a Števo?
Začal dobre, postupne sa dostával dopredu. Keď sme si už všetci mysleli že výborný výsledok je už len otázkou času, prišli problémy. Či to vyplynulo z veľkej snahy byť rýchly, alebo z inej príčiny, prišlo navigačné zaváhanie. Nebol v tom sám, no mal tú smolu že sa v dobrej vôli chytil Despresa, ktorý sa z toho zabehnutia nemohol dáko vymotať.
No a jeho posledná etapa? Tu už nebola veľká nádej na prebojovanie sa do čela, no Števo to tak zrejme nechcel nechať, išiel naplno a nakopnutie zadného kola a následný pád, kedy dostala motorka aj Števo riadnu nakladačku spravila stop nad jeho tohtoročným Dakarom. Čo ďalej, neviem. Ak sa mi podarí vo firme vybaviť všetko čo som si na február nakládol a zohnal by som dáke prachy, chcel by som sa prihlásiť na Abu Dhabi desert Challenge - world championchip rally. Začína 5.apríla. No to by ma ešte museli vziať. Dúfam že aj z Čipkovcami